V jednej známej slovenskej (lepšie povedané slovanskej) rozprávke musí ísť chudinka Maruška uprostred zimy, hľadať pre zlú macochu (a jej dcéru, teda macochinu dcéru, nie Marušku) nejaké tie ovocné pidi plody rastliny z čeľade ružovitých (áno, jahody patria k ružiam!). Zažíva úplne nepravdepodobne dobrodružstvá (hmm, vlastne natrafí len na čudnú bandu mierne nahúlených hipíkov rôzneho veku a v podstate oni jej dodajú požadovaný matroš).
Preto sa sám seba pýtam, prečo by som to ja raz nemohol vyskúšať. Teda nie údel polovičnej siroty (ale hipisácku trávu) ale takto ísť v zime niekam uprostred snehu a snažiť sa nájsť tie malé nepravé plody jahody lesnej. Kam inam ak nie na Jahodnú, veď už len to meno predurčuje, že tam nejaké budú.
Začínam v Čermeli (len tak mimochodom, na parkovisku stojí auto so zapnutým motorom a svetlami – nejaká mafiánska výmena tovaru?) a keďže som ja tvor celkom hanblivý (a ešte viacej bojazlivý) rýchlo sa idem schovať do lesa. Nemôžem (či skôr nechcem) sa však pohnúť, hodinky dosiaľ nemajú dostatočne silný GPS signál. Po troch minútach troška začínam mrznúť, čo určite nie je dobré pre moje zdravie (a moju bezpečnosť pri výmene podozrivého kontrabandu). Tak nakoniec na to kašlem a nakoľko jahody volajú, miznem v prítmí lesa.
Idem na jahody po červenej značke (po akej inej by som mal ísť) a už i po minulé prechádzky som si všimol nebezpečné miesta vo svahu. No mýlil som sa, nebezpečné vtedy neboli. Ale teraz už áno. V tom prudkom svahu každý padnutý strom zanechá za sebou extrémne veľkú dieru. Chodník je preto užší ako úzky (sám som zvedavý ako to tam bude vyzerať o zopár mesiacov). Nerád by som tu pošmykol a padol.
Našťastie (som to ja ale extrémny šikovník) sa to nedeje a dokonca idem smerom hore. Spočiatku je zopár snehových vločiek na zemi ale postupne je sniežiku viacej a viacej. Celkovo mi cesta na Bankov prebehla (no nebežal som, tak asi len prešla, ale to neznie nejako pekne a zaujímavo) veľmi rýchlo. Možno to má na svedomí i takisto všadeprítomná tma. No sa ani nečudujem, slnko má vyjsť až za niekoľko hodín.
Pod Kamenným hrbom sa zastavujem, snažím sa spraviť nejakú fotodokumentáciu ale čo si človek nenaštuduje nevie (v mojom prípade ako sa robia fotky s dlhou expozíciou a ako sa v tomto móde nastavuje citlivosť). Foto je teda úplne na figu borovú. Hlavne, že som s tým zabil asi päť minút. Tak to sa musím nejako posnažiť dohnať ten stratený čas.
Stále nie je veľa snehu na chodníku ale nejako nenápadne, predsa sa len jeho objem zvyšuje. Tesne pred Jahodnou je ho dokonca tak veľa, že miestami tvorí na chodníku snehové jazyky (a niekde dokonca i malé záveje). Čo je tiež dokonca zjavné je aktivita na lyžiarskom kopci. Je dokonale osvietený (ani nechcem vedieť koľko musia platiť za elektrickú energiu) a počuť ako snežné delá idú na sto percent (ani nechcem vedieť koľko musia za toto platiť za elektrickú energiu). Navyše nejaké dva ratraky sa promenádujú hore dole (to však zisťujem až keď som na samotnej Jahodnej).
Rozhodujem sa, idem hore na kopec (pravdaže nie po zjazdovke, nechcem aby sa zo mňa stal mastný fľak a vlastne ani ten nie, nakoľko veľa masti vo mne nie je, teda dúfam). Pohľad na hodinky mi hovorí a jemne naznačuje, že mám na to dostatok času. Tak hajde hore. Ide sa mi veľmi dobre a ani sa nenazdávam a som tam. Ďalší pokus o fotky (tu mi pomáha zapnuté osvetlenie) je o trošička lepší, ale stále to nie je veľké terno. Navyše ma riadne škrie, že nikde žiadne jahody nevidím.
Tak a teraz sa rútim dolu kopcom (zas pomimo zjazdovky, stále sa necítim príliš na osud mastného fľaku) a je to horšie ako cesta smerom hore. Je dosť šmykľavo a tak si dávam veľký pozor na to, kam šliapem. Darí sa mi to, nepadol som a ani som si nezlomil nohu. Paráda. Cesta späť na Čermel (aspoň to tak mám v pláne) vedie po žltej značke a tento chodník je menej navštevovaný ako červený (ktorým som šiel smerom hore). To znamená i viacej snehu v mojich topánkach. No tak to nie je žiadna výhra.
Keby len menej snehu ale kontraintuitívne akosi je na niktorých miestach i viacej ľadu. To znamená len väčšiu šancu spraviť umelecký dojem s nízkou estetickou hodnotou (ja sa predsa len dobre poznám a viem ako škaredo to vyzerá, keď padám). Dávam si pozor na každom kroku a moja snaha je odmenená iba mokrými topánkami. Už dávno som sa tak netešil mokrým topánkam (a neboľavému zadku).
Akosi sa mi marí, že obloha sa mierne zosvetľuje a očakávam východ slnka. Tak o hodinku. To, že je svetlejšia znamená len oblohu tmavomodrej namiesto čiernej farby. I tak je to ale pozitívne zistenie. Prechádzka cez lúky je príjemná (dokonca ten ľad zmizol a i snehu je zrazu o dosť menej). Pod Kamenným hrbom sa rozhodujem ktorou cestou sa vyberiem. Či cez Bankov po červenej alebo si spravím malú zachádzku po zelenej. No neprekvapujúco som si vybral dlhšiu trasu. A prudšiu. Našťastie (či nešťastie?) smerom dolu.
Ani tu sa ani raz nešmyknem (i keď som raz mal na mále, teda na veľa, či ako jednoducho povedať, že som sa skoro zdrúzgal). Je i už i celkom vidno (kvôli tomu som nehodil žabičku a nie, že to bola moja šikovnosť). Cesta k zaparkovanému autu na Čermeli je rýchla. Ale nie až taká rýchla ako to hafo bežcov, ktorí sa ku mne zrazu vyrútili z ničoho nič. Teda občas nejakého bežca na svojich potulkách stretnem. Také veľké číslo (prirodzené a dokonca dvojciferné) ako dnes si veľmi nepamätám.
To je však i posledné zaujímavé dianie lebo som na konci. Stále je pod mrakom, stále je zima a stále dole v meste nie je sneh. Tak sa to končí nejako smutne. Síce som sa dostal až na Jahodnú, ale žiadne jahody, fialky a ani jablká som nenašiel. Na budúce si budem musieť vybrať lepšie počasie (alebo lepšiu rozprávku).
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 29. 01. 2023 | 3:37 h:min | 22,25 km | 9:46 min/km | 725 m |
Pridaj komentár