Po veľmi dlhom čase sa mi podarilo ísť v mojom normálnom čase von. Nie je ešte ani pol štvrtej a ja som sa už vydal na cestu. Na ihrisku na Čermeli sedí a diskutuje mladý párik. Jednoducho si vychutnáva víkendovú, ale troška chladnú noc. Ja vojdem do lesa a vychutnávam si to po svojom.
Cesta na Alpinku po modrej značke má svoju zvláštnu atmosféru. Najmä v noci. Veľmi sa mi páči ako lesný chodník pozvoľna stúpa smerom hore a preto zachádza do každej dolinky, po dne ktorej teču potôčiky. Moje nohy rozozvučnievajú kovové mostíky nad nimi. Občas ma vyruší odlesk zvieracích očí alebo podivné pazvuky v tme. Predpokladám divú zver, ale človek si nikdy nemôže byť úplne istý. Čo ak to je niečo iné? Aby to nemalo žiadnu šancu chytiť ma, tak udržiavam vysoké tempo.
Pravdaže, žiaden bubák sa za mnou nezakráda, ja však nespomaľujem. Nad Alpinku sa dostávam za tri štvrte hodiny. Teraz ma čaká nie dlhý, avšak o to prudší výstup na Kamenný hrb. Fučím, potím sa, po chvíľke ma bolia nohy. Jednoducho si to užívam. Cestu na Jahodnú absolvujem na červenej značke stále v tme, len občas pomedzi stromy vykukuje Mesiac v splne.
Ako stúpam hore, všímam si, že mi z úst vystupuje para. Neklamný znak chladnejšej teploty. Do toho začína fúkať vietor a ja rozmýšľam, či som sa náhodou príliš málo nenaobliekal. Na rukách cítim chlad. Keďže so sebou nemám zbalenú žiadnu ďalšiu vrstvu, musím to vydržať. Inak sa mi ide celkom dobre.
Opäť ruším z kľudu zopár srniek, ktoré utekajú do noci. Aby som ich viacej nestresoval idem opačným smerom ako ony. Ďalej sa pohybujem po ceste pomedzi stromami. Keďže sa mi neponúkajú žiadne veľké výhľady, nič ma nezdružuje a môžem sa sústrediť len na chodenie. Nejdem až celkom na Jahodnú. Na asfaltke sa otáčam a smerujem dolu kopcom po zelenej značke. Prechádza popri mne auto a som z toho prekvapený. Neočakával som tak skoro ráno nejakých návštevnikov na Jahodnej.
Pomaly vidno, ako obloha na východe začína meniť farbu z čiernej tmy na indigovú. Zamierim do lesa na žltú značku a dávam si pozor aby som nezišiel z chodníka ako minule. Našťastie sa mi darí nezablúdiť, aj keď nastáva pre mňa najhoršia časť dňa. Postupne sa rozvidnieva, ale paradoxne ak chcem lepšie vidieť, musím intenzitu svetla čelovky zvyšovať.
Žihľava bola aj na jar na tomto mieste dosť otravná, ale dnes je to oveľa viacej neúnosnejšie. Niekde je dokonca vyššia ako ja a musím sa dobre pozvŕtať, aby som nebol popŕhlený od hlavy po päty. K pohode mi tiež nepomáha rozmočený terén. Nemám topánky plné ľadovej vody, ale nejaká voda sa predsa len k nohám dostala.
Postupne schádzam dole a čudujem sa sám sebe. V pamäti mám zafixované, ako bola lesná cesta beznádejne zarastená, dnes je však bez stromov. Tak sa zdá, že nemôžem vôbec veriť svojej pamäti. Po ďalšom kilometri však získavam späť svoju stratenú dôveru, keď narazím na ten zarastený úsek.
Pri golfovom ihrisku vypínam definívne čelovku a idem bez nej. Trocha ma vystrašia zvukové prejavy najnebezpečnejšieho zvieraťa, na ktoré môžem naraziť v okolí Košíc – canis lupus familiaris, teda po slovensky pes. Na moje veľké šťastie, ozýva sa to z veľkej diaľky a ja sa od toho psa vzdiaľujem svojím rýchlym tempom.
Po dvoch hodinách som zas nad Alpinkou a idem ku Kamennému hrbu. Tentokrát vidím vôkol seba. Teším sa, lebo moje tempo pri druhom výstupe je rovnako rýchle ako skoro ráno. Na vrchole stúpania neodbočím na Jahodnú ale na Bankov. V lese teraz nevidím lesknúce sa oči ale rovno jedného srnca. Podozrievavo ma sleduje, ale keďže sa k nemu nepribližujem, ostáva stáť.
Na Bankove stretávam za pár minút troch cyklistov a dvojicu bežcov. Spoločensky sa pozdravíme a každý sa naďalej venuje svojej činnosti. Za ďalších dvadsať minú som na Čermeli a takto sa končí moja dnešná cesta. Som veľmi rád, že po dlhom čase som sa poriadne poprechádzal.
Pridaj komentár