Cez prázdniny sa napriek skorému štartu často pohybujem už za vidna. Nuž dnešný deň nie je ten prípad. Ráno je ešte dosť veľká a hustá tma a tak je vidno mnoho hviezdičiek vôkol mňa. A že je ich vidno. Je to spôsobené i tým, že sa nachádzam na detvianskych lazoch, kde je svetelné znečistenie predsa len troška menšie (o riadny kus) ako v Košiciach.
Nie je len tma, ale dokonca i tak troška chladnejšie a tak sa zahrievam dostatočne rýchlou chôdzou. Dokážem sa pohybovať rýchlo, nakoľko sa presúvam po asfaltovej ceste. Keď narazím (nie doslova) na červenú značku, pokračujem po nej (nuž len ona ide po asfaltovej ceste a tak sa vlastne nič nezmenilo). Vôkol mňa je stále tma, ale na východnom obzore už vidno, ako sa bude rozvidnievať. V tom šere si na lúke (Poli? V týchto svetelných podmienkach je to ťažko rozhodnúť.) sa pohybuje dosť veľké zviera. Najprv predpokladám kravičku ale nakoľko to skáče ladne ako baletka, bude to skôr laň (alebo jeleň).
Postupne sa rozvidnieva (čelovku tu už netreba) i nad južným a západným obzorom a aj taký kráľ ako Jupiter začína blednúť. Preto ja opúšťam asfalt a norím sa do lesa (tam Jupiter už nevidno a pritom je tam stále dosť veľká tma, dokonca zapínam opäť svoje prenosný svetelný zdroj). Tento úsek nie je veľmi dlhý a tak sa zas vynáram na ceste (asfaltovej). Rútim sa (no nie doslova) a zahrievam sa pohybom, ale akosi je mi i tak troška chladnejšie. Kedy vôbec vyjde slnko aby ma zahrialo?
Už som dosť dlho na ceste ale stále sa pohybujem viac menej (oveľa viac ako menej) po ceste a kedy dôjdem k lesíku alebo poli (tie sú vôkol mňa ale ja nie som na nich). Na druhej strane, takto sa aspoň dosť rýchlo pohybujem a mám krásne výhľady okolo mňa. Musím uznať, je to tu akosi čarovné. Nikdy som sa nepohyboval v prostredí ako je tento. I keď minulý rok sme boli na myjavských kopaniciach, toto okolie vyzerá nejako inak. I tu sú sem tam nejaké domčeky, nejaké lesíky a polia, kopčeky a dolinky, ale je to iné. Má to dobrú atmosféru.
Ešte lepšiu atmosféru mi navodí pohľad na neďaleký holý lúčny, ostro oproti oblohe sa rysujúci, kopček. Tam stojí párik raticovej zvery (srnka a srnka). Úplne som z toho na mäkko. Mám pred sebou ešte nejaké tie kilometre (som už vôbec v polovici?) a tak nemám čas sa rozplývať nad tým dlhšie ako zopár sekúnd. I srnky sa niekam ponáhľajú (majú rezervovaný stôl niekde v reštike na mňamky raňajky?).
Rád by som sa dostal na vrchol Jasenia pred východom slnka. Keďže vrcholček je neďaleko cesty (ešte som stále na asfaltke) tak som tam nakoniec presne (podarí sa mi sledovať stúpajúci červený kotúč). Nuž ale nesmiem sa dlho zdržiavať a tak pokračujem ďalej. Moje kroky by chceli viesť na neďaleký ďalší kopček s krásnym menom Javor. Najprv ale musím prejsť popri ohrade s turom domácim (inak známeho ak lichva, či Bos taurus alebo ešte lepšie hovädo), kde na každom kroku je napísane príjemné varovanie:
Pozor! Na pasienkoch sa pasie plemenný býk. Držte sa ďalej od zvierat.
Kým nepotrebujem ísť do ohrady, tak nevidím žiaden dôvod, prečo by ma to malo nejako znepokojovať. Navyše, na jednom mieste je črieda kravičiek (alebo skôr mladých jalovíc a býčkov), ktorá je sama celkom vystrašená z mojej prítomnosti. Ako si tak vykračujem po ceste ony a oni sa dávajú sa útek v ohrade. Ich inteligencia nie je ale veľmi prenikavá, rozbiehajú sa v smere môjho pochodu. Tak vždy odbehnú zopár metrov a keď sa k nim znova priblížim, pobehnú o pár metrov a znepokojivo na mňa škúlia. Takto ich dobieham možno i desaťkrát, kým nepochopia, že za prvé im neublížim a za druhé, že moja cesta sa s ich nikdy nepretne (najmä preto lebo turistická značka sa na jednej križovatke odkláňa od ich ohrady).
Tak tak, pochodujem si smerom k chate pod Javorom a na pasienkoch kravy sú vystriedané menšími paroháčmi s vlnou. Ovečky keď ma vzhliadnu tak s radosťou bežia ku mne a k válovu. Myslia si, že im dám niečo dobré najesť. No sa veľmi mýlia, žiaľ nemám pre nich nič dobré. Lebo ja nemám nič dobré ani pre seba (iba nejakú tyčinku a vodičku). Turistická značka ide na pomedzí lesa a pasienkov, kde doslova človek ide zopár centimetrov od elektrického ohradníka (s občasným varovaním o plemennom býkovi, i keď tam pobehujú tie menšie zvieratká menom ovečky).
Ako sa veľmi teším, keď konečne zabočí celá cesta do lesa a dá zbohom pasienkom, tak sa neteším z prudkého stúpania. Ktoré, vďaka bohu, je kratučké. Z vrcholu sa dá obdivovať len vysoká kovová konštrukcia nejakého vysielača a zopár kopcov v diaľke. Oveľa bližšie sú, žiaľ bohu, natiahnuté kovové pružiny s umelohmotnými rúčkami a železným háčikom, indikujúce pravdepodobnú prítomnosť tajomnej sily pôsobiacej na diaľku spôsobujúca kreatívne tanečné kroky na nečujnú a neprítomnú hudbu (štítky s bleskami dávajú jasne na známo, že tá sila nie je len pravdepodobná ale určite prítomná). Ešte viacej ma znervózňuje tá tablička informujúca o plemennom býkovi. Ale musím ísť do ohrady, modrá značka ide priamo cez pasienky.
Pod vrcholom sa pasie stádo ovečiek (ktoré na rozdiel od ich kolegýň pri chate Javor) dosť so strachom na mňa reaguje a utieka a uteká sa niekam skryť. Poniže nich vidím pod stromami troška vyššie a chudšie zvieratá (srnky) a tie sa idú taktiež skryť. Čo som ja snáď zlý človek? Nebuďte ťuťu, ja som dobráčisko od kosti!
Čo som sa našplhal hore do kopca tak to musím hneď a zaraz stratiť. A dokonca ešte niečo navyše. Tak si vykračujem dole kopcom a idem stále dole kopcom a stále dole kopcom až je to jednotvárne nudné (ja asi nebudem nikdy s ničím spokojný). Tu na pasienkoch je turistické značenie celkom sporadické ale nie je až tak potrebné. Jedna značka tu, jedna hen a ďalšia zasa pre zmenu dole na nejakom napájadle. Čože to stojí hneď vedľa? Nie je to náhodou nejaký ten mladý býček? Alebo snáď TEN plemenný býk?
Keď som ho ja zahliadol, vie o mne i on? Vidím ako sa ako v spomalenom filme otáča smerom ku mne. Ja na oplátku sa kľudným hlasom pokúšam pokúšam upokojiť telo nabité hormónmi (teda mňa) a pomaly sa snažím vrátiť späť (s pohľadom upreným dopredu, chcem predsa vedieť či sa to hovädo rozbehne ku mne alebo sa nakoniec spakuje niekam inam). Sme v strese obaja a keďže ja som hore kopcom, nakoniec si to veľké zviera vyberie ľahšiu možnosť a odbehne smerom dole. Tak to by sme mali. Ak mi chýbal nejaký adrenalín, tak teraz ho mám v sebe dosť dokonca i na rozdávanie.
Veľmi sa vytešujem, keď za sebou mám elektrický ohradník a postupujem už len po regulárnej poľnej cestičke. Tieto kravičky o mňa nemajú žiaden záujem čo je teda dobrá správa. Po ďalších zopár sto metroch som ich zanechal svojmu osudu a vykračujem si (stále idem dole kopcom) po lúke. Je ešte stále dosť skoro ráno a tak je tráva mokrá (keď značka opustí cestičku) a tak moje nôžky sú zrazu takisto mokré. Ale to predsa nevadí. Kým ma nenaháňa žiaden býk (medveď, pes, diviak, človek, …) tak je to len dobre.
Dostávam sa do Podkriváňa a neprekvapujúco tu nikoho nestretnem. Som v najnižšom bode dnešného dníčka a tak budem už len viac menej stúpať. Ide sa upokojúco dobre, prechádzam cestu veľkú cestu a miznem na poľnačke. Idem hore a po chvíľke zasa troška dole a potom zas hore. Je to také milé ako na hojdačke.
Poľná cesta sa mení na regulárnu asfaltku a ide sa mi preto dobre. No len tá cesta vedie popred nejaké domy a to nie je veľmi dobré, je tu niekoľko voľne pustených psov, ktoré majú jedinú vec na práci. Odháňať všelijakých smradľavých vagabundov a zlodejov spopred ich domu. Skúšam kľudný príhovor, veď ja nechcem ísť do domu (nie som zlodej a asi ani vagabund), mne len stačí prejsť popred. Nuž nejako to nechápu. Pomaly pomaličky, neinvazívne a s pokojom prechádzam a nakoniec ma tie potvory pustia. Uch. Som ja ale skvelý vyjednávač so psami.
Alebo nie som? O sto metrov musím podobnú tortúru absolvovať zas. Našťastie tentokrát je to len jeden pes, ale i ten mi nedá nič zadarmo. Srdce mám až niekde v krku. Ja sa v lese divých zvierat nebojím, ale v dedine (a odteraz i na pasienkoch) mám z domestikovaných zvierat riadny strach. Našťastie to už mám pre dnešok asi za sebou.
Pri hustejšom zoskupení domov, skočím do potravín a kupujem čerstvé rožky (našťastie ich dnes majú, z šiestich dní čo tu nakoniec strávime ich mali len dvakrát) a čaká ma posledný úsek do kopca (a zopár psíkov, ale všetky tieto sú za plotom a tak viac menej neškodné pre mňa). Pot sa zo mňa leje ako keby bolo aspoň tridsať stupňov v tieni. To je tým kopcom. Konečne a finálne som na konci svojho dnešného dobrodružstva.
Tak ako by som dnešnú túru nakoniec zhrnul. Krásne hviezdy spočiatku, nádherný východ slnka, romantické srnky a vystresované domáce zvieratá (či už psy alebo ten tur). Okrem toho to bolo super a normálne rozmýšľam, nevyskúšam toto okolie i na budúci rok počas Hriňovskej stovky (asi nie)? No uvidíme, čo mi život prinesie.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 19. 08. 2021 | 2:45 h:min | 21.29 km | 7:45 min/km | 690 m |
Pridaj komentár