Minulý týždeň som písal o dobrodružstvách pod Vihorlatom. Ako sa mi páčil úsek od sedla Rozdiel až po Remetské Hámre. Nemyslel som si, že moja úvaha o skorom navrátení sa na cestičky tejto časti Vihorlatského lesa sa tak skoro naplní. Mal som v pláne ísť pozrieť sa do Polonín, ale kvôli dlhému cestovaniu som si to rozmyslel.
Ráno bola dosť veľká zima, ale ako sa hovorí, neexistuje zlé počasie len zle oblečený turista. Tak som sa teplo naobliekal. V dedine mi stále je dosť zima, ale to je len začiatok a dobre viem, že po pár minútach sa to zmení. Inak počuť len moje kroky po ceste, dokonca aj psom sa nechce vychádzať z teplejších búd a dávať všetkým okolo najavo vedomosť o mojej prítomnosti.
Minule bola všade hmla a dohľadnosť bola vcelku slabá, dnes na oblohe nie je ani jeden mráčik a hviezdy sa predháňajú, ktorá silnejšie bude svietiť. Aj v lese pomedzi konáre stromov je ich existencia na oblohe jasne jasná. Lesná cesta je stále plná mlák. Niektoré plytšie sú už zamrznuté a iným sa zas treba kvôli vode vyhýbať.
Ide sa mi veľmi dobre a snažím sa byť rýchlejší ako minulý týždeň. Preskakovanie potokov, ktoré sa po daždivom týždni objavili ma zdržuje. Kľučkujem pomedzi vodné toky a snažím sa vyhýbať sa vode. Nerád by som si totiž namočil topánky, následky by v tejto teplote boli mohli byť tragické. Na Koniareň dochádzam za necelú hodinku, som však o jednu minútu pomalší ako minule. Škrie ma to nesmierne, lebo dnes som sa foteniu venoval oveľa menej ako ostatne.
Obloha je modrá a nič už nebráni východu slnka. Kým sa vyhupne nad obzor, bol by som najradšej čím bližšie vrcholu Vihorlatu. Do prudkého kopca mi môj motor akosi dneska nejde na sto percent. Bude to buď chýbajucou energiu, keďže som ešte nič od včerajšej večere nejedol alebo celkovým spomalením zapríčeneným mrazom. Najpravdepodobnejšia je však kombinácia oboch dôvodov.
Pomaly idem vpred a na jednom rúbanisku pozorne sledujem východný obzor. Obdivujem ako zlatisto žltá prechádza do svetlo modrej, ktorá sa následne mení na indigovú až čiernu na obzore západnom. Nemôžem sa dlho zdržiavať a tak pokračujem. Zachádzam na západný svah a pod nohami si čoraz častejšie všímam bielu pokrývku na zemi. Síce v noci neboli mraky, ale vzdušná vlhkosť sa zrazila a premenila sa jemnučký snehový poprašok a srieň. Teším sa ako malé dieťa vidiace po prvýkrát toto biele studené čudo.
Na Poľane silný mráz aspoň opticky zohrieva teplé slnečné svetlo. Aká to zmena oproti minulému týždňu, keď tu panovala pani hmla. Konečne posledná časť výstupu na Vihorlat a môžem sa kochať výhľadmi. Dohľadnosť je neuveriteľná. Slanské vrchy na západe kontrasne sa čnejú na západe, Bukovské vrchy zas na severe. Jediný mráčik sa vznáša nad Zemplínskou Šíravou.
Mrzí ma, že som trocha pomalší. Mám už manko približne päť minút. Nie veľmi veľa, ale mal som o sebe lepšiu mienku. Tak nestrácam čas a obraciam sa Vihorlatu chrbtom a pokračujm ďalej. Mám v pláne ísť ďalej na sedlo Rozdiel. Niečo mi však v ľavej topánke vadí. Pohla sa mi vložka či snáď sa mi skrútila ponožka v topánke? Dosť ma to obmedzuje a neviem, či sa mi podarí ísť ďalej. Zastavujem a chcem si ju dať dole. Veľmi ma to neláka spraviť, lebo v tejto zime sa sakramentsky ťažko rozväzujú šnúrky. Keď musíš tak musíš. Zastavujem, opieram sa o strom a pokúšam sa vyzuť sa. Popri tom zisťujem, že topánky pri neúspešnom preskakovaní vody navlhli a v silnom mraze zmrzli na kosť. Tak to som rád, že je všetko s vložkami a ponožkami v poriadku.
Krajina je oproti minulu úplne zmenená. Biele čudo pod nohami krásne vŕzga v mrazivom vzduchu. Ani sa nenazdám a som naozaj už na sedle Rozdiel. Tu sa moja cesta odkláňa a mám v pláne ísť ešte aj na Sninský kameň. V celom lese som nikoho nestretol a ani si nemyslím, že niekoho stretnem. Tak toto ja mám veľmi rád. Som odkázaný len sám na seba.
Za Jedlinkou idem po prudkom hrebeni a môj tieň sa premieta na kmene nahusto rastúcich stromov pod ním. Cestou na na Sninský kameň si musím dávať veľmi pozor. Chodník je zmrznutý a teda dosť aj šmykľavý. Stále sa však dá ísť tak, aby som sa ľadovým plochám vyhol. Už mi nie je ani taká zima na ruky a tak si dávam rukavice dole.
Na schodoch na Sninský kameň to normálne hneď ľutujem. Zábradlie je tak silno podchladené, že sa ani nedá poriadne chytiť. Som dosť tvrdohlavý a navyše schodisko nie je ani veľmi dlhé. Z kameňa je nádherný výhľad. Morské oko sa ako nebrúsený diamant bliští podo mnou. Bukovské vrchy na hrnaniciach s Poľskom sú ako vymaľované. Najviac ma však zaujíma Vihorlat. Nie vždy ho tak dobre vidno ako teraz ráno. Vlastne si dokonca po prvýkrát uvedomujem, že pohľad na neho z tejto strany je pre mňa veľmi netypický, keďže poväčšinou sa na neho pozerám z južnej strany.
Je už veľa hodín a chcem odísť a pokračovať do Remetských Hámrov. Nechce sa mi ale ísť na studené schody. Vlastne, prečo by som sa nešiel aj troška pozrieť na východný okraj? Tak sa ta vyberiem poza kríčky a úplne stratím dych. Na severozápadnom obzore sa vypínajú Vysoké Tatry. Sú tak strašne blízko. Len natiahnuť ruku a dotknúť sa ich. Vôbec sa nezdá, že sú sto päťdesiat kilometrov ďaleko. Neuveriteľné.
Čas vyhradený na kochanie uplynul a musím predsa len ísť ďalej. Schádzam dolu a ani poriadne necítim chlad. Nahodím svoje tempo a vraciam sa k Sedlu Rozdiel. Touto cestou som už išiel niekoľkokrát, ale týmto smerom však ešte nikdy. Sám som zvedavý, ako to vyzerá. Často vyzerá cesta z jednej strane úplne inak ako z druhej.
Pri odbočke pozerám, že sa nejako začalo pekné počasie meniť. Obloha nie je modrá ale zniekadiaľ doleteli oblaky. To ma však nemôže zastaviť. Zastavujem ale na jednom mieste nachádzam ochrannú zlato-striebristú fóliu. Tak to ma veľmi prekvapuje, predpokladal som absolútnu izoláciu tohto miesta. Navyše, prečo ju ten nešťastník zanechal tu? Ani mi nenapadne ju tam nechať a dvíham ju zo zeme a hádžem ju do vonkajšieho vrecka vačiku. Zisťujem, že to nie je hocijaká fólia ale prasnutý balón. Vydýchnem si, takto je divoká divočina zachovaná.
Tam, kde som minule zablúdil som dnes nezablúdil, ale bolo to opäť tesné. Na tomto mieste by sa hodilo domaľovať šípku a k žiadnym problémom by už vôbec nedochádzalo. Teším sa na prechod cez ten malý močiar. Bude zamrznutý alebo sa budem musieť brodiť v mraze cez vodu? Tak správnou odpoveďou sú obe. Miestami je zmrznutý a miestami treba preskakovať ponad vodu.
Cez druhé miesto, kde som blúdil minule, taktiež prechádzam bezproblémovo. Prečo som mal v sobotu problémy? Na ceste k Lysáku musím zrazu zastať a sledujem ako cez cestu, do päťdesiat metrov predo mnou, prebieha črieda vysokej. Žiadne srnky, ale statný, obrovský jeleň so svojou čriedou laní. Rýchlo vyťahujem fotoaparát a pokúšam sa spraviť krátke video. Ale len pokúšam, lebo namiesto videa sa mi zaznamená nič. Celkom typický ja.
Pod Lysákom nastali veľké zmeny. Kopa stromov a stromčekov je zrúbaná a čaká na odťah na spracovanie na drevoštiepku. Tak už viem, skadiaľ berie na drvička potravu pre seba. Lysák ma šokuje aj iným spôsobom. V žľabe sa ponáhľam a čoze sa nestane? Noha mi utečie na kúsku dreva a úspešne sa hádžem v esteticky nevábnom páde na zem.
Odtiaľ do dediny nie je blízko, ale mne sa sa darí držať celkom vysoké tempo. Ani poriadne nemrknem a som v dedine. Tak dneska som sám zo seba clekom hrdý. Dobrá nádielka kilometrov, síce v troška v pomalšom tempe (v pomalšom, nie pomalom) ale v celkom silnom chlade. Cez Vihorlat a Sninský kameň k mojej, v tomto období, dobrodružnej časti k Lysáku. Stádo vysokej a aj letecká vložka. Dnes to bolo super.
Pridaj komentár