Stále mi v hlave beží výlet v Tatrách, ktorý sa skončil tak troška skôr ako bolo plánované. Aby som deficit nachodených kilometrov troška znížil, rozhodol som sa celkom sám a dobrovoľne, nejaké tie kroky spraviť aj počas (podľa mňa, takže ma neukameňujte) najzbytočnejšieho slovenského štátneho sviatku – Sv. Cyril a Metod. Ráno (ako inak) idem do Košickej Belej a mám v pláne sa vydať na jeden z najnavštevovanejších skál v okolí Košíc. Áno, je to Sivec.
Je ešte len začiatok leta a tak si so sebou neberiem čelovku, veď načo by mi bola. Síce v Košiciach je ešte hustá tma, postupne sa podľa očakávania začína rozvidnievávať. V dedinke (v údolí) naozaj netreba žiadne prídavne svetlo, prírodne osvetlenie je viacej ako dostatočné. Dokonca sa mi podarí zazrieť skákajúceho tvora po ceste (pravdepodobne ropucha). Ale akonáhle sa mi podarí vymeniť intravilián za extravilián so signifikantným pokrytím drevín (prečo tak zložito hovorím o tom, že som vošiel do lesa za dedinou?), drasticky sa zmení osvetlenie (dokonca by som neváhal to nazvať nepríjemnou tmou).
Tak sa snažím nenatrieskať si nos, koleno, hlavu či inú celkom dôležitú časť tela. Darí sa mi? Áno, stále som na nohách. To je pozitívna správa, negatívnou je aká vysoká tráva tu na ceste vyrástla od ostatna. Vysoká tráva má totiž dve nepríjemné dôsledky. Jedným je studená rosa, ktorá ma schladzuje až do výšky pása (a som až do tej výšky mokrý ako plávania chtivá myš, ale ja plávať nemám v pláne). Horším následkom je vyššia možnosť chytenia kliešťa. Prvé kilometre so to ale nedeje (alebo som sa stal nepravdepodobne nechutným pre kliešte alebo mám taký dobrý repelent).
Cesta sa mení na necestu a na veľkú lúku. S veľkou lúkou ide ruka v ruke velikánska tráva a kým som doteraz bol mokrý, tak teraz som super mokrý. Je mi prekvapivo aj zima a s tým som vôbec nepočítal. Keď sa dostávam na koniec trávnatého porastu, len tak zo zvedavosti sa kuknem na nohy a koťuha jedna, taký drobný kliešť si chcel nájsť nejaké dobré miestečko na zahryznutie. Tak to teda nie, pozorne ho beriem a odhadzujem preč. Nájdi si iného hostiteľa!
Vydýchnem si (len virtuálne, nie naozaj) a teraz ma čaká taký krátky (alebo dlhší) úsek do kopca bez tráv a bylín. Ide sa dobre, lepšie, vynikajúco. Dokonca mi nezmôže a nemôže skaziť náladu neliečivé blatíčko na ceste a vlastne ani samotný kopec mi nerobí zle. Až po Gáľovú je to fajn. Až tak dobre, že z toho nemám žiadne negatívne spomienky. Potom sa to zas len predsa len mení. Zas je tu viacej zelene na zemi. Viacej zelených listov, viacej molekúl H20 (dá sa to vlastne ešte viac?), viacej predierania sa.
Na hrebeni zas niečo vyrušujem (asi tak ako minule), neviem čo to bolo presne, lebo zeleň mi zakrýva výhľad. V drvivej väčšine prípadov som rád, ak majú stromy a iné botanické biostroje farbu okolo 530 nm, ale má to aj svoju nevýhodu. Nevidno až tak do diaľky a tak neviem, či sú to nejaké, pre ľudí milé a pre stromčeky zlé, srnky resp. jelene. Alebo či to nie je troška strašidelnejšie Sus scrofa (alebo ešte horšie Ursus arctos). Tak či tak, dostávam zadarmo riadnu kúru žihľavou. Chodník je riadne zarastený tou potvorou.
Posledný úsek pod Sivcom už nie je zarastený trávou alebo burinou či iným plevelom. Jednoducho je úplne zbavený všetkého. Kvôli ťažbe dreva. Takže kam sa len pohnem posledné roky, všade len ťažba dreva a zas len ťažba. O pár rokov nebudeme mať žiadne lesy a ostanú nám len oči pre plač. Dúfam, že sa to nestane.
Posledný úsek na Sivec je fajn. Slniečko už vyšlo a robí také krásne farebné koláže na stromoch. Potím sa, potím a vadí mi to? Pravdaže nie. Veď nakoniec i tak uschnem (a budem smrdieť ako smraďoch obyčajný, teda neobyčajný). Na skalu sa dostávam rýchlo a nakoniec som tam, presne podľa predpokladov celkom sám. Cez deň sa tadiaľto musí premlieť na hafo turistov, ale teraz mám to všetko len a len pre seba. Vysoké Tatry nevidno, skrývajú sa v opare. Kojšovku však vidno (no je aj oveľa oveľa bližšie) a vody Ružínu sa dobre taja pod obláčikmi pod mojimi nohami. Nechcem tráviť veľa času na vrchole ale nakoniec sa nechávam ukecať sám sebou a zostávam tu dlhšie ako to bolo naplánované.
Preto keď sa otočím a vraciam sa kopcom dole, sám som zvedavý aké to bude. Cesta späť je veľmi častokrát úplne rozdielna ako cesta tam. Hneď na začiatku sa mi to ukazuje ako pravdivá vec. Dole kopcom sa mi ide ako na lietadle, ale tým rozbitým chodníkom sa mi šmýka. Nie je to len tým blatom ale treba sa terigať hore kopcom. Ako ja niekedy neznášam cestu hore! Následná žihľavová kúra mi zas (ne)robí dobre (robila mi vôbec niekedy dobre?).
Z Gáľovej je to viac menej len monotónne dole (okrem jedného krátkeho úseku, ktorý zas až tak krátky nie je. Pán doktor, ja som akýsi nerozhodný, alebo nie som?). Mám takú malú depku a preto by som najradšej mal všetko za sebou. Nie je to z fyzického hľadiska, ale keď sa človek vracia presne po tom istom chodníku tak akosi, aspoň ja, strácam motiváciu. Alebo sa mi to možno len zdá. Motivácia na mokrej lúke by aj bola (čím skôr ju mať za sebou a nezmočiť sa a oklamať všetky kliešte tak, aby ani jeden zo mňa nemal chutné raňajky), i tak ale akosi sa neviem preniesť cez to. Hmmm. Asi budem musieť popracovať na motivačných rečiach. Čo takto:
Mokré boty, vlhká tráva,
nepodáva sa tu káva.
K tomu muchy, dáke kliešte,
toto všetko je tam ešte.
Dobrý motivačný citát by bol i:
Keď nevládzeš, tak pridaj.
To ale povedal niekto známejší. Tak ja by som to upravil takto:
Keď nevládzeš, tak zastav.
Nakoniec som predsa len v Košickej Belej a moje nohy zastavujú. Je koniec. Ako dneska bolo? To si nečítal môj článok? Spočiatku bola tma, potom tma a mokro, aby sa to premenilo na mokro do kopca. Šmykľavé blatíčko a keď nie to, tak potom žihľava. Na Sivci bolo pekne slnečno (a sivo podo mnou) a potom bolo zasa dole kopcom a bez chuti. Nakoniec som rád, že som dole a predsa len stálo to za to. Som zvedavý, kedy zas prídem na tú skalku. Žeby už čoskoro?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 05. 07. 2021 | 2:22 h:min | 15.80 km | 9:01 min/km | 757 m |
Pridaj komentár