Rusínska 100 verzia 2024

Tento rok sa pre mňa Rusínska 100 začína v podstate už v pondelok. Rodinná dovolenka sa naplánovala tak, aby som to nemal ďaleko (relatívne ďaleko) na štart. Nuž ale ubytovanie v Habure (pri Medzilaborciach) vybuchne na poslednú chvíľu (doslova keď sme na mieste) a tak mám z toho hlavu v smútku. Napadne mi ale, čo ak by som skontaktoval Jožka a on by mi s mojím problémom pomohol? Veď to superhrdinovia robia, nie? Pomáhajú tam, kde už nik a nič nedokáže pomôcť. Svoj status superhrdinu Jožko do posledného písmenka dodržiava. Lebo o piatej poobede sme už boli na novom ubytovaní. V Kružlovej, čo je absolútne super, lebo trasa Rusínskej stovky prechádza cez túto malebnú dedinku. Tak budem mať o povzbudzovateľov určite postarané.

Samotný štart v sobotu prebieha absolútne bez problémov. Postavím foťák na začiatok štartovného poľa a ja idem na koniec. Po výstrele zo štartovacej pištole, sa malá masa masochistov pohne vpred. Ja zisťujem, že môj foťák nie je na svojom mieste. Jednoducho zmizol. Neverím, že zobral tie svoje tri statívové nohy na plecia a rozbehol sa s bežcami do polí a lesov (aby im ukázal, že veľkosť nôh nie je všetko). Zmätene sa obzerám a volám, kde je môj foťák? Nakoniec sa nájde jeden pán, ktorý ho zdvihol zo zeme a myslel si, že niekomu vypadol. Som rád tomuto opätovnému stretnutiu.

Tak sú všetci fuč a už som naozaj úplne posledný. Trošku pridám do kroku len keď treba prechádzať cez cestu a nechcem veľmi dlho zdržiavať tú obrovskú kolónu áut. To je však rýchlo za mnou. Je krásne počasie a ja krásne začnem rezko kráčať. Dochádzam sem tam nejakého človiečika. Veľmi mojím egom (tým správnym smerom) pohne, keď mi jeden chlapík povie, že včera si pozeral moje videá z minulých ročníkov Rusínskej 100. Niekto videl moje videá! A neprudil, že to je chobotina. Tak to som rád.

Cestou hore na Baňu (nuž áno, pri Stropkove sa neschádza do banskej hlbočiny ale na Baňu sa vychádza), kecám trošička s Martinom Hurnym. Je to príjemný pokec a poviem pravdu, pookreje ma to na srdci. Troška sa od neho trhnem a pokračujem po samostatnej osi. Z veľkej diaľky už počujem (a i ostatní vôkol mňa) pesničky. To ľudia z Bane nám spríjemňujú pochod diskotékou z dedinského rozhlasu. Celý deň sa potom neviem zbaviť pesničky o tom ako obchádzam už Prešov (a v mysli Prešov nahrádzam Stropkovom).

Prvá občerstvovačka (neoficiálna) sa nachádza v Bani a i keď idem ešte len zopár minút, lejem do seba vodu. Tak sa mi zdá, že vody dnes nebude nikdy dosť. Nasleduje prvé prudšie stúpanie a prvá kontrola. I tu je k dispozícii voda. Paráda. Nasleduje dlhý úsek po lese, kde ma predbiehajú rýchlejší ľudia. V Šarišskom Štiavniku sa osviežujem vodou z fliaš a kvôli mne opäť zastavujú dopravu. Cítim sa tak dôležito. Kvôli mne, asi nie tak obyčajnému človeku, musí zastaviť takmer hocijaké vozidlo na ceste. A jediná neobyčajnosť je, že sa potím jak sviňa v kufri. Po prechode si dávam minerálku z prameňa. Tak a teraz posilnený, nie cesnakom a ani pivom, vyrážam do kopca. Trať pokračuje po lúkach a potom stupuje do lesa s občasnou návštevou dediny a/alebo občerstvovačky. Takto by sa dalo označiť ďalších veľa kilometrov (niekoľko desiatok). Možno to tu na monitore znie nudne ale v reále je to jedna obrovská paráda.

Slnko neuľahčuje ani jeden kilometer mimo lesa a aj v lese to nie je jedna báseň. Jožko však pripravil kopu možností na občerstvenie. Kopu oficiálnych, veľa neoficiálnych a aj (ako som už spomínal) zopár minerálnych prameňov. Na každom z nich, dostávam napiť a na jednom sa hneď zo mňa vďaka prítomnému železu stáva Ironman. Veru to pomáha, lebo keď sa nasledujúci čas plahočím po slnkom zaliatych lúkach, ide sa mi dobre.

Vo svojej podstate je to geniálne. Úžasne vyskladaná trať. Každý kto ju skúsil určite súhlasí. Páči sa mi taktiež kúsok cesty okolo Roztockej hvezdárne, kam som dlhé roky počas mojej mladosti chodil pozorovať. Teraz sú však stromy okolo ciest akosi hustejšie a vyššie a iba ja som unavenejší. Cesta na hranicu je príjemná a štve ma jedine to, že foťák nerobí dobré videá a ani fotky. Čo sa s ním deje? Zbeh do Kečkoviec je vtipný a i preskakovanie potoka ma veľmi baví. Nasleduje veľký oddych a polievka a pokec s Valikou. Čo chcem a musím absolútne vyzdvihnúť sú ľudia pomáhajúci nám, bežcom. Všetci sú nápomocní, dobre naladení a neuveriteľne povzbudzujúci. Jednoducho mám pocit, že im na mne a mojom výkone úprimne záleží.

Ako napríklad partička hraničiarskych kamarátov (a každý z nich má aspoň šesťdesiat – sedemdesiat krížikov na chrbte). Tí každý rok majú svoje miesto na hraniciach a posielajú ľudí z hranice dole. Keď sa k nim človek blíži, vytiahnu kravské zvonce a začnú nimi extra energicky zvoniť. Mám vtedy pocit, ako keby som bol hlavný favorit na Tour de France alebo ešte lepšie ako na Zegama – Aizkorri. Nasleduje ponuka pitia, či už obyčajnej, sladkej alebo ohnivej vody. Prijímam tú strednú ponuku a pokračujem ďalej. Je podvečer, ochladzuje sa a cítim sa plný sily. Pod Čierťažov sa troška osviežim, vyšliapem prvý prudký kopec a neskôr pripravím čelovku. Eufória je na maxime. Jožko tu pripravil niekoľko mimochodníkových úsekov, kde sa ale človek i tak nemá ako stratiť (a v podstate celý deň stačí sledovať fáborky, značky a od zotmenia sú odrazky takmer všade).

Stúpanie zo Svidníčky na Rohuľu je excelentné. Dlhé, miestami prudké, s výhľadmi a i s lesom. Pred sebou vidím nejaké tie svetlá a pomaly s k nim približujem. Cestou dole som dokonca taký plný síl, že troška pobehnem. Troška viac ako troška. V Kružlovej sa ku mne na pár desiatok metrov pridá miestny chlap. Dozviem sa od neho, že som skvelý, lebo ja bežím už osemdesiat kilometrov a od beží len z krčmy domov. Je to asi najkrajšie povzbudenie aké som kedy dostal na pretekoch od náhodného okoloidúceho.

Pred Miestnym úradom ma obskakuje Dominik, Dotka a celá moja rodina a kamaráti. Normálne som z toho rozcítený. Deti so mnou ešte trošku prejdú úsek k Údoliu smrti a potom sa už vnorím do tmy. Predo mnou je jeden bežec ale nakoľko som plný sily, ľahko ho dôjdem a predídem. Vychádza Mesiac, prechádzam cez židovský cintorín, Ladomírovú a ja cítim, že som asi spravil veľkú chybu. Na stúpaní sa už nedokážem prinútiť ísť rýchlejšie a keď mi trasa velí ísť nie po rovnejšej ceste ale do prudkého svahu, rútim sa dole. Psychicky, nie doslova. I keď k tomu nemám veľa.

Musím to nejako predýchať. Troška pookrejem na lúkach, kde je inak ešte i tak po polnoci strašne teplo až horúco. V údolí na občerstvovačke (kde je inak strašná kosa) ma vítajú ľudia, ktorých som minulý rok predbiehal. Teraz robia dobrovoľníkov. No nie je to úžasné? Vedia sa perfektne vcítiť do mojej kože a vedia čo prežívam. Medzi rečou spomeniem, že mám sto chutí to vzdať. Nenásilne mi dvíhajú náladu, obskakujú ma a po dvadsiatich minútach nakoniec sa rozhodnem pre ďalsie kilometre do cieľa. Je to už len približne polmaratón.

Preskakujem potôčik, prechádzam cez niečí dvor (musím si otvoriť a následne zatvoriť dve bránky, ale povedzte mi toto, kto a kde by inak povolil prebeh cez svoj dvor ak nie tu) a raketovo ma predbieha nejaký rýchlik. Slepo mu dôverujem a nasledujem ho. Troška zakufruje (a ja s ním) ale potom je to už dobre. Hech. Mizne mi v diaľke a v tme a prežívam ešte horšiu krízu ako doteraz. Cesta dole kopcom je prudká a ide sa mi zle. Veľmi zle. Veľmi pomaly (cez 13 min/km). Uprostred lesa nachádzam ďalšiu neoficiálnu občerstvovačku a lejem do seba vodu a kolu. Paráda. Už mi je hneď lepšie. Hneď som o mnoho rýchlejší (o jednu minútu na kilometer).

V Gribove počujem za sebou nejaké to dupanie a dobieha ma ten chlapík, ktorého som ja zas predbehol za Kružlovou. Nedám sa len tak ľahko chytiť ale pri Monastire sme už spolu. Tak ideme spoločne. Dole kopcom mu to ide takmer samo, klobúk dole. Na rovinke sme rovnako rýchli. Kecáme a preberáme rýchlych chrtov. Na poslednej občerstvovačke sadám a začínam kecať ale súputník sa rýchlo dvíha a pokračuje. A ja sa rozhodujem, ak sa teraz nedvihnem, zakysnem tu aspoň na dvadsať minút. A v terajšej situácii sa mi s niekým ide lepšie. Tak rýchlo utekám za ním (inak, volá sa Marek). Vo svahu nás oboch opätovne predbieha ten rýchlik (a až do cieľa ho neuvidíme). Do kopca čakám Mareka a on čaká zas mňa na rovinkách. Mojím hlavným cieľom je to už mať za sebou.

Ideme spolu rýchlejšie ako keby som šiel sám a som vďačný za spoločnosť. Na ďalekom východe vidno ako sa pomaly čierno čierna tma mení na čierno indigovú tmu a chcel by som byť v cieli ešte pred rozvidnením. Ostáva nám už len zopár kilometrov (doslova dva či tri) ale Stropkov stále nikde nevidno. Kam sa podel, kam sa stratil? Nastal dnes koniec sveta a všetky sídla nad päť tisíc obyvateľov sa prepadli pod zem a my dvaja sme prví záchranivší ľudia? Čo budeme len teraz robiť? Keď sme však už len kilák od mesta, zrazu za jednou zákrutou sa pred nami rozprestrie koberec pouličného osvetlenia a som rád, že koniec sveta nenastal. Iba koniec pretekov. Kde na nás čakal Jožko so svojím tímom. Nechcelo sa mi ísť spať a tak som s nimi preberal mnohé nedôležité záležitosti ešte vyše hodiny. Keď som sa nakoniec rozhodol ísť zaľahnúť, na moje prekvapenie už bolo vidno a teda nemalo zmysel ísť už spať.

Zopár ultra vzdialeností už mám za sebou ale tento zážitok posadil všetko ostatné na zadok. Bola to určite najkrajšia stovka akú som zažil. Traťou, počasím, ľuďmi, zážitkami a ešte raz ľuďmi. Až sa normálne bojím, že ďalší rok nemôže byť predsa taký skvelý ako bol tento. Ale na druhej strane ako poznám Jožka, tento strach je absolútne neopodstatnený. Pripraví ďalšiu super akciu so skvelou traťou a toto všetko má len jednu chybu. Musím na ňu čakať ďalší celý rok. Tak zatiaľ Rusínska stovka.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
24. 08. 2024	21:38 h:min	116,8 km	11:07 min/km	4263 m