Priznám si to celkom otvorene, nie som práve najzručnejší chlapík. Vlastne som celkom kiľo. Nedokážem si postaviť dom vlastnými rukami, opraviť auto alebo spraviť krásne dielo z drôtu (v rodine sme žiadneho drotára alebo murára, ak sa nemýlim nemali, a jediným auto opravárom je môj švagor, ale to sa asi neráta, či?). Ale celkom skromne so si o sebe myslel, že zaviazať si šnúrky dokážem. Dokonca viem na čo slúžia v topánkach tie dierky na šnúrky, ktoré sú tak trocha mimo ostatných. No dnes som o sebe zistil nepríjemnú vec. Som ešte horší ako päťročné deti v škôlke. Pekne po poriadku.
Už ma nebavilo sa krútiť v nedeľu lesom okolo Ťahanoviec (cez týždeň tam nakrútim i tak dosť a dosť kilometrov) a idem vedome do Kavečian napriek zákazu vychádzania do piatej hodiny rannej. Kvôli polhodine ma dúfam nikto nebude pokutovať. V dedine ma privítava štekot psíka (psiska) a mám pocit déjà vu. Len taký malý. Teraz už vidno ako sa nad Slanskými vrchmi začína drať prvé svetlo nového dňa. To ani nie je päť hodín ráno. Jasný dôkaz koniec zimy. Aký je to zvláštny pocit, nedávno väčšinu času som strávil s kamoškou čelovkou mnoho krásnych chvíľ ale už nie je potrebná. Nechcem aby sa cítila nejako urazene a preto si ju na hlave ešte nejakú tú chvíľku nechám.
Valím sa popri plote ZOO (normálne cítim ten rytmus, existuje nejaká pieseň o plote ZOO?) a znenazdajky som pri mobilnom vysielači. To môže znamenať len jediné. Rýchly odskok z cesty na tatranskú vyhliadku. Nanešťastie žiadne Tatry nevidno. Odkryjú sa z Vysokého vrchu? Bum, to musím zistiť. Ide sa mi celkom kvalitne a pritom rýchlo, už dávno som nebol taký plný síl. Chodníček sa pekne krúti a ja nevidím žiadne náznaky rastu novej trávy na zemi. Vlastne ani listov na stromoch. Po minulé roky bola zeleň (alebo jej náznaky) všade prítomná. Nie však teraz. Stromy sú stále sivé a na konároch sú maximálne len púčiky.
Pred Kráľovou studňou zisťujem, akosi sa mi na nohe (konkrétne ľavej) drgolí (je to presne to isté ako virgať) topánka. Jak som si zavial tie šnúrky, keď už po pár kilometroch sa mi rozviazali. Ta to je ako možné? Zastavujem, pekne sa zohnem, nádherne si viažem tie šnúrky a sám som so sebou (a podľa mňa by i každý iný bol som mnou extrémne) spokojný. Som spokojný i s cestou. Ostatne tu bol ešte sneh a teraz je tu vidno koľko je tu popadaných stromov. Medzičasom je to tu poupratované, až na jedno miesto. Tam sa popredieram pomedzi konáre a hľa, som od Vysokým vrchom.
Som naštvaný, z vrcholu tiež nevidno Tatry. Na druhej strane, pred dvoma (to je už naozaj prebehli už dva roky?) som v takomto čase stretol pod Vysokým vrchom čriedu divých sviní. Takéto šťastie nemám tento rok. No nie žeby som bol z toho dôvodu nejako akosi silno smutný. Naopak, teším sa z toho absolútne nesmierne. Idem zelenou značkou (tu ešte stromy nalievajú miazgu len do púčikov, listy tu ešte žiadne nie sú) a som asi najďalej od ľudskej civilizácie. Odtiaľ je všade celkom dosť ďaleko.
Som celkom (prekvapujúco) rýchly, čo to znamená? Mám super fantasticky dobrú kondičku alebo idem dole kopcom. O tej kondícii celkom pochybujem ale smerom dolu idem stopercentne. Bodaj by mi to tak skvelo vydržalo čo najdlhšie. Zotrvám v tomto mne ľúbeznom stave iba do prvého stúpania, kde sa moje tempo ešte zvýši. Klamem, až sa mi od úst práši. Alebo mohlo by skôr od nôh, ale stále je celkom mokro v lese a tak ani z toho nič.
Ešte jedna vec mi hatí moje tempo. Zas sa mi rozviazala šnúrka na topánke. A zas je to ľavá noha. Budem jej musieť nejako špeciálne dohovoriť, nech mi to nerobí. Veď je to aj v jej záujme sa dostať čím skôr domov, nie? Doma je teplo, sucho a ak bude poslušná aj ju pekne umyjem od blata. Ak ale zas zatrpkne a bude si robiť čo len chce, bude to mať neblahé následky. Ostane špinavá. Tak jej treba.
Vytešujem sa ako malé decko (nie kvôli svojej zlomyseľnosti s topánkou). Napriek problémom (problémikom so šnúrkami) som celkom veselý a šťastný. Možno preto sa ani nenazdám a som pod Starou Jahodnou. V pláne som mal zísť na Alpinku po žltej značke ale nakoniec som taký rýchly, že možno by stálo za to skúsiť ísť až na Jahodnú a ísť po červenej (Cesta hrdinov SNP ma stále volá a láka, siréna jedna) s odbočkou na modrú za Kamenným hrbom. Byť či nebyť, to je otázka. Teda v mojom prípade, ísť či neísť (alebo nejsť?)? Nejdem po krátkej ceste, vyberám si nakoniec tu dlhšiu a zložitejšiu.
V lese na červenej zažívam po pár desiatkach metroch šok. Nie, žiaden lanštiak, bachyňa či kanec. Iba obyčajný, troška starší pán. Rovnako i on je riadne v rozpakoch. Ani jeden z nás tu niekoho iného nečakal. Obozretne sa obídeme a s úľavou na dušiach od seba (rýchlo) vzďaľujeme. Ja sa musím riadne ponáhľať, touto odbočkou si zájdem niekoľko kilometrov navyše, preto nie je čas na záhaľku.
Touto cestou (nie necestou) som sa promenádoval a šiel už veľakrát (rozumej tak často až to neviem spočítať a ja viem počítať až do troch (alebo aj menej)!). Celkom ma však zaráža, ako to je predsa len ďaleko. Myslel som si, že to budem mať za sebou raz dva ale ono nie. Ono sa to naťahuje ako nejaká poriadne rozžuvaná žuvačka. Ešte lepšie povedané ako rozviazaná šnúrka na topánke. Tá na ľavej si nedá pokoja a zas sa rozviazala. Hnusoba hnusná, ja nemám čas sa s ňou hrať. Navyše ukecala nejako aj tú na pravej a tak sa musím zohnúť k jednej i druhej topánke. Riadne uzlisko vykonávam s veľkým potešením. Dúfam, že naposledy.
Dole cestou od Kamenného hrbu sa mi darí ísť lepšie ako lepšie. Celá cesta trvala len za zopár minút a pamätám si to len ako jednu šmuhu (teda nie veľmi mi to ostalo v pamäti). Nechce sa mi preskakovať bránka na mostíku preto schádzam z chodníčka a obchádzam atrakcie na Alpinke. Potom ma už len čaká posledný úsek. Ale aký je to úsek. Stále do kopca, treba sa vyštverať na Hrešnú. Nie je to vôbec ľahké a v tejto chvíli sa pýtam sám seba, či to bol rozumný nápad predĺžiť si trápenie presunom po červenej. No asi (ne)bol.
Čo ma ešte viacej hnevá je zasa rozviazaná šnúrka na ľavej topánke. Nemám na to nervy. Som nahnevaný na ňu a aj na seba. To si neviem ani zašnurovať praobyčajné šnúrky na praneobyčajných topánkach? V duchu si hovorím, nebuď ako malé decko. Zaviaž si šnúrky a prestaň sa ľutovať. Tak sa nedurď a choď vpred (a hore). Tak to ma ani vôbec neukľudňuje, už som asi dosť v negatívnej špirále. Samotný vrchol ma ale ukľudnil dostatočne. Už to nie je ďaleko k autu, kam sa dostávam za malú chvíľku.
Konečne je tu koniec. Niežeby sa mi dnešok nepáčil, bol skvelý. Prešiel som zas kopu kilometrov, nastúpal som dosť výškových metrov a hlavne, nestretol som žiadne nechcené zviera (ale ani chcené). Stromy ešte boli vcelku holé a tak bolo vidno do diaľky. Len keby sa tie nezbedné šnúrky nesnažili sabotovať moju chôdzu. Len tak ďalej (až na tú sabotáž)!
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 25. 04. 2021 | 3:39 h:min | 27.38 km | 8:00 min/km | 1006 m |
Pridaj komentár