Minulý týždeň som bol nerozhodný (ako v tom vtipe: Pán doktor, ja som akýsi nerozhodný, alebo nie som?). Je všetko dnes inak? Áno je, hneď po zobudení ani nerozmýšľam a okamžite vyskakujem z postele a idem sa obliecť. Ani nie za polhodiny som na štarte v Kavečanoch. Tu ma víta môj kamoš nervózny pes a to ma vôbec neprekvapuje. Ak by bol ticho, bol by som z toho smutný. Dosť veľká zima ma ale riadne zaráža. Nie je náhodou už koniec zimy? Asi nie.
Včera cez deň bolo určite dosť teplo, nakoľko chodníkom sa vinú zamrznuté včerajšie blatové koľaje. To robí chôdzu mierne ťažšou. Postup vpred mi hatá aj moja snaha o nočnú dokumentárnu fotografiu. No nic moc z tejto mojej snahy nevzíde. Len mi to ukrojilo z tempa a zas som rýchly ako ultra unavený leňochod. Tak dobre, aj zľadovatená cesta ma núti spomaliť krok. To som si vôbec nemyslel, že aj po týždni ma tu zastihne tvrdá voda, milujúca padajúcich turistov. Od chaty Hrešná sa to nezlepšuje, ba dokonca je aj viacej snehu. To čo sa v piatok v Košiciach čechtilo (nádherne to slovo) so snehom, tu muselo byť čisto len v snehových zrážkach. Aj tak to tu ostalo.
Po tme idem ľadom a napriek možnosti nasadania si mačiek na to kašlem a idem bez nich. Aspoň raz túto zimu by som vyskúšal ako sa mi ide bez pomôcok. Na moje prekvapenie sa ide veľmi dobre. Dokonca sa mi ani nešmýka. Celkom sa teším a som zvedavý na vyhliadku Tatier. Je veľká tma, bude ich ale vidieť už teraz? Akonáhle som pri vysielači, zabočím na tú krátku odbočku a (ne)prekvapivo ich nevidno. Tak mi treba. Chcel som príliš veľa hneď zo začiatku.
Okolo je oveľa, ale naozaj oveľa viacej snehu ako minulý týždeň. Prekvapilo ma to. Asi nemám správne návyky. Nemám sa prekvapovať. Tak to do budúcnosti nebudem ani robiť. Pekne, slušne a elegantne si to idem a idem a idem a zrazu som na Kráľovej studni. Postupne sa začína rozvidnievať, nie veľmi ale len tak trocha pocitovo. Nie je tma, nie je vidno. Je to len tak tušiteľsky vidno. Na takú dilemu. Mám či nemám vypnúť čelovku? Tak si ju ešte chvíľu nechávam na hlave. Zapnutú. Vypínam zas hlavu a preto sa mi ide subjektívne rýchlo a dobre. Akonáhle však na východnom obzore nakoniec predsa len spozorujem inú farbu ako modrú, opúšťam chodník a predieram sa snehom.
Veru tak, ani som si nemyslel, že začiatkom marca sa budem hrať na prvobjaviteľa v čerstvom snehu. Vždy som sa chcel ísť pozrieť na tento hrebeň zistiť aký je z neho výhľad a teraz je na to jedinečná príležitosť. Som si sto percentne istý, žiadneho kliešťa nechytím. No nie je to perfektný bonus? Je ale aj jediný. Ani z najlepšieho miesta nie je ktovieaký výhľad a navyše slnko je ešte dosť brutálne pod obzorom a tak aj tak vidno figu borovú. Tak to ma riadne prekvapilo.
Preto nevymýšľam žiadne somariny a poslušne sa venujem môjmu plánu na dnes. Vychádzam na Vysoký vrch a kontrolujem situáciu s dohľadnosťou Tatier. Áno, sú tam, je ich ale viacej cítiť ako vidieť. Tak ma to nakoniec predsa len prekvapilo. Ešte je dosť veľká tma na severozápadnom horizonte. Hmm. Pokračujem do sedla Prielohy a minulý týždeň tu na mnohých miestach bola hrubá vrstva snehu ale na iných bol chodník úplne bez nej. Tentokrát je to jedno jednoznačne snehové. Prekvapení? Ja áno. Kde môže byť menej snehu? Na nižšie položených miestach. Zo sedla sa dá naozaj ísť turistickou značkou len a len dole a ostatne som šiel smerom do Lodiny. Tak mi dnes zostala Jánošíková bašta. Keď nad tým tak rozmýšľam, vlastne je to tá lepšia možnosť.
Ide sa mi nadmieru dobre i keď je aj tu stále nejaký ten sneh. Neviem, či to nie je náhodou dané klesajúcim svahom, ale nieee. Tým to predsa nemôže byť. Minulý rok som v pokročilejšej jari niekoľkokrát sa tadiaľto promenádoval, ale odvtedy nie. A navyše sa dobre pamätám na tie hnusné temné a daždivé podmienky. Teraz je všetko biele, slniečko čochvíľa s radosťou vyskočí nad obzor. Je to úplne iná situácia. Som nadšený.
Neskôr nižšie predsa len zliezava sneh z chodníka, nie je to však bez boja. Na niektorých miestach prechádzam cez dobre hrubé zatvrdnuté záveje, kde sa mi miestami noha zabára až po koleno do snehu. Prekvapujúce. Som rýchlejší ako slnko a na bašte som skôr ako ono. Spravím zopár fotiek a ide sa domov. Čo to bol za nápad ísť sem? Doteraz to bolo veľmi pohodové ale o to je to teraz ťažšie. Nepribudlo zázračne veľa snehu alebo ľadu, kto však sem pričaroval ten kopec? Nemôžem sa len tak otočiť a ísť stále dole kopcom? Hmmm.
Fúha ha, fíha, chŕŕŕŕŕ, to sú jediné veci, ktoré vychádzajú z môjho tela a pľúc. Vlastne nie len to, je to jediná vec, na ktorú moja hlava dokáže myslieť. Ešte raz, kto sem dosadil toto vyvýšenisko, svah, strminu, horu, sochorec, vrch, vrcholec a štít. Riadna morda. Keď sa konečne dostávam do sedla, tak sa mi to až tak zlé nezdalo, ale počas chôdze som sa riadne namáhal. Teraz si však už to nemyslím, veď som zdolal aj mnoho horších, dlhších, prudších, technickejších. No nie som hrdina?
Na Vysoký vrch dochádzam už za vykuknutého slnka, zahľadím sa do diaľav a Tatry majú na sebe krásny ružový sneh. Romantika. Neromanticky sa otočím a vraciam sa na Hrešnú. Chodník je biely od snehu, len sem tam je padnutý strom alebo stromy. Nakoľko teraz idem viac menej rovno, tak sa mi šliape excelentne. Podarí sa mi to dokončiť pod štyri hodiny a spravím výškový kilometer? Mám za sebou (podo mnou?) dobrý diel výškového kilometra. Som na seba zas dobre hrdý. Z vyhliadky, kam si odskočím pozrieť si zas najvyššie štíty Slovenska, ich nevidno tak dobre ako z Vysokého vrchu. Nie sú ani také pekné farebné ako pred hodinou. Nevadí.
Až k chate sa mi ide príjemne, len tesne pred chatou stretávam najprv chlapíka so psom. A aj mám tak trocha strach, je to riadne vysoké hebedo. Myslím pes, nie človek. A je celkom vtipné stretnúť síce za slnečného ale mrazivého počasia, mladého chlapca vo vetrovke a v krátkych nohaviciach. Ja mám pod nohavicami ešte aj cegéčka. Po ceste do dediny poriadne žmúrim oči, od ľadu sa brutálne odráža slnko (vyšlo už riadne vysoko, koťuha jedna). Medzi domami už mám oči v normálnom režime. Na asfaltke nie je žiaden ľad. Neprekvapivo.
Pri aute sa mi ešte nechce končiť, do tisíc výškových metrov mi zostáva ešte necelých štyridsať. Trocha viac ako je vysoký činžiak kde bývam. Tak hor sa do toho. Pokračujem do kopca a potom bočím zas do kopca a nakoniec som zas na kopci. Hodinky ukazujú šťastnú číslicu začínajúcu sa na jednotku a za ňou ešte ďalšie tri cifry. Dnešný cieľ je splnený. Basta. No len ma ešte čaká tristo metrov k autu. Až teraz je to finito.
Dnešný deň bol plný prekvapení. Snehu vyše očakávania, mrazu takisto. Prudkosť niektorých kopcov bola nepríjemným prekvapením (som nakoniec spokojný). Výhľady na Tatry boli úžasné. Na chlapíka v kraťasoch bol pohľad na nezaplatenie. Dokonca som prežil stretnutie so psom. Len škoda, že som nevidel žiadnu srnu, laň alebo iné lesné zviera. No nevadí. Snáď na budúce.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 07. 03. 2021 | 3:56 h:min | 26.55 km | 8:54 min/km | 1002 m |
Pridaj komentár