Cez týždeň chodím na nákupy ja. Zvyšok celej rodiny trpezlivo čupí doma. Navyše v sobotu ráno som sa bol prejsť v Ťahanovskom lese. Takto sa bavím a som aktívny ja. Čo však s rodinou, ktorá má denne ešte menej pohybu ako ja? Rozhodnutie dospelých je ísť sa prejsť niekam do lesa. Podmienky sú jasné. Musí tam byť pekne a zároveň by tam malo byť minimum ľudí. Čo takto sa ísť pozrieť na Skalku nad Obišovcami?
V sobotu poobede v aute smerujeme po diaľnici smerom štarovaciemu miestu. Na túto dennú hodinu po ceste ide minimum aút. To bude spôsobené asi vírusom. V dedine parkujeme pri želeničnej trati a vyberáme sa do lesa. Prvých pár stovák metrov je brutálne náročných. Prudké stúpanie nie a nie skončiť. Deťom sa to vôbec nepáči a majú sto chutí sa obrátiť a vrátiť sa preč.
Chodník odbočuje z jedného úvozu prudšie ako prudko hore. Pravdu poviedac, ak to bude takto pokračovať ďalej, budem sa aj ja chcieť obrátiť a vrátiť sa domov. Od tejto chvíle však to nie je až také zlé. Dominik si spočiatku robil bublinky bublifukom ale potom ho to v tom prudkom kopci prestalo baviť. Našiel si novú hru. S kameňom v ruke pobehuje okolo nás a odstraňuje tajné neviditeľné pasce.
Mňa zas fascinuje fialovo sfarbená pôda a kamene. Čím to asi je? Pomaly ideme vpred a stretávame prvú rodinku, ktorá ide oproti nám. Vyhneme sa na vyše dvoch metrov. Dúfam a myslím, že sme sa nenakazili a ani my sme nenakazili iných. Dominik stiahne k svojej hre aj Dorotku a rozbíjajú pasce tak, aby nikomu neublížili. Dobre sa im to darí, nič sa nám zatiaľ nestalo.
Turistická značka len pozvoľne stúpa a na jednom mieste vidíme odstavený lesný mechanizmus. Dorotka s Dominikom sa na ňom chvíľu hrajú. Inak by ma zaujímalo, ako dlho to tu stojí. Pásy sú zhrdzavené, hlina, piesok a naviate listy su v motorovej časti. Podľa mňa je opustený dlhšie ako rok, možno dva a neprekvapilo by ma, ak by to bolo ešte dlhšie. Deti sa tu aj posilnia gumovými cukríkami a tak sú ochotnejšie pokračovať ďalej. Len Dominik je neuveriteľne smädný, nesmiem mu nechať voľnú ruku nad množstvom pitiva, lebo inak by nikomu nič nenechal.
Na a popri ceste si obzeráme prvé jarné kvietky a rastlinky. Nebolo ich vôbec málo – veternica hájna, jahoda lesná, podbeľ liečivý, kostihoj lekársky a mliečnik mandľolistý. Tú poslednú rastlinku som po mene vôbec nepoznal aj keď ma už dávnejšie fascinovali jeho zelené kvety. Cestou sa rozprávame a vymýšlame si rôzne príbehy, ktoré sa konajú na našich fantazijných ostrovoch. Dominikovi sa najviac páči tvorba týchto ostrovov. Dorotka na jednej križovatke kde je trocha viacej priestoru sa rozhodne skákať cez švihadlo. No nie je to milé?
Po nejakej dobe Dorotka sa chce vrátiť späť, lebo ju neuveriteľne bolia nôžky. Nemá ani najmenšiu chuť ísť ďalej, aj keď je vyhiadka len zo desať minút ďaleko. Aďka sa s ňou teda otočí a vraciajú sa k autu. Ja s Dominikom pokračujeme vpred a dochádzame k odbočke na vyhliadku ani nie za tri minúty. Potom je to už naozaj len kúsok a sme na skale nad Hornádom. Z tadiaľto je naozaj celkom pekný a príjemný výhľad. Nezdržiavame sa tu dlho. Nie len kvôli tomu, že dievčence bez prestávky idú ale aj preto lebo nad západným obzorom vidíme mraky, z ktorých sa leje voda k zemi. To by teda nebolo veľmi príjemné zmoknúť. Najmä v dnešnej situácii.
Obraciame sa a pokúšame sa dobehnúť dievčatá. Aj keď ideme dosť rýchlo, nie je to dostatočne rýchlo. Ja osobne som očakával, že pri tom žltom strašidle bude už celá rodinka pokope, nie je to však tak. Pokračujeme a aby som Nina zabavil, rozprávame si o ďalšom ostrove. Má tvar slíža s úzkym pevninským mostom medzi dvoma časťami. Najzaujímavejším prvkom fauny sú extra rýchle slimáky, ktoré majú vo svojom slize mierny neurotoxín, ktorý spôsobuje upadnutie do krátkeho bezvedomia každého zvieraťa, ktoré sa daného slizu dotkne. Následne sa na nevinnú a bezmocnú obeť vrhnú celé mraky extrémne krvilačnčných slizkých bezstavovcov. Plus na danom ostrove je mnoho iných podobných zvláštností. Toto je Dominikova najobľúbenejšia hra, keď som s ním niekde na výlete.
Konečne vidím skupinku pred sebou. Dominik sa k nim chce priblížit nepozorovane, čo sa jemu aj darí. S mojou výškou a nenápadnosťou slona v porceláne sa mi to nedarí. Aďka ma spozoruje a je po našom prekvapení. Ale za to odhalenie nesiem vinu iba ja sám. V suchých konároch padnutého stromu vidíme dvojhlavého draka a preto popri ňom rýchlo prebehneme a sme na tom extrémne prudkom svahu. Cesta smerom dole tiež nie je práve jednoduchšia ako cesta opačným smerom. Je to na prvý pohľad kontraintuitívne, ale používajú sa úplne iné svaly a ak je človek netrénovaný, tak mu to dá riadne zabrať. Po dlhom nič nerobení je každý z našej domácnosti tento prípad.
Konečne sme pri aute a aj toto dobrodružstvo je na konci. Bolo to veľmi príjemné pre každého člena rodiny. Poriadne sa nadýchať čerstvého vzduchu sme potrebovali. Ja som si našiel ďalšie pekné miesto neďaleko Košíc, kam sa budem chcieť prejsť aj sám a to možno už na budúci týždeň. Všetko bude závisieť od počasia a hlavne momentálnej epidemiologickej situácie. Tak či tak sa už teraz teším.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 28. 03. 2020 | 2:17 h:min | 6.41 km | 21:24 min/km | 265 m |
Pridaj komentár