Koniec roka sa rýchlejšie ako pomaly blíži a ráno je tma extrémne dlho. Slnko na nešťastie vychádza niekedy až okolo pol ôsmej. Nemá zmysel vstávať veľmi skoro, lebo aj tak budem končiť skoro za tmy. Preto mám nastavený budík až na štvrtú hodinu. Mám trošku strach, či sa zobudím a či budem mať vôbec chuť ešte niekam ísť. Predsa len, tohto roku sa mi podarilo nachodiť dostatok kilometrov.
Budík ma neprekvapí a mám dostatok síl ísť sa obliecť a odšoférovať do Košickej Belej, kde sa začne moja dnešná cesta. Minulý rok som šiel na Sivec a okolo mňa bolo všetko sivé, dnes idem inou trasou a okolo mňa je všetko neskutočne čierne. Cesta po opustení dediny sa kľukatí smerom hore do kopca.
Svetlo čelovky ožiaruje len moje najbližšie okolie a tak môžem len tušiť čo sa skŕyva v diaľke. Určite však viem, že idem po lese, ktorý vystrieda malá lúčka. Potom mi cestu prehradí voda, ktorá si to šinie presne oproti mne. Nevyhnem sa nechcenému nabratiu studenej tekutiny do mojích topánok. Takto mi nehrozí zaspanie od nudy.
Vychádzam na tušenú veľkú lúku a nervózne idem po nej. Už neriešim mokré topánky, lebo aj keby som v nich úspešne nevhupsol do vody pred chvíľou, tak mokrá tráva by mi ich zmočila tak či tak. Toto je však nakoniec ten najmenší problém. Po relatívne jednoduchej pasáži dochádzam na skládku dreva. To znamená len jednu vec – blato. Kvantá a kvantá blata. Stačí len jemná nepozornosť a po zopár sekundách som skoro po členky v blate.
Skúšam nájsť najmenej zablatenú verziu cesty a nakoniec pokračujem po kmeňoch stromov čakajúcich na odvoz. Následne spravím zopár skokov a zablatím si ešte raz topánky. Našťastie už ďalej už nie je žiadne blato. Pred sebou mám habadej stúpania do kopca. Pridáva sa aj jemné mrholenie ktoré postupne prechádza do vytrvalého dažďa.
Na každej križovatke sa zastavím a kontrolujem kam mám ísť. Je to čím ďalej ťažšie lebo k dažďu sa nenápadne pridáva hmla. Nie je taká hustá ako oného času na Jahodnej, aj tak jej je však dosť. Dochádzam na Gáľovú, kde zabočím na chodník po ktorom som už raz v minulosti šiel. Teraz tu ale nič nespoznávam. Žeby to bolo tou tmou a hmlou?
Napriek tomu sa držím chodníka a nemám žiaden problém s navigáciou. Niekedy musím preliezať cez padnutý strom, cestu však vždy nachádzam. Schádzam dole kopcom a už som pod Sivcom. Posledný úsek doslova vyletím hore. Na klzkých skalách si dávam extrémny pozor, nerad by som bol aby sa mi tu teraz niečo stalo. Kto by ma zachránil?
Ako sa vraciam z vrcholu, sledujem ako sa miestami ponad koruny stromov objavuje trošičku svetlejšia obloha. Je to neklamný znak, že túru dnes budem končiť za svetla. Na rázcestí pod Sivcom som coby dup. Teraz ma čaká jediný menší kopček a potom to pôjde len a len z kopca.
Prechádzam miestami, kadiaľ som šiel pred necelou hodinkou. Hmla sa vôbec nezdvihla, len kvôli prichádzajúcemu ránu je troška viacej vidno. Len jednej veci nerozumiem. Ako som mohol vôbec taiaľto ísť bez zablúdienia? Veď teraz, s viacej svetlom, sa mi až dvakrát podarí zísť z cesty. Našťastie trápenie sa s hľadaním správneho smeru je vždy otázka len minútky, maximálne dvoch.
Konečne prichádzam na veľkú lesnú cestu a od teraz nebudem blúdiť. Idem po nej a vcelku ma to baví. Postupne sa rozvidnieva a ja vidím o aké výhľady som bol ukrátený. Míňam stromy v lese a aj celkom pekné lúčky. Za jednou zákrutou sa na mňa začne usmievať to blatové námestíčko. Opatrne idem, lebo nechce sa mi zas zablatiť moje krásne topánočky, ktoré boli vyčistené mokrou trávou.
Za vidna som oveľa šikovnejší a darí sa mi preskakovať z jedného kmeňa na druhý. Zahrám sa ešte na veveričku a posledným obrovským skokom sa dostávam na pevnú zem. Fúúú, tak to bola riadna srandička. Pred sebou mám posledných zopár kilometrov. Na jednej lúčke zo sto metrov pred sebou vidím jeden zvláštny predmet. Čo to môže byť? Vyzerá to tak trochu ako ani neviem. Je to laň? Vyberám foťák ale kým sa mi podarí zapnúť fotoaparát, laň ma zaregistruje a odbieha odo mňa.
Dážď konečne pomaly ustáva a ja som už naozaj skoro na konci. Teda sa naozaj nachádzam v dedine. Táto cesta má naozaj niečo do seba. Týmto výstupom som skompletizoval všetky možnosti výstupu na Sivec. Ktorá cesta sa mi najviac páčila? Všetky majú niečo do seba. Táto je určite najdlhšia. Navyše okrem počiatočných dvesto metrov sa úplne vyhýba asfaltke, začo musí mať nezanedbateľné plusové body. Tak sa mi zdá, že tento prístup je momentálne môj najobľúbenejší.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 21. 12. 2019 | 3:13 h:min | 16.10 km | 12:02 min/km | 796 m |
Pridaj komentár