Kráčam z nohy na nohu, snažím sa trošička zrýchliť ale je to celkom marné. Pred sebou vidím len svetlo čelovky a občasné (ech, v skutočnosti dosť časté) mláky na lesnej ceste. Nechce a mi zbytočne naberať blato na moje už i tak brutálne zablatené topánky. Snažím sa prekročiť konárik (zo pätnásť centimetrový) na ceste, keď sa zrazu rozbehne čo najrýchlejšie preč odo mňa. Napadne mi, že vektor rýchlosti toho konára je normálový vektor k mojej rýchlosti. Celkom normálne, nie? Vtom si uvedomujem, že to nie je konár ale ten hmyz, čo sa maskuje ako konárik. Či sa mi to len zdá? O chvíľku počas chôdze zisťujem, že bolo by dobré mať pri tejto (dosť na orientáciu v priestore náročnej) činnosti otvorené oči. Ako som sa sem vôbec dostal? Čo tu robím a prečo? Treba sa preto vrátiť niekam na začiatok. Kedy sa to presne začalo nie je celkom jasné. Narodením? Prvými krokmi? Útekom z babkinej chaty (keď som mal sedem)? Či tichým obdivom chlapíkov a žien, ktorí prebehli maratón? Čítaním reportov ľudí, ktorí to zvládli mimo cesty? A dali dokonca tých maratónov počas jednej akcie viac (dva, tri, štyri)? Možno to začalo, keď som sa pokúsil (neúspešne) o moju prvú nikým neorganizovanú stovku? Jeden začiatok (dobrý ako každý iný doteraz spomenutý) je o 6:00 23. 9. 2023 v Budíne (mestská časť Žiliny).
Som trochu prekvapený, lebo je stále dosť veľká tma. Niežeby v Košiciach bolo o tomto čase slnko vysoko na oblohe. Avšak desať minútový rozdiel spraví svoje. Možno do toho tak trochu ovplyvňuje i hustá nízka oblačnosť (ktorú však teraz logicky nevidno). Po štarte krúži celá perepuťa po hradnom parku a je to asi najľahší úsek celého preteku (keby som to tak vtedy vedel). Napriek (alebo práve preto) som takmer na chvoste. Pomaly sa mi však podarí predísť jednu dvojicu (ktorá ide ešte pomalšie ako ja). V stúpaní na Dubeň nahadzujem nepremokavú bundu na seba. Začalo totiž pršať. Ono keby len pršať. Ono to pľuští jedna radosť. Obrovitánske kvapky padajú s takou razantnosťou, až padajú listy z niektorých stromov.
Dochádzam zopár ľudí a s jedným Čechom preberáme všetko možné. Som na neho asi len predsa len pomalý (dole kopcom) a tak sa odo mňa trhne. V Zástraní vidím ako mi oproti beží čelo pretekov (treba totiž vyšľapať na kopec Straník a potom sa vrátiť) a neskôr stále viac a viac bežcov. Tí sú teda ale rýchli. Pod kopcom dochádzam parťáka Čecha, ideme asi dvesto metrov spolu a potom som zas len sám. Moju samotu pretne len prvý kontrolný bod. Nechávam si načapovať pitivo a pokračujem. Som absolútne sám. Za dedinou je zopár lesíkov a lúk ale nikoho pred sebou a ani za sebou nevidím. Pravda, hustá hmla (či oblaky) nedoprajú dlhým výhľadom ale i tak. Kontrolujem si čas (mám strach, že nedôjdem na Snilovské sedlo za osem hodín a potom ma stiahnu z trate), mám však troška náskok. To je trochu potešujúce.
Poviem pravdu, nečakal som, že budem v neveľkej hlavnej bubline pretekárov (a ja celkom rád idem sám), ale že tak skoro budem úplne solitérny som teda nečakal. Takto mokré topánky, krátke nohavice a mokré tričko (predsa sa len potím a navyše žiadna vode odolná vetrovka nevydrží niekoľko hodinovému náporu dažďa) by sa v skupinke znášali lepšie. V Lysici sa ma pár ľudí pýta čo sú to za preteky a jeden starší pán mi nie celkom verí dĺžke trasy. Iný mi zas popraje veľa šťastia.
V Belej na kontrolnom bode kontrolujú časti povinnej výbavy (a je to nie po poslednýkrát) a konečne sa vyberám do poriadnych kopcov. Najprv však prechádzam cez lúky a potom sa vnáram na lesnú cestu. Treba nastúpať viacej výškových metrov ako je zdravé avšak spočiatku to nie je vôbec prudké. Obávam sa aké to bude neskôr. Navyše prší tak silno, že cez moje okuliare vidím len jednu veľkú rozpitú mozaiku. Tak si ukrývam okuliare do vetrovky a výhľad sa mi okamžite zlepší minimálne o 90%. Už je to len jedna veľká rozpitá machuľa. Preto sa hnevám len sám na seba, keď zistím, že som úplne mimo trasy. Úplne som prehliadol jednu odbočku. Neostáva mi teda nič iné len sa vrátiť.
Tam začína to moje obávané stúpanie. Je to prudké, mokré, blatisté a teda veľmi šmykľavé. Keď je cesta konečne nie extrémne prudká, tak zas traverzuje stále extrémne prudký svah. Párkrát sa pošmyknem a pri jednom z týchto pádov (kde mi nevadí, že končím v mokrom papradí) ohýnam turistickú paličku. No jo. Pokúšam sa ju napraviť a na podmienky celkom úspešne. Možno by zo mňa bol skvelý profesionálny naprávač ohnutých paličiek. Alebo aj nie.
Keď som konečne von z lesa, stále sa výhľady nekonajú. Stále je hmla a hnusne. A i zima v podstate. Na Snilovskom sedle márne hľadám kontrolný bod. Volám orgovi a ten ma naviguje späť dole k lanovke. Tam mi povedia, že nie som jediný, ktorý to tu prehliadol (a prešiel si nejaké tie metre navyše). Ďalšia kontrola častí povinnej výbavy, čapovanie vody a ionťáku a pokračujem ďalej. Pred Veľkým Kriváňom ja obehujem českú známu tvár a do konca ho už neuvidím (viem však, že úspešne dokončil). Stretávam zopár odvážnych (či by som mal skôr povedať počasie ignorujúcich) turistov. Potom zasa ticho po pešine. Nikde nikto a dlhé hodiny som len sám. Jedine raz predo mnou uteká nejaký vtáčik a dlhšiu dobu (asi dvadsať sekúnd, hmm, vlastne to dlho nie je) mu trvá, že najrelevantnejšia stratégia je odletieť preč z chodníka.
Keď dôjdem k Bielym skalám, sám by som rád mal krídla. V tom daždi sa štverať hore skalami nie je žiadna sranda. Horšie je to schádzať dole. Často totiž treba zísť takmer kolmo dole. Pár kilometrov mi trvá neuveriteľne dlho (za hodinu som prešiel len tri). Kosodrevina sa mení na les a je to troška lepšie. V Chate po Suchým mi teplo nie je ale sucho áno. Prekvapujúco prestalo pršať. Tak si len dám niečo malé pod zub (čipsy ale už nemajú a na tie som mal najväčšiu chuť) doplním tekutiny a pokračujem. Je to celkom dlhá štreka do Strečna a skoro celý čas dole kopcom. Predbieha ma nejaký chlapík ale nie som už v stave aby som sa veľmi družil a bol zhovorčivý.
Na lúke niekde pod Starhradom je hojdačka a tak si tam na nej trošička zašantím. Nie však extrémne dlho, rád by som to čím skôr dokončil. V Strečne prekračujem Váh a na veľkom kontrolnom bode najprv ukazujem časti povinnej výbavy a pchám sa jedlom a všetkými tými nezdravými vecami, ktoré by som asi mal najradšej vynechať (avšak sú také chutné). Prezliekam sa do suchých vecí a keďže už neprší (a ako ma informujú dobrovoľníci už by ani nemalo pršať) teším sa ako dlho v nich budem mať pocit pohodla.
Nie dlho. Hneď v prvom stúpaní si musím dať jednu vrstvu dole (tak sa silno potím). Je to prudké ale napriek tomu úžasné (a treba spomínať, že som zasa celkom sám?). Mám toho plné zuby a potom o chvíľku som zas nadšený z toho koľko som toho dnes dokázal. O krátky moment si hovorím, že som dokázal asi toľko koľko analýza (a teda citujem: „Analýza dokázala hovno„). Chvíľu som hore a chvíľu zas dolu (i keď moja nadmorská výška monotónne stúpa). Nakoniec som hore na Sedle Javorina (a to už mám zapnutú i čelovku). Kto by to povedal, že už mám za sebou takmer trinásť hodín? A ešte toľko minimálne pred sebou?
Neskôr dochádzam trojicu pred mnou. No dochádzam ako dochádzam. Idú oproti mne. Niekde som zle odbočil alebo aké kúzlo sa to tu deje? Nie, to len oni minuli odbočku (a ja vlastne tiež). Chvíľu ideme spolu a potom sa rozhodnem, žeby nebolo od veci ísť trošku rýchlejšie. Po pár minútach zisťujem, že som sa im vzdialil na vzdialenosť ktorú by Usain Bol vo svojích horších časoch prebehol za menej ako päť sekúnd. Nemá to teda zmysel sa od nich odtrhnúť. Tak sme cez Minčol a iné prechádzali v malej kompaktnej skupinke.
Predišli sme inú dvojicu (kde i naše pomalé tempo sa zdalo úchvatno rýchle), preskákali zopár mlák, zakopli na nespočetnom množstve kamienkov, kameňov a koreňov. Len som čakal kedy konečne dôjdeme ku kopcu s poetickým názvom Čipčie. Na Sedle Javorina ma totiž ľudia informovali, že je to len zopár (zanedbateľných) výškových metrov a potom to už je len dole kopcom. Čakal som na ten vrchol ako na osudové znamenie. Neviem ako to dlho trvalo, lebo čas v tme plyne úplne inak ako za svetla. Občas ma konzistenciu ako hustý a tekutý med, ledva sa vlečie. Inokedy zas cvála ako splašený kôň a ani sa nenazdám a prešla hodina (alebo skôr dve či tri).
Tak ako sa tak blížime počujeme nejakú tanečnú hudbu. Chvíľu sa zdá že ide zprava a inokedy zľava. Ako sa krútime v lese, nemám ani najmenšie tušenie kde je sever (doslova) a kde je nejaká dedina (a teda principiálne potencálna víkendová zábava). Strácame hudobný doprovod, ale sme na Čipčom (ako sa Čipčie skloňuje?). Teraz už len pol kilometra a sme v Turiom (ako sa Turie skloňuje?). Pol výškového kilometra (smerom dolu). Nakoniec nám to trvá ešte trošička dlhšie a sme na ďalšom kontrolnom bode. Raz dva natankujem, najem sa a lúčim sa s mojimi spolutrpiteľmi.
Pridávam sa k Írovi (ktorému asi tretinu čo povie vôbec nerozumiem) a jednému Slovákovi. Cez dedinu prechádzame spoločne a dokonca i cez Rajčianku. To je len tak mimochodom rieka. Ktorú treba prebrodiť a po tých dažďoch sa mi do hlbšej a studenej vody veľmi nechce. Nechám oboch otestovať vodu a keď vidím, že je to OK, vrhám sa i ja. Nie je to práve najpríjemnejší zážitok, i keď prúd nie je až taký prudký ako som čakal a dokonca i teplota je celkom prijateľná. V stúpaní na zahmlené Skalky sa trhnem. Na pár miestach nie som si istú kadiaľ presne pokračuje trasa ale kontrola na mape ma vždy vráti na správny smer. Niektorí ďalší účastníci nemali toľko šťastia a dokonca som počul, že jedno dievča z kratšej trasy tu zakufrovalo asi trinásť kilometrov (s mojou aktuálnou rýchlosťou by som stratil vyše dvoch hodín). Spomenul som navyše, že zasa začalo pršať? Nie je to veľmi prudké ale nie je to ani veľmi príjemné. Tak sa plaholčím temným bielim lesom, prší na mňa a moja morálka je na bode mrazu.
Na kontrolnom bode sa nezdržujem dlho (len som sa dopočul, že jeden chlapec tu strávil štyri hodiny, kým sa pobral ďalej). Odchádzam zasa sám. Spočiatku je to v pohode, dokonca viem troška zrýchliť ale keď sa vnorím do lesa, zasa mi dochádza dych. Všetky momenty sa mi zlievajú do jedného. Naozaj sa zdá, že každá minúta vyzerá ako tá predchádzajúca. Les, stúpanie smerom hore, blato, konáre na zemi, mláky, treba niečo zapiť (to zase prešlo dvadsať minút, ale ja som prešiel len malý úsek). Obzerám sa, či je niekto predo mnou alebo za mnou ale neviem určiť, či tie svetlá sú z nejakých obydlí alebo z čeloviek. Keď teda tie svetlá vidno (väčšinou nevidno), lebo mraky sa len tak prevaľujú z jednej strany na druhú.
Stratený budzogáň je super ale prepadáva ma nejaká chmúrna nálada. Aj by som skončil ale najbližšia civilizácia je pekelne ďaleko. Veď to nejako dám, či nie? Neviem. Som akýsi nerozhodný, alebo nie som? Neviem prečo ale mal som pocit, že by som mal teraz klesať. Ale také tudle a figu borovú. Treba brutálne stúpať. Trvá mi to nekonečne dlho (subjektívneho času). Potom sa však cesta nakoniec predsa len preklopí do klesania ale to tiež nie je žiadna výhra. Najmä ak po klesaní ma zasa čaká stúpanie. A nočná mora. Hrebeň Súľovských skál sa inak popísať nedá. Najprv prudko hore a potom horská dráha s nezmyselným klesaním a stúpaním. Najprv idem hore a potom chvíľu dole, skaly a skaly, potom zas dole a troška hore. Zas znova a znova. Spomínal som, že prší a je tma? Do toho treba sa prešmyknúť cez úzku škáru (a traverzovať po prudkom svahu) a zas a znova. Je to mordor. Horšie ako mordor. Kedy sa to nakoniec skončí?
Neviem kedy sa to skončilo ale som vyšťavený ako pomaranč v odšťavovači. Kráčam z nohy na nohu, snažím sa trošička zrýchliť ale je to celkom marné. Pred sebou vidím len svetlo čelovky a občasné (ech, v skutočnosti dosť časté) mláky na lesnej ceste. Nechce a mi zbytočne naberať blato na moje už i tak brutálne zablatené topánky. Snažím sa prekročiť konárik (zo pätnásť centimetrový) na ceste, keď sa zrazu rozbehne čo najrýchlejšie preč odo mňa. Napadne mi, že vektor rýchlosti toho konára je normálový vektor k mojej rýchlosti. Celkom normálne, nie? Vtom si uvedomujem, že to nie je konár ale ten hmyz, čo sa maskuje ako konárik. Či sa mi to len zdá? O chvíľku počas chôdze zisťujem, že bolo by dobré mať pri tejto (dosť na orientáciu v priestore náročnej) činnosti otvorené oči. Nakoniec som predsa len pri Hričovskom hrade. Pätnásť kilometrov mi trvalo skoro štyri a pol hodiny. Rozprávam sa s bdejúcimi dobrovoľníkmi (dvojnásobnými, okrem pomoci na BBU navyše dobrovoľničia na hrade). Keďže prestalo pršať, hádžem moje mokré tričko do batohu (aj bundu) a vyberám suchú sadu. Je mi troška zima a tak si beriem dve vrstvy. Lúčim sa pokračujem.
Cítim sa oveľa lepšie ako pred hodinou. Začína sa rozvidnievať a moja morálka je hneď lepšia. V podhradí sa zastavujem a hádžem jednu vrstvu do vaku (už mi je zasa veľmi teplo). Teraz už len jeden kopček a budem skoro v cieli. Len po tom kopčeku treba ešte sa dlho pohybovať lesom. A ako na potvoru zasa začína pršať. Takže nepremokavá (ale už premočená) bunda ide zasa späť na mňa. Mám troška energie a tak mierne poklusávam. Až do poslednej občerstvovačky. Len sa zapíšem, hodím slané do úst a pokračujem. V dedine sa ma jedna pani pýta, či to je tá súťaž zo včera. Len kýva uznane hlavou. To ma dosť povzbudilo.
Do posledného kopca automaticky spomalím. Na lúke počujem hlasitý prejav jeleňa a keď sa otočím tým smerom vidím ako je asi len tridsať metrov odo mňa. Ešte raz zatrúbi a pomaly odkráča za stromy. Tak to bol neuveriteľný zážitok. Posledný kopec je zjazdovka. Pokrytá blatom a nie snehom. Ak som si myslel, že dole kopcom to roztočím tak to teda nie. Som pomalší ako hore kopcom. V Strážove sa začína asfaltka a ja mám kopu energie. Tak sa rozbehnem. Posledných šesť kilometrov cez mesto doslova letím (teda letím ako na krídle ranený vrabec) tempom 6:30 min/km. Ľudia sa na mňa veľmi divne a udivene zazerajú ale mne je to jedno. Prebehnem popod železnicu, popod cestu a som v cieli v Budatíne. Koniec.
Som riadne požuvaný. Asi (určite) najťažšia akcia akej som sa kedy zúčastnil. Až na tak veľmi veľa behov a pretekov som zasa nebol. Napriek strašnému počasiu, hrôzostrašnému profilu a bláznivej vzdialenosti som to nakoniec dal. Som na seba strašne hrdý. Vlastne na každého, ktorý sa tohto šialeného nápadu zúčastnil. Ako pretekár (či už dokončil alebo nedokončil) alebo ako dobrovoľník. Vlastne môj ešte väčší obdiv majú títo dobrovoľníci. V tomto počasí a teplote sedieť (stáť, poskakovať) a čakať niekoľko hodín na ďalšieho „skrachovanca“ je naozaj hodné úcty. Ďakujem každému, ktorý mi toto dobrodružstvo umožnil prežiť (nebudem ako Hollyuwoodsky herec ďakujúci, na preberaní Oscarov, od rodičom, súrodencom, manželke, kamarátom, milenke, psovi od susedov, režisérovi, kolegom, upratovačke v produkčnej firme, predavačke na benzínke, kde každí tretí štvrtok v nepárne roky kupuje lahodný hot dog, ale len ak sa nepotrebuje pripraviť na rolu námorníka bojujúceho v džungli Strednej Ameriky, ….). Mám vás všetkých rád. Vďaka. A teším sa na ďalšiu bláznivú akciu.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 23. 09. 2023 | 27:01 h:min | 126,7 km | 13:13 min/km | 6648 m |
Pridaj komentár