Výťazný boj nad Temným Pánom si zo žijúcich ľudí takmer nikto nepamätá. Pre drvivú väčšinu to boli v lepšom prípade len udalosti z dávnych časov. V horšom prípade to vnímali len ako rozprávky a legendy, ktoré sa možno ani neudiali. Ak sa náhodou aj stali, prebehli určite úplne, inak ako sa teraz o tom hovorí. Jednu skutočnosť však nik nespochybňuje – Vec nakoniec pomohla uväzniť Temného Pána a tak ukončit jeho pokus o ovládnutie sveta.
Pozvoľný nástup zla si nik po dlhé roky nevšimol. Boli to Onin a Aktorod, ktorí správne identifikovali znamenia. Na ich veľké zdesenie Vec zmizla a bolo záhadou, kedy sa to presne stalo. Isté bolo jedine to, kto má v tom zapletené svoje pazúry. Skupina na všetko odhodlaných dobrodruhov sa pred časom vydala do Čierneho hvozdu ukoristiť Vec a po mnohých dobrodružstvách sa im to nakoniec aj podarilo. Cena však bola príliš vysoká a krutá. Prežil jeden jediný člen – ja.
Môj cieľ mám na dosah. Onin a Aktorod budú vedieť presne čo a ako treba spraviť s Vecou a tak zastaviť Temného Pána. Dôjsť k nim musím stoj čo stoj. Nesmiem brať ohľad na seba a budem sa snažiť premôcť môj strach. Na posledný úsek mojej cesty vychádzam ráno za tmy. Dobre si uvedomujem, že je to doba Temného Pána. Vo svojej namyslenosti ale iste nepredpokladá veľkosť mojej odvahy a presun v ešte túto nočnú hodinu. Vsádzam na to nič menšie ako svoj život.
Pokúšam sa napredovať čo najmenej nápadne. Mierne mrholenie mi je v tom spojencom. Ak nevidím nič podozrivé, ani nepriateľ nemôže vidieť nič zvláštne. Moje ďalšie kroky v lese mi ukazujú ako som sa veľmi mýlil. Vďaka bohu nie som v Čiernom lese, kde by ma zlé potvory odhalili a za pár minút by som skončil na ich jedálničku. Tu mám vyššiu šancu na prežitie. Napriek tomu za sebou počujem kradmé kroky a podozrivý šuchot spadnutého lístia na zemi.
Čakám, kedy sa konečne nejaká príšera odhodlá, pre mňa osudovo, skočiť. Nič však stále neprichádza. Možno sa mi predsa len podarilo tomuto konkrétnemu nebezpečenstvu uniknúť. Môzem si na pár minút oddýchnuť. Po chvíli pred sebou vidím rozritú zem. Som si celkom istý, že to nie je dielo obyčajných diviakov. Nechcem si ani predstaviť ako vyzerajú tie pekelné stvory. Nesmiem sa tu zdržať ani minútu.
Mrholenie sa mení na vytrvalý a hustý dážď. Neviem, či je to dobré alebo zlé znamenie. Na jednej strane ma môže lejak a hmla skryť pred zvedavými očami, na druhej strane ako si môžem byť istý, že to nie je len ďalší úskok nepriateľa? Čo ak ma takýmto spôsobom chcú len spomaliť? Alebo čo ak kvôli horšej viditeľnosti zídem zo správneho smeru a nakoniec skončím obklopený krvilačnými nepriateľmi? Ja sa nemienim vzdať svojho cieľa a natruc všetkým skutočnostiam si kliesnim cestu vpred.
Dávam obrovský pozor kam idem a skúšam určiť zdroj každého podozrivého zvuku. Nie je to vôbec jednoduché. Uvedomím si zrazu ako sa lesom ozýva temné vrčanie. Najprv som ho ani nevnímal, časom ale bolo stále hlasnejšie a hlasnejšie. Niet žiadných pochýb, do štvanice na mňa sa zapojil aj najväčší a najnebezpečnejší dračí miláčik Temného Pána. To môže však len znamenať, že zatiaľ presne nevie, kde sa nachádzam. Po takmer nekonečnej dobe počujem ako dračia saňa s hukotom odlieta v diaľ. Aspoň nateraz som zachránený.
Na moju radosť vidno čím ďalej viac. Hlboká a nepriateľsky naklonená noc pomaly končí. Ani teraz nemám však všetko vyhraté. Oblohou sa ženú oceľovo sivé, dažďom nasiaknuté mračná. Ľadovo studený dážď zatiaľ ostáva niekde tam hore. Dúfam, že to aj tak ostane. V korunách stromov sa pomaly prebúdzajú vtáky. S nimi sa vo mne takisto prebúdza nádej na dobré ukončenie mojej misie. Cez deň nebudú mať nado mnou moji nepriatelia takmer žiadnu moc.
Štebot vtákov sa mi prestáva páčiť. Nie je to veselé trilkovanie spevavcov, ale temné škriekanie hladných dravcov. Niet pochýb, kto má byť ich ďalším raňajkovým chodom. Mňa tak ľahko ale nedostanú. Na rázcestí v šere lesa určujem ten správny smer. Nanešťastie zaúraduje nejaké čierne kúzlo a ani neviem ako, ocitám sa mimo chodníka. Neostáva mi nič iné, len dôverovať môjmu excelentnému orientačnému zmyslu a nájsť stratenú cestu. Netrvá to dlho a som späť.
Mohlo mi napadnúť, že to bola len lesť. V skutočnosti sa nenachádzam na tej správnej ceste ale len v jej ilúzii. Všetko vyzerá tak povedome, neskúsený dobrodruh by sa nechal oklamať. Aj mne to trvá hodnú chvíľu, kým na to prídem a to mám za sebou už veľa úskokov nepriateľa. Konečne sa mi naozaj darí nájsť správnu cestu a vydávam sa po nej.
Jednu vec som sa počas mojich ciest naučil. Nikdy nesmiem poľaviť, lebo v takýchto chvíľach prichádza zlyhanie. Ani mne sa však takéto momenty nevyhýbajú. V dobrom rozpoložení a nálade, na chodníku smerom k môjmu vytúženému cieľu, opäť schádzam zo správnej cesty. Nie je za tým žiadna tmavá mágia, len moja nepozornosť. Vchádzam do tábora nejakých príšer, je však už opustený. Ak by som sem prišiel skôr, nemal by som toľko šťastia a dopadlo by to so mnou určite zle nedobre.
Ako tak pokračujem ďalej, zrazu z kríkov vybiehava štíhle telo zvieraťa. Všetko sa zbehlo tak rýchlo a tak si nie som istý, či to bolo naozaj len voľne žijúca alebo Temným Pánom pokryvená karikatúra srnca. V hĺbke duše sa pokúšam presvedčiť sám seba o tej prvej možnosti. Takto by to bolo po dlhom čase prvé obyčajné zviera, ktoré som zočil.
Konečne vchádzam na hradskú smerujúcu do mesta. Tu sa mi určite nemôže nič stať. Alebo je všetko inak? Netrvá to dlho a vidím ako ma pomaly dobieha nejaká postava. Vedľa nej beží psu podobajúca sa diabolská potvora. Spomaľujem a snažím sa tejto dvojici vyhnúť. Ako každé temné stvorenie, aj tieto majú problém vidieť počas dňa zreteľne. To je moja jediná záchrana. Pes síce zachytáva moju stopu, jeho pán však zúrivému štekotu nevenuje dostatočnú pozornosť. Určite si myslí, že šalie po tom srncovi, ktorého som stretol prednedávnom.
Keď zmiznú obaja v diaľke, pokračujem v ceste. Všetko prebieha dobre, kým nedôjdem na vrchol predposledného kopca. Tu sa prelievajú chuchvalce hustej a lepkavej hmly. Určite je to posledný pokus o moje zastavenie. V hmle stíchnu všetky zvuky a je to dokonalý spôsob ako sa nebadane priblížit. Zachrániť ma môže jedine moja rýchlosť. Ponáhľam sa najrýchlejšie ako len viem. Po chrbte mi prebiehajú zimomriavky a na zátylku cítim nenávistné pohľady netvorov. Blížia sa ku mne míľovými krokmi, hranica hmly je však už veľmi blízko. Doslova vybehnem z hmly. Slnko síce nevidno, svetla je však dosť. Žiadna potvora neriskuje výstup.
Posledná časť mojej cesty plynie v pohode. Všetok strach a stres zo mňa opadáva. Dochádzam do cieľa. Obaja čarodejníci Onin a aj Aktorod sa nesmierne tešia môjmu príchodu. Neskrývam, že aj ja sa teším, že je všetko v poriadku. Temný Pán je s pomocou Veci porazený. Celý svet si vydýchol. Všetci potom šťastne žili až do smrti, alebo tak nejak.
Pridaj komentár