Tento príbeh je úplne iný aké by som chcel sem dávať. Nie je o tom, aký som skvelý a skromný. Nie je o tom ako som prešiel obrovské dávky kilometrov alebo ako som nastúpal tisícky metrov v technickom teréne. Je len o tom, ako som sa s kolegom Romanom vydal na cestu do Pune a ako sa nám darilo, resp. nedarilo.
Cesta sa začína celkom fajn. Odvoz do Budapešti práve prichádza v momente ako vychádzam pred činžiak. Super skvelé načasovanie (Hovoril som o tom, že toto nebude príbeh o tom ako som skvelý? Tak som asi klamal). Šofér nie je veľmi nadšený z parkovacej situácie u nás na Ťahanovciach. Jeho široký mikrobus má obrovské problémy prejsť pomedzi autá. Vďaka bohu má za závozníka mňa. S chladnou hlavou a obrovským prehľadom ho navigujem pomedzi prekážky. Veď z každej strany má priepastných 5 centimetrov (no musím sa pochváliť, veď co pravda to ne hrich).
Vodič mi ani nepoďakuje a už trieli na Železničné námestie, kde má pristúpiť Roman. Vôbec ho neteší, keď mi kolega oznámi, že si musí odskočiť. Chvíľu teda čakáme, kým sa vráti Roman. Šofér mierne znervoznie, keď sa do auta pokúša dostať jedna žena. Vysvetľuje jej, že on vezie dvoch pánov do Budapešti na letisko. Nikoho iného nemá na zozname. Ona s ním súhlasi ale napriek tomu sa dožaduje vloženia svojej batožiny do kufra. Situácia je trápna len do chvíle, kým sa nezistí, že sa jedna o Romanovu maželku Alicu. Aj Roman sa už blíži, nastupuje a dávame Košiciam zbohom na dva týždne.
V aute je príjemne teplo, motor spokojne pradie. Ani sa nenazdáme a sme už v Maďarsku. Ako sa rozvidnieva auto hlce kilometre. Za necelé tri hodiny sme na letisku. Čudujem sa, že nejdeme na parkovisko pred letiskom. Je to z dôvodu stavby parkovacieho domu. Celé dva roky bude priestor zatvorený. Ani si nechcem predstaviť tie zápchy tam.
Na check-in prichádzame s obrovskou rezervou. Musíme čakať 40 minút. Podľa mňa je lepšie je prísť o 40 minút ako o jednu minútu neskôr. Veľká múdrosť a časom preverená. Takto teda máme čas zmenšiť naše zásoby jedla a vody. Ako tak čakáme na check-in, letištná hala si žije vlastným uponáhľaným životom. Čoraz viacej ľudí prichádza a postupne sa plní. My trpezlivo čakáme na svojom mieste. Konečne hurá! Môžeme si vyzdvyhnúť naše palubné lístky. Nemáme síce lístok na posledný let z Dilí do Pune, ale to nevadí. V Indii si to nejako zaobstaráme.
Ideme smerom k bezpečnostnej kontrole a zisťujeme, že rad ľudí na ňu siaha opačným smerom skoro až na koniec haly. Poslušne sa vraciame, máme predsa kopu času. Lietadlo do Ríma má navyše mierne meškanie, takže nie je žiaden problém sa dostať do lietadla.
Rím je úchvatné miesto. Je synomymom histórie a umenia. Za jednu minútu v Ríme uvidíš viacej ako v Košiciach za celý deň. Po kameňoch na uliciach prešlo už mnoho nôh. Teraz po nich dokonca preletel aj tieň lietadla v ktorom som sedel (stále som v skvelom, ba neváham dokonca tvrdiť, v dokonalom móde). Aby som neodbiehal, aj letisko v Ríme je perfektné. Pred pristátim som mal obavy z prestupu. Potom už nie. Bezpróblemová orientácia je to čo sa ráta. Zavedie nás rovno k lietadlu.
Na to, že sa začal boarding je pred bránou málo ľudí. Ja s Romanom sme tam vlastne medzi prvými. Využívame to – nastupujeme do lietadla. Pekne sa usadíme, aj keď každý má miesto inde. Akosi sa nepodarilo získať miesta vedľa seba. No vôbec mi to nevadí. Vedľa mňa nikto nesedí a takto je to po celý let. Mám teda kopec miesta pre svoje nohy. Všetko je v najlepšom poriadku (nehovoril som, že som dokonalý?).
Večera je úžasná. Na lietadlo. Keďže letíme z Ríma do Dilí, mám na výber medzi indickým a talianskym jedlom. Neviem sa rozhodnúť a tak si vyberám vegetariánske. Dostávam veľmi chutné indické jedlo. Nie je na môje počudovanie ani veľmi pikantné, také akurát. Neskôr sa dozvedám, že Roman si vybral talianske ale aj to je bez mäsa. Asi vyzerám viacej ako ind ako talian.
Dlhú chvíľu zabíjam pozeraním filmu Ready Player One. Mám doma knihu, tak som zvedavý ako si poradili s verziou pre plátno. Som sklamaný, okrem základnej premisy zmenilo skoro všetko. Film nie je zlý, ale kvalite knihy nesiaha ani po členky. Keď sa skončí film, zdriemnem si na okamih a keď otvorím oči, už pristávame v Dilí.
Vonku je riadna tma, je už hlboko po polnoci. Na chodbách letiska sa hýbu len ľudia z nášho lietadla. Inak je všade prázdno. Kým som si pochvaľoval letisko v Ríme, tak tuná je to iná káva. Všade je ďaleko a obchádzame mnoho miest, pre mňa nepochopiteľným spôsobom. Potrebujeme si vyzdvihnúť batožinu, vyjsť z medzinárodného priestoru a dôjsť k terminálu s domácimi letmi. Ľahšie sa to hovorí ako robí (uznávam, moja dokonalosť tu pokryvkáva).
Najprv treba ale prejsť cez imigračného úradníka. Rad ľudí sa delí na 2 časti, jedna ide k prepážkam pre normálne víza a tá menšia k pultom pre elektronické. Veľmi sa teším, nemusím ani dlho čakať kým príde na mňa rad. Romana si zavolá úradník na pravo a ja postupujem vľavo. Roman za tri minútky ide ďalej, môjmu chlapíkovi sa niečo nepáči. Chcem ísť aj ja preč, vybrať batožinu a hajde na prestup. Ale nie, musím ukázať aj vizitku firmy kam idem. Klasickú, papierovú obdĺžnikovú vizitku. S kadiaľ ju mám zobrať? Napadne mi, ukážem mu pozývací list. Škoda len, ten som si nevytlačil.
Nevadí, hovorím si v duchu a snažím sa zachovať pokoj. Zapnem notebook a ukážem mu e-mail. Ľahšie sa to hovorí ako robí. Vyberiem síce notebook z tašky a aj ho zapnem. Vyskočí na mňa hláška, nevypínajte počítač kým sa robi update. Skoro ma porazí. Naschvál teraz keď potrebujem rýchlo niečo ukázať začne sa update? Roman trplezlivo čaká a ja sa neviem dočkať prepustenia. Očami sledujem ako postupne naskakujú číselká, už je to 72%! Je takmer v troch štvrtinách! Tlačím každé percento a pri magickom čisle 100 sa od radosti takmer rozplačem. Ako správny chlap to dobre skrývam, veď čo by si o mne ind a Roman pomyslel?
Radoval som sa troška predčasne. Aj prihlásenie sa do systému trvá nejako nebezpečne dlho. Ľudia pri vedľajších okienkach prichádzajú a bezpróblemovo odchádzaju, len ja zostávam. Som rád, že som pre niekoho trvalá a pevná istota, ako kotva lode, ktorá aj v najprudšej búrke zostáva na mieste. Ja chcem ale preč!
Konečne imigrantský úradník hodí očko na pozývací list, dá mi pečiatku do pasu a môžem pokračovať ďalej. Rýchlo všetko balím hajde za Romanom. No nevychádza mi to celkom podľa mojich predstáv. Zips na zadnej časti vaku sa mi roztrháva. Nechám to tak a všetko tlačím do predu (zdá sa, nie som až taký dokonalý). Z imigračného ideme ďalej chodbou, bez jediných dverí alebo odbočky, až kým neprídeme k pánovi, ktorý od nás žiada kontrolu pasu. Chce zistiť, či máme tu správnu pečiatku od imigračného úradníka. Jasné, že je tam, veď mi ju len pred dvoma minútami dal. Ešte nestihla vyblednúť.
Ponáhľame sa a končíme pri pásoch s batožinou. Ako sa tak to krúti, vidím môj kufor. Čakáme na Romanov, ktorý ale neprichádza. Prejde päť minút, potom desať. Ľudia už odchádzajú preč a stále nič. Už aj my by sme mali pomali ísť, nemáme na prestup zasa až tak veľa času. Romanova batožina stále nikde. Nie je tak celkom sám. Celkom bezradne tam stojí jeden pár a jedna staršia pani. Komunikácia so zodpovedným chlapíkom, ktorý tam stojí, je celkom bezvýsledná.
Zavolá si nešťastníkov niekam preč. Ja sledujem pre istotu pás, čo ak by náhodou niečo nevyšlo z útrob letiska. Presne to sa stane. Opäť nejaké nové kúsky sú na páse. Snažím si márne spomenúť ako ten Romanov kufor vlastne vyzerá. Žiadna zhoda. To bude asi tým, že to je už batožina nasledujúceho letu. Celá smutná skupina je späť a má vypísať nejaké potvrdenie o nedodaní batožiny.
Každý nedočkavo hľadí na znudeného inda, kedy konečne vytiahne tie papiere. Ten sa s pokojom angličana chvíľu prehrabuje vo svojej taške, potom sa zahľadí niekam do neznáma a s pokojom angličana sa zasa začne prehrabávať v taške. Poriadne ale hlavne nenáhlivo znie jeho heslo. Akosi sa mu ten formulár nedarí nájsť. Po piatich minútach to vzdá a dôjde k stolíku kde sa proces hľadania začne od znovu. Tentoraz viacej úspešne. Každému dá papier a vypisovanie sa môže začať.
Roman to má raz dva, aj on chce stihnúť let do Pune. Vypísaný formulár odovzdáva a máme chuť už ísť preč. Ale chyba lávky. Informácie z Romanovho papiera sa musia dostať aj na papier reklamačného úradníka. Ten sa snaží dosiahnuť rekord v čo najpomalšom prepisovaní a ide mu to celkom dobre. Vysvetlí mi niekto, načo trebalo vypísať jeden papier a potom to prepísať niekým iným na nový papier?
Chcem pokračovať ďalej, ale nie. Treba navštíviť ďalšieho úradníka, ktorý na reklamačný formulár hodí zopár pečiatok a prepíše číslo reklamácie do svojho zošita. Až teraz nakoniec môžme odísť. Cítim sa ako v Pánovi prsteňov. Konkrétne ako keď Gandalf stál na mostíku v Morii a kričal: You shall not pass … . Až na to, že ja s Romanom sme boli na strane Balroga. Nemali sme jednoducho šancu na prejdenie.
Teraz už len rýchlo nájsť ten správny smer pre let do Pune. Na počudovanie nám to ide celkom rýchlo. Musíme síce vytiahnuť rezerváciu letenky, lebo nemáme palubný lístok. Som dobre vychovaný a keď ma niekto pekne poprosí, nemám problém ukázať všetko čo mám. Navyše vojakovi so samopalom sa neodvráva. Pred jediným výťahom stojí pomerne dlhý rad. Máme čas pokecať s párikom, ktorému sa tiež stratila batožina. Sú z NY City a letia ďalej. Pred prvým letom v USA zistil newyorčan, že si zabudol pas a tak si museli presunúť letenku. Aha dôkaz, že nielen ja som zábudlivec.
Jój, keď už hovorím o zabúdaní. Nezmienil som sa, že keď Roman šaškoval s batožinou, zistil som, že som stratil palubný lístok do Dilí. Na ňom bol ústrižok z batožiny. Takže ak by sa mne stratil kufor, ani ho nemám ako reklamovať. Určite som lístk ešte v Ríme mal, veď ako inak by som nastúpil do lietadla? Nemám ani najmenšie tušenie, kam som ho mohol zapotrošiť.
Po 10 minútach sa konečne dostávame na poschodie, kde by sme mali dostať palubný lístok do Pune. Chvíľu chaosíme (rozumej ja chaosím, veď ma poznáte, niekedy neviem rýchlo vysvetliť čo vlastne chcem), nakoniec sme ale v tom správnom rade. Keď zriadencovi hovoríme, že letíme do Pune, hneď nás vytiahne z radu. Pretlačí nás dopredu, lebo o chvíľku sa uzatvára check-in na ten let. Máme smolu. Všetko je zatvorené. Nemáme šancu sa dostať včas do lietadla. No.
Na otázku, čo teraz? nám len povie, kúpte si nový lístok. Tak pekne, kvôli niekomu inému nestihneme let a máme ešte si aj kúpiť novú letenku? Vôbec tomu nerozumiem. Aspoňže nás posiela za niekým, kto by nám mal pomocť. Nepomohol. Nie je to chyba ich leteckej spoločnosti, že sme nestihli let. Máme si to vybaviť a Alitaliou ktorá prevádzkovala let do Dilí. Máme ísť na druhú stranu letištnej haly, kde majú stánok.
Vlečieme sa na druhú stranu, hľadáme stánok a ten prekvapujúco nikde. Nápomocný ind nás posiela na informácie, tam nám budu vedieť poradiť. Možno. Našťastie nám na informáciách ukazujú troch mladých zaháľajúcich indov z Alitalie. Najprv nechcú pochopiť čo od nich požadujeme. Vyzeráme dostatočne zúfalo a tak volajú svojmu šefovi čo sa snami. Oficiálna odpoveď je: kúpte si novú letenku. Možno vám ju preplatíme. Čo nám iné ostáva nie?
Letenku si kupujeme v stánkoch kde sme boli na začiatku. Nie v Air India, tam by sme museli čakať na let vyše 12 hodín a sme už riadne unavení. Jet Airways má let do Pune našťastie už o 3 hodiny. Moja dokonalosť dostáva riadne zabrať. Necítim sa ani skvelo a ani dokonalo. Som len unavený. Na nohách sme 22 a pol hodiny. Celkovo som si zdriemol možno tak polhodinku.
Pred úplnym kolapsom volám ešte Niteshovi, a vysvetľujem mu našu situáciu. Môže odvolať taxikára z letiska. Nemá zmysel aby šiel po nás na letisko. On bude v Pune a my ešte v Dilí. Nitesh nám posiela číslo na šoféra, aby sme sa s ním priamo skontaktovali keď prídeme do Pune.
Let je úplne bezproblémový. Ako z učebnice. Žiadne turbulencie, žiadne nepríjemnosti. Dokonca máme raňajky, čo ma veľmi poteší. Žemle sú už v mojom bruchu riadne dlhú dobu a pýtajú si nejakého kamaráta. Roman dva krát zaspí pri pozeraní do mobilu a nemám to srdce ho budiť. Nech si len pospí.
Palubný lístok do Pune sa mi darí nestratiť a lístok na batožinu je vzorovo prilený na ňom. Aj leteckej spoločnosti sa darí prepraviť moju batožinu a svet je hneď krásnejší. Šofér nás síce nečaká ale je neďaleko. Päť minút vyjdení z letiska sme v aute a vezieme sa do hotela. Konečne. To je všetko. Sme konečne ubytovaní a dobrodružná cesta sa skončila. Alebo nie?
Pri zaspávaní počujem ako mi zvoní telefón. Recepčný mi volá, lebo nevedia nájsť moju zálohú platbu. V ich systéme som jednoducho tých 27 500 rupií, rozumej 320 euro, nezaplatil. Hmm. Tak to budem musieť nejako poriešiť. Najprv sa ale musím poriadne vyspať. Tak.
PS: Romanovi došla batožina v pondelok ráno
Pridaj komentár