Po WCC Basic a Rusínskej stovke som si predpísal trocha kľudu a regenerácie pred ďalšou akciou. Tento plán šiel v pondelok po pretekoch rovno do kôpru, keď som zistil, že mám covid. Potom som nebol vôbec kľudný a o regenerácii sa mi ani nesnívalo (tobôž keď som vôbec nemohol spať). Poprosil som preto milého organizátora, či by ma neprehodil z kráľovskej na viacej detskú trasu. Takto si budem môcť vychutnať niektoré časti trasy, ktoré som minulý rok išiel v noci (v podstate všetko od Sedla Javorina až po Hričovský hrad). Tento môj rozmar bol potvrdený a tak som štyri týždne netrpezlivo čakal na deň BéBéÚ.
Večer na prezentácii som úplne náhodou stretol Martina (Ahoj Martin!) s priateľkou a tak som s nimi strávil príjemný čas pojedaním a prejedaním sa predštartovnej večere (skvelé bolo nielen jedlo ale hlavne hodnotný čas). Aby mi lepšie pretrávilo, z centra Žiliny som na miesto prespania v telocvični na Základnej škole v Budatíne, prešiel pešo. A prečo si vlastne nepozrieť časť zajtrajšej trasy?
Potom už len rýchla príprava na ráno (ktorá trvala dlhšie ako som si myslel, že bude trvať), vyplo sa svetlo a ja som sa mohol presunúť na miesto úžasného pokojného spánku s meditujúcimi jednorožcami a pohodovou podprahovou upokojúcou hudbou. Alebo ostal som v telocvični a vystresovane som sa prehadzoval na karimatke a snažil som sa presvedčiť samého seba, že noc je ešte mladá a do rána ostáva kopu času. Keď ale niekto o pol jednej začal chrápať (a nebol som to ja) bol som zrelý na uterák v ringu. Našťastie ale môj škaredý pohľad do temnej telocvične asi dobre zafungoval a zbíjačka okamžite utíchla. Osviežujúci spánok ale neprichádzal. Aj tak posledná noc pred pretekmi nie je až taká dôležitá, či?
O štvrtej ráno sa prebúdzajú prví dospelí (ja sa nemôžem zobúdzať, lebo to by predpokladalo spánok a i tak ako dieťa idem len tú detskú verziu). Tak ležím a ležím a trocha podriemkávam. O pol siedmej je konečne môj čas a tak rýchlo po sebe upratujem, jem, prezliekam sa a opätovne upratujem. Do areálu zámku prichádzam pol hodiny pred odchodom autobusov do Strečna. Náhodne si vyberám jeden (pristavili sa dva) autobus a úplne náhodne do neho neskôr nastupuje i Martin. Tak nadväzujeme na rozhovor započatý ešte večer predtým.
Z busu vystupujeme na slnkom zaliate a teplé parkovisko. Tak to dlho ale neostane a všetci sa teperíme do prudkých schodov. Niežeby mi ten výstup vadil ale v areáli stredovekej dediny je dosť chladno. Skontrolujú mi povinnú výbavu (tri kúsky z nej) a potom sa len tak prechádzam. Pokúšam sa nabrať nejaké to teplo do zásoby ale všetko je márne. Keď však nakoniec odznie výstrel a čelo pretekov to vystrelí vpred, dúfam že sa konečne zahrejem. Najmä ak ma (a vlastne každého) čaká celkom výživné stúpanie na kopec s priliehavým menom Špičák a následne pokračovanie cez Javornícke sedlo až na Minčol. Predo mnou sa vinie hadík ľudí snažiaci sa dostať na ten ešte prvý kopec.
Pomaly predchádzam ľudí (veľmi pomalo pomaly) a celkom (brutálne) ma poteší, keď zopár ľudí ma skrz videá spozná. Hneď moje malé ego narástlo o infinitizimálne málo percent. Po pár kilometroch som v lokálnej prázdnej bublinke a je to ako vždy. Predo mnou a zo mnou skoro nik. Na prvej občerstvovačke po piatich kilometroch do žalúdka hádžem nejaké tie veci, fľaše nedopĺňam a v duchu počítam, či mi voda vydrží až do Turieho (no do frasa, ani za rok som sa nenaučil ako sa to správne skloňuje). Mala by. Objavujem i nový a redší had ľudí v ďalšom stúpaní. Pomaly predchádzam i týchto ale na prvej rovinke som nechutne škaredo predbehnutý. Moje ego spľaslo ako vždy.
Tak sa občas predbiehame a ja si vychutnávam krásne výhľady. Najmä na severnú stranu a možno i troška ľutujem, že som sa nedal predsa len na stovku. Minulý rok bola v tomto úseku brutálna hmla a fúkal nepríjemný vietor a dnes je to o niečom úplne inom. Všetko mi plynie tak rýchlo a ani sa nenazdám a už bočím smerom na Skalku. Predbieha ma Martin a i iní ľudia a tých nemám žiadnu šancu dôjsť. V dlhom zbehu nenaberám skoro žiadnu rýchlosť. Neviem sa dočkať, kedy začne trasa opäť stúpať smerom hore na Čipčie. Preskakujem najprv jeden potôčik (dievčina predo mnou sa pýta, či je toto ten brod, ktorý sa spomínal na výklade trate) a potom iný (a podľa mňa je to stále ten istý). V stúpaní predchádzam dvoch chlapíkov voľne pohodených a relaxujúc na svahu.
Minulý rok som mierne zablúdil pri stúpaní na Čipčie a teraz sa vlastne sám sebe čudujem ako sa mi to podarilo. Na vrchole hodím očkom po okolí a poberám sa dole. Lebo dole sa ide ľahko, rýchlo a jednoducho. Poväčšine. Ale nie teraz a nie tu. Je to mierne skalnaté a prudké a musím si dávať pozor. Nedostatočne. Na jednom mieste zle stúpim a hneď vyskočím pár metrov do výšky (alebo aspoň sa mi to tak zdá). Našťastie to nie je nič vážne a po chvíľke to rozchodím. Prekvapuje ma lom alebo baňa pod Železom, minule sa mi tu zdala len veľká tma. Tak takú dieru som tu teda nečakal.
Na občerstvovačke je kopa ľudí (a vidím ako Martin pomaly odbieha preč), ponúkajú mi polievku ale ja na ňu nemám chuť. Skôr by som si dal melón ale už nie je v ponuke. Alebo nebol. Zazrel som jednu zelenú loptu a vypýtal som si z nej kúsok. Asi som nebol sám s takýmito chúťkami, lebo nakrájaná polovica tohto skvelého božského ovocia zmizla za žádna celá nic. Ponalieval som si vodu a ionťák do fliaš a hajde ďalej. Sám som zvedavý na to brodenie rieky.
Nerobím z toho žiadnu vedu a rovno hupsnem do vody, prejdem ju a pokračujem ďalej. Žiadne vyzúvanie topánok a ponožiek. Pravdu povediac, tie prstové ponožky by som si už asi nemal šancu obuť. Topánky rýchlo vyschnú a mám šťastie, že odkedy nosím prsťáky, nerobia sa mi ani pľuzgiere na nohách. Dobre si uvedomujem tú skvelú výhodu. Preto ani nie som prekvapený, keď predchádzam zopár ľudí a o chvíľu neskôr som pri Martinovi (ten sa pred brodením vyzul a po brodení obul). Dochádzame spolu na hrebeň Skaliek a tam sa mu mierne trhnem. On mi to vracia kopcom dolu ale nie je už sám. Našiel si partičku. A ufujazdili mi dole kopcom.
Ani sa mi nechce veriť ako dlho som už na ceste. Celkom dlho. Preto mi príde vhod i ďalší bod záujmu (občerstvovačka). Ani tu sa dlho nezdržujem, odchádzam preč (a dokonca pred skupinkou). Chvíľu sa ide po ceste a potom lúka. Tu som zas predbiehaný ale nie na dlho. Konečne sa začína ďalšie stúpanie a v stúpaní som dobrý. V podstate sa začína nekonečná horská dráha. Najprv výstup k Budzogáňu (ktorý si vychutnávam lebo minule som tu bol o pol tretej v noci) a na Žibrid. Nasleduje prudký padák do sedla Patúch. Tam mi ponúka kolu chlapík, ktorý je zvedavý, či za mnou je už nejaký stovkár alebo nie. Tak mu len oznamujem, že za mnou je jedna Poľka a malá skupinka. Inak neviem.
Súľovský hrebeň je úžasný. Úžasne ťažký. Podľa dĺžky a stúpania to nie je nič výnimočné. Avšak vzdialenosť necelých šiestich kilometrov má trvať necelé tri hodiny a to naznačuje nie najjednoduchší terén. Navyše minulý rok som tam bol a dobre viem, že mi to trvalo nekonečne dlho. Chvíľu sa ide hore, chvíľu dole, častokrát popri skalách (alebo skrz ne), nikde nie je čas na oddych. Možno nie každý bude so mnou súhlasiť ale robíme to práve pre takéto ťažké okamihy (hech, ten mih oka trvá extrémne dlho). Neposkakujeme po horách, lesoch, lúkach a skalách dlhé hodiny lebo je to ľahké ale práve preto, že to je ťažké (vďaka JFK). Na hrebeni dochádzam zopár ľudí (a Jérôme vyzerá dosť zničený, vraj už trikrát grcal) ale nik nechce odo mňa pomoc.
Slnko sa pomaly už skláňa k západu a nastáva zlatá hodinka. Zrazu počujem za sebou cupitavé kroky a predbieha ma prvý štafetár. Hneď je preč. O chvíľku ma predbieha ďalší rýchločlovek. Ako on i Svetlo pomaly (expresne) odchádza preč a prichádza sivé šero. Vyťahujem čelovku a pri zbehu ju zapínam. Prikmotrím som sa k trojici žien (ktoré si mužskú prítomnosť pochvaľujú kvôli medveďom, uznávam, na mne je čo jesť) a pokračujeme už spoločne na hrad Hričov. Behom. Rozhodol som sa, že už je načase troška pobehnúť. Teda ak by som dokázal udržať to strojové vysokofrekvenčné tempo. Predbieha ma tretí štafetár a normálne sa zľaknem. Je už tma ako vo vreci a keď začujem divné zvuky, nie je mi spočiatku všetko jedno.
Na Hričovskom hrade sa dlho nezdržím, len dopĺňam tekutiny, kúsok melóna a nejaké drobnosti a pokračujem vpred. Do Ovčiarska je to len päť kilometrov ale mám už asi dosť. Predbieham dve ženy a napriek dobrému tempu ma chytá šialená depka. Hlas v hlave ma presviedča, že to čo robím je slabé, slaboduché a zbytočné. Chcem mu uniknúť a tak zrýchľujem krok. Ale sám pred sebou sa nedá utiecť. Či? Na lúke nad Ovčiarskom (na strave pomenovaný úsek ľubozvučne ako Lúka tisícov hovien) pozorujem Mesiac. Ten má vie vždy dostať. Dochádzajú ma tie dve dievčiny a tak im idem v pätách. Dole v dedine len do seba napchám zopár vecí (a užijem si krátku diskotéku) a pokračujem ďalej. Je to už len desať kilometrov, to predsa dám. Musím.
Nasratý na ten hlas v mojej hlave pridávam do kroku a stúpam do kopca. Na niektorých miestach mám pocit, že cítim, pre mňa nepríjemný, pach jeleňov (a minulého roka som tu jedného i naozaj stretol). Skupinku chlapov a žien nechávam za sebou a pred sebou vidím ešte jednu čelovku. Pokúšam sa ju dôjsť (úspešne) a pokúšam sa jej utiecť (neúspešne). V podstate si tento úsek pamätám z minulého roka a trocha som tu blúdil a tak dnes idem úplne na istotu. Češka (majiteľka tej čelovky) sa ma drží ako kliešť. Mestom prebiehame ako rozhádaný manželský pár (obaja sú ticho a ona naštvane naháňa jeho) a celkom by ma zaujímalo, čo si o tom myslí miestna (a možno nemiestna) mládež.
Na námestí dobiehame zblúdilú dušu so štartovným číslom. Ja si chcem ešte spraviť zopár záberov do videa a kým to všetko nastavím obaja sú v čudu. Ja navyše úplne zbrklo a zbytočne kufrujem (v meste a nie niekde v lese!). Smer mi pomáha nájsť jedna milá dievčina (Oni bežali tamtým smerom!). Keď sa konečne dostanem na trať dobieha ma ďalšia štafeta. Beží neuveriteľne rýchlo (aj keď si nie je istý ktorý smer je ten správny, ja to však viem a tak mu ho ukazujem) a rozhodnem sa ho držať za každú cenu. To rozhodnutie sa ma drží celé dve minúty a potom sa mi začína vzďaľovať. Zatínam zuby a hovorím si, do cieľa to už je len niečo vyše kilometra, to dám, to dám. Spoločne dobiehame strativšiu dvojicu (už z diaľky na nich kričím, že majú ísť podchodom) a krátku chvíľku bežíme spoločne. Nakoniec sa predsa len táto skupinka roztrhne. Bežím tempom 6 min/km čo je po dvanástich hodinách celkom obdivuhodné. Dostávam sa na hrad Budatín a končím na po niečo vyše dvanástich hodinách.
Paráda. Nemyslel som si, že budem vládať to takto rýchlo prejsť. Po chorobe a únave z predchádzajúcich pretekov to bolo úžasné. Vlastne by som povedal, že som rád, že som nakoniec zvolil krátku trasu. Popozeral som si úseky za vidna, ktoré som minulý rok nevidel. Nemal som ani ten brutálny stres z časových limitov. Teda asi by som dal i tú stovku, ale neužil by som si to tak intenzívne. S mojím výsledným časom som taktiež veľmi spokojný. Dokonca by som povedal, že viacej ako spokojný. Spočiatku som síce nešiel extrémne rýchlo (stále však dobrým svižným krokom) a postupom času som skoro vôbec nespomaľoval. A čerešničkou na torte bolo to šestkové tempo posledného kilometru.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 21. 09. 2024 | 12:09 h:min | 63,2 km | 11:33 min/km | 3624 m |
Pridaj komentár