Ďalšia sobota a ďalší deň v Krompachoch. Čo som sám sebe pripravil? Už dlhšiu dobu (v skutočnosti je to už vyše troch rokov, takže celkom dlho) odkladám prejdenie zelenej značky z Gelnice na Tatarkov kríž (inak v okolí Krompách mi chýba okrem tejto cesty už len jeden malý úsek a prešiel som krížom krážom naozaj všetky turistické cestičky). Dôvodom prečo som sa tam tak dlho neukázal, je celkom negatívna skúsenosť s dvoma psami na jednej chate v útrobách lesa.
Vôbec som nečakal nejakých štvornohých miláčikov uprostred lesa (a to nemyslím srnky, jelene alebo nebezpečnejšie diviaky). Navyše boli dosť agresívne a nedovolili mi ísť po lesnej ceste a radšej som sa vydal vtedy kade ľahšie (rozumej úplne zlým smerom, len nech tie psiská sú troška kľudnejšie). Odvtedy pretieklo veľa vody v Slovinskom potoku (respektíve Hnilcom). Už tam predsa nebudú, či? Tak som nazbieral dostatok odvahy a vyrútil som sa to tam obhliadnuť.
Rutinne začínam pod Bačovým vrchom a vôbec sa netrápim jeho zdolávaním (na prvom kilometri je to skoro dvesto výškových metrov). Troška mi robia čierne mraky vrásky na čele, ale ja to nejako zvládnem, veď predsa nebude pršať nie? A i ak by náhodou áno, tak mám so sebou pršiplášť, tak mi zmoknú nakoniec iba nohy a to nie je zlé, či (prezradím, že vôbec nepršalo, nepadla ani jedná kvapka dažďa)?
Troška môj postup zahatia padnuté stromy na ceste (našťastie sa to dá obísť bokom po svahu). Potím sa riadne silno, ale nie tak ako minulý týždeň. Nechcem sa len tak zastavovať a rútim sa vpred. Pod Plejsy dochádzam v krásne rekordnom čase no a v rekordnom teple sa mi nechce ísť až na vrchol (kam vlastne značka ani nevedie). Preto idem pekne v tieni stromov po lese. Neskôr sa na hrebeni odtrhnem od značiek a idem dole do Gelnice. Ide sa mi úžasne. Väčšinou sa ide lesom, len na jednom úseku nie je prikrývka stromov. Tam zas pre zmenu odpočívajú dve ženičky a jeden chlapík. S ním hodím krátku reč (z kadiaľ idem, kam mám to nasmerované a také iné nepotrebné drobnosti).
V najprudšej časti si to veľmi vychutnávam. Priznám sa, viacej ma to baví ako ostatný týždeň (to bude asi tým, že idem v tom prudkom úseku smerom dole a nie hore). Nad Thurzovským jazerom vidím postavené na lúke stany a deti pobehujúce okolo (nejaký tábor?). Dlhou asfaltkou sa mi podarí zísť až do toho maličkého bývalého baníckeho mestečka. Nemám v pláne zájsť až na hrad a potom sa vracať, rovno bočím na žltú značku.
I keď neviem kde presne je. Na elektrických stĺpoch vidím namaľované značky vedúce od centra. Viem, že by som mal ísť smerom hore do kopca a mobil s mapou mi ukazuje, že som na ceste ale neviem kam mám pokračovať. Mapa ma tvrdohlavo posiela do dvora domu, kam ja ale nechcem ísť (a kvôli zatvorenej bráne sa ani nedá ísť). Tak sa vyberiem na slepo po cestičke medzi domami. Dochádzam na lúku, nad ktorou by mala ísť lesná (poľná? lúčna?) cestička. Zvolím si azimut a rovno kráčam do kopca. To nie je len obyčajný kopec, ale riadne kopčisko. Nachádzam žltú značku a tá ide ešte tvrdohlavejšie ako ja do kopca. Viem, to čo som zišiel dole teraz musím vyšliapať hore (a ešte viac, nakoľko moja návratová cesta vedie popod Krompašský vrch, ktorý je vyšší ako Plejsy).
Nechce sa mi. Je horúco a dusno, smädí ma a do kopca sa naozaj ide ťažšie ako opačným smerom. I vyššia tráva nie je práve najpríjemnejšia a bojím sa kliešťov (na druhej strane tá horúčava nerobí dobre ani tým drobným bastardom a tak možno aj ony zaliezli). Viacej sa však bojím toho nepríjemného miesta, kde minule boli tie psy. Dnes už ale určite nebudú. Asi. Možno. Neviem sa rozhodnúť. Nakoniec sa to rozhodne i bezo mňa. Nejaké psy tu sú. Joj.
Počujem a vidím dvoch psov (i minule to bola dvojica). Jeden z nich sa pomaly a neochotne prichádza pozrieť na mňa (ten druhý ide pozdraviť ľudí čo pracujú na obnove chaty). Zastavuje sa (i ja sa zastavujem), nedôverčivo na mňa zazerá (i ja nedôverčivo zazerám na neho) a potom zrazu uskočí a uteká preč odo mňa (ja sa premáham, aby som sa nerozbehol taktiež preč). Pozdravujem robotníkov (alebo majiteľov nehnuteľnosti, ktorá je v dosť hnuteľnom stave) a som rád, že som rád.
Od Tatarkovho kríža do už nie je veľmi ďaleko, len ma celkom nebaví ísť stále do kopca. Toho stúpania mám už celkom dosť. Čo ale môžem s tým spraviť? Tak spomalím, doprajem si dostatok pitia (ktorého už nemám dostatok vo vaku) a potom zas zrýchlim. Na moje prekvapenie (nie z toho, že zas zrýchľujem) stretávam bežca, ktorý ide (beží, poklusáva) oproti mne. Tak také niečo som už naozaj veky nezažil. Kývneme si hlavou na pozdrav a už sme opäť od seba.
Pod Plejsami sa rozhodujem, mám vyjsť až úplne hore alebo sa mám na to vykašľať a ísť po značke (podobná ako na začiatku túry)? No, nakoľko je to už takmer koniec, tak si tú malú zachádzku predsa len dám. Ten vrchol a kopec je mojím najobľúbenejším v celej okolici Krompách. Je to už raz tak. Z vrcholu potom pozorne zostupujem dole a idem si oči vyočiť, či na obzore vidno Vysoké Tatry alebo nie. Nakoniec uznávam, sú tam (nik ich neukradol) ale sú tak slabo vidno. Ale videl som ich! Pri chatách vidím ako sa ovečky ukrývajú pred pražiacim slnkom a tak im dám za pravdu a idem sa ukryť i ja (dole do mestečka).
Dole pri hoteli v bazéne sa nejakí odvážlivci kúpu (spomínal som, že je dosť veľmi hrozne teplo?), parkovisko je plné áut a to som ho tak plné nevidel ani v zime (to bude asi tým, že poslednú zimu som tam nebol). Po asfaltke zídem posledný kilometer do mesta a je tu koniec. Ako by som v krátkosti zhrnul dnešný deň? Teplý, rýchly, bojazlivý a nakoniec celkom uspokojúci. Prekonal som sám seba (z okolia Krompách mi chýba prejsť len posledné dva kilometre a mám to všetko prejdené) a hlavne prekonal som strach z psov i keď tam nakoniec boli a milé to (aspoň spočiatku) nebolo. No nie som hrdina? Skromne podotknem, že nie :-). Tak či tak s dnešným dníčkom som veľmi spokojný. Čo mi prenesú ďalšie túry?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 24. 07. 2021 | 3:29 h:min | 25.79 km | 8:07 min/km | 1122 m |
Pridaj komentár