Nie je ani len pol štvrtej a von je stále tma. Väčšina ľudí sladko spí vo svojich domovoch, ale ja som už na ceste. Takto som dnes ráno naozaj prvý na prti. Síce hneď na začiatku, po piatich minútach sa mi darí poblúdiť, nie je to však nič strašné. Jednoducho, ak človek nesleduje kam presne pokračuje značkovaný chodník, nemôže byť prekvapený, keď za križovatkou sa mu značka stratí.
Na moje prekvapenie, pri železničnej trati nie som sám. Spoza mňa sa priženie osamelý nákladný nočný vlak, ktorý si to ženie odniekiaľ neviem niekam. On pre zmenu netuší, kam mám namierené ja. Ja si na cestu svietim svojou čelovkou a on zasa osvetľuje koľaje silným reflektorom. Obidvaja sme si veľmi podobní a pritom tak rozdielni.
Pred kameňolomom vidím ako vo svetle čelovky žiaria oči môjho strachu – voľne pobehujúce psy. Chvíľu nerozhodne stojím a zvažujem svoje možnosti. Pôvodne som mal v pláne prejsť okruh a tak ukončiť svoju túru kde som začal. Mám sa v tejto situácii otočiť a ísť alternatívne opačným smerom? Takto by som sa vyhol psom za tmy došiel k nim za vidna. Idem však už dosť hodnú chvíľu a preto by som stratil celkovo pol hodiny. Našťastie sa psy držia pri dome a nemajú snahu sa ku mne priblížiť. Rýchlo preto prejdem popri nich. Tep sa dostáva do normálnych hodnôt.
Cestičku mi pri kameňolome na striebristo osvetľuje mesiac, ktorý je takmer v splne. Netreba mať ani zapnutú čelovku a je uspokojúco vidno. Pokračujem takto a neviem sa dočkať, kedy zabočím do údolia k Šikľavej skale. V kaňone je tma ako vo vreci. Prudké steny nedovoľujú preniknúť mesačnému svetlu dolu až ku mne.
Postup je tu dosť obtiažny. Chodník takmer nevidno a navyše preskakuje z jednej strany tiesňavy na druhú. Popadané stromy sú dôkazom silnej zimnej víchrice, lebo na jeseň sa tadiaľto dalo prejsť bez problémov. Nízky stav vody v potoku je však pozitívum. Toto miesto sa mi veľmi páči. Je to tak trochu odľahčená verzia Slovenského raja.
Na lúkach nad Šikľavou skalou vidno ako sa na východe začínajú červenať zore. Túto časť dňa mám najradšej. Každou minútou sa svetlo prudko mení. Jeden moment je všade vôkol tma a druhý moment je už viditeľne viac vidno. Ukolísaný zmenou svetla si nedávam dostatočný pozor a ani neviem ako schádzam z chodníka. Nachádzam správny smer pomocou aplikácie v mobile. Ako dobre, že mám taku vymoženosť. Pred pár rokmi by som sa musel vracať na posledné známe miesto, dnes ale presne viem, kam mám presne ísť, aby som sa dostal opäť na chodník.
Ani sa nenazdám a som pred Poráčom. Tu definitívne vypínam čelovku. Nie je síce vidno, ale nie je už ani tma. Podľa rozžiarených okien vidno, kde sa ľudia zobúdzajú do nového dňa. Ja pokračujem svoju púť smerom do Poráčskej doliny. Asfaltka mi dovoľuje ísť rýchlym tempom. Kvôli tomu by som si ani poriadne nevšimol niekoľko kusov vysokej, stojacej len tak v predzáhradke jedného z domov. Pohľad na ne je rozprávkový.
Červená značka pokračuje ďalej lesom, kde sa miešajú listnaté s ihličnatými stromami. Na moje zdesenie vychádzam na rozbahnenú lesnú cestu. V okolí Suchinca je veľmi intenzívna ťažba dreva. Baví ma ísť hore prudkým kopcom, zážitok z toho mi kazí len neuveriteľná vrstva blata. Aj keď sa snažím najviac ako len viem, ani sa nenazdám a topánky mám celé mokré a od blata.
Východ slnka zažívam na Suchinci. Prvé lúče osvetľujú vrcholky stromov. Všetko je v tento moment také farebné až mám pocit ako keby som sa ocitol naživo v obraze. Práve pre tieto chvíle rád chodím von do prírody v takýto skorý ranný čas. Poberám sa ďalej a na moje milé prekvapenie vidím a prechádzam cez snežné pole. Teda skôr snežné políčko, je dlhé len zopár metrov, určite nie viac ako desať.
Vnáram sa do lesa a pomaly zostupujem dole. Tu nie je ani žiadne blato na chodníku. To bude asi tým, že sa tu nikde nerúbu žiadne stromy. Stačilo prejsť len zo dva kilometre a ráz okolia je tak iný. Vychádzam na Svrčinovské lúky a pred sebou zazriem prudký pohyb. To stádo laní prechádza cez cestu predo mnou. Je ich aspoň štyridsať. Na ich nešťastie sa rozbehli práve smerom, kam mám namierené aj ja a tak ich po niekoľko malých minútach vystraším ešte raz.
Nad východodným obzorom zalieva slnko krajinu svojimi zlatistými lúčmi. Tesne nad západným obzorom pomaly zapadá mesiac. Robil mi dlhú dobu spoločnosť a tak je mi teraz za ním aj trocha smutno. Treba však obrátiť list a pozerať sa vpred. A je sa na čo pozerať. Táto oblasť patrí medzi moje najobľúbenejšie. Výhľady sú okúzľujúce a navyše stretávam ďalšie stádo laní.
Prichádzam k lyžiarskemu svahu, na ktorom je stále sneh. Tu si musím dávať dobrý pozor kam presne idem. Tu by pád mal neblahé následky. Vyberám si trasu, ktorá obsahuje čo najmenej snehu. Dole ma opäť vyruší prebiehajúce stádo laní. Toľko zveri naraz som nevidel ani sa nepamätám.
Po asfaltke sa pomaly začínam štverať do Poráča. Za ten čas sa nálada dediny zmenila. Predtým to bolo ospalé miesto, teraz je tu oveľa živšie. Ľudia upratujú okolo domov, pracujú na záhradkách alebo len tak sa motajú. Tak motácky začínam aj ja poslednú dnešnú etapu svojej cesty.
Prechádzam z lúky nad Poráčom do lesa. Išiel som tadiaľto už najmenej dvadsaťkrát. Asi preto nedávam dostatočný pozor a to sa mi vymstí. Na jednej z križovatiek bezmyšlienkovite pokračujem po vychodenejšej ceste a takto schádzam z turistického chodníka. Vyberám mobil a kotrolujem svoju pozíciu a zisťujem, že správna cesta je len niekoľko desiatok metrov napravo odo mňa.
Nenapadne mi nič lepšie ako sa predrať skrz krovie, veď je to dobrodružstvo nie? Ako tak prechádzam, nejaký konár mi vnikne do oslabeného zvršku topánky a ja zakopnem. Nie je to žiadne prekvapenie. Predpoklad, že som nešika viem o sebe už niekoľko rokov. Prekvapením je asi 15 centimetrová diera v topánke. Hurá.
Ako tak sa blížim k ceste, zisťujem, že som asi desať metrov nad ňou. Vyhľadávam najbezpečnejší variant zostupu. Celkom sa mi to darí, len tu zrazu z ničoho nič mi do cesty skočí krík šipovej ruže. Na druhej strane ma nečaká žiadna princezná ale ostré tŕnie, na ktorom si dorežem ľavú ruku. Musím skonštatovať, že táto skratka nebola práve najrozumnejší nápad.
Konečne som na správnej ceste a idem, kam mám. Dnes prvýkrát idem od Zbojského stolu do Olcnavy po žltej značke. Neviem presne, čo môžem očakávať. Prekvapí ma preto krásny vyhliadkový kopec – Kňazová. Aj na takomto takmer holom kopci sa mi podarí zablúdiť. Žltá značka totiž prudko bočí dolu medzi skaliská, čo som si nevšimol. Na nájdenie správneho smeru ale ani nepotrebujem vytiahnuť mobil, stačí sa len vrátiť sto metrov.
Odtiaľto je Olcnava neďaleko. Chodník je spočiatku typický lesný, ale po asi pol kilometri vidno ako až sem došiel bager a rozširuje prístupovú cestu. Môj súkromný názor je, že je to škoda. Vidno ako sú poničené korene stromov len preto, aby sa chodník rožšíril o trocha viac. Navyše je teraz všade plno hliny a malých kameňov, ktoré sa so zle skrývanou radosťou hrnú dnu cez dieru v topánke.
Po vyše piatich hodinách a tridsiatich kilometroch som nakoniec zasa v Olcnave. Bol to úžasný zážitok. Zažil som takmer dokonalý turistický deň. Šiel som pri svetle mesiaca a videl som východ slnka. Prechádzal som cez lúky, potoky a krátke úseky v snehu. Bol som v ihličnatom, listnatom a aj zmiešanom lese. Brodil som sa v blate a napredoval som po hladkom asfalte. Stretol som stáda laní a mal strach pri psoch. Dokonca som si roztrhal topánku a porezal ruku. Ako spomienky mi z tohto dňa ostanú len malebné obrázky.
Pridaj komentár