Ľudova 50-tka je taká ľudová 50-tka, lebo miesta na štartovke sa minuli rýchlejšie ako teplé rožky. Už po pár minútach bolo neskoro ako neskôr. Teda prihlasovanie, nie samotné pretekanie. Ja som mal to šťastie a podarilo sa mi akýmsi zázrakom prekĺznuť medzi vyvolenú elitu. Pocit okamžitej nadradenosti sa postupom času menil na neustále pretrvávajúcu myšlienku, čo tam ja vlastne chcem robiť a akými rôznymi spôsobmi sa chcem na tých pretekoch strápniť (mnohými).
Cesta z Košíc do rodiska najznámejšieho Ľuda nie je vôbec krátka a ani jednoduchá. Najmä ak sa spolieham iba na múdru navigáciu v telefóne. Od Martina ma vedie po takých krkahájoch, kde sa zajace nevedia rozhodnúť, na ktorú stranu cesty majú uskočiť a tak nerozhodne stoja uprostred vozovky. A nie je to len o zajacoch ale i dynamicko-statickej čriede sŕn (alebo nejakej inej vysokej zveri). Našťastie sa nakoniec dostávam do Uhrovca a len si odskočím zaprezentovať sa a uháňam do Bánoviec na ubytko do motelu.
Na večeru si dávam nie práve najvhodnejšie predpretekové jedlo (vyprážaný syr s hranolkami) ale nemali žiadne cestoviny a tobôž už nie v bezmäsitej verzii. Tak nakoniec beriem to čo je dostupné a idem rýchlo spať. Prehadzujem sa na posteli a nie a nie dostať sa do ríše snov. Tak som nakoniec predsa len rád, keď ma budí budík (čo je jeho primárna funkcia, všakže), pripravujem sa na preteky a a poslednýkrát si predstavujem čo a ako spravím. I keď viem, že realita bude úplne iný chlebíček.
Ráno cestou tipujem, koľko áut predo mnou a za mnou má namierené do Uhrovca kvôli pretekom. Jednoduchá odpoveď je, že všetky. Dokonca to auto za mnou patrí Martinovi a to je pre mňa veľké prekvapenie. Vedel som, že sa zúčastní, ale že bude stáť rovno za mnou, tak to som netušil. Prehodíme zopár slov (troška viac) a je už tu štart. Klasicky všetci vyštartujú (či by iné mali robiť po štarte) a mne miznú v diaľke (lebo ja sa šuchtám ako keby som bol na desaťkrát dlhších pretekoch).
V prvom stúpaní (vedľa cintorína, žeby mi tým chceli orgovia niečo nenápadne naznačiť?) vidím pred sebou jedného jediného chodca. Je to zasa Martin. Vraj bol predchádzajúci týždeň chorý a tak si musí dávať na seba väčší pozor. Nechávam ho za sebou a cestou na Jankov vŕšok ešte zopár ľudí predídem. Čo je úplne super je miznúce blato a pribúdajúce množstvo snehu. Predsa je len január a niekde predsa len musí byť tá špeciálna zamrznutá substancia vodného charakteru.
Pomaly postupujem vpred a na prvej občerstvovačke sa zastavujem (krásne uložená v hradnej zrúcanine). Len niečo do seba malé hodím a zapijem a pokračujem ďalej. Za hradom je krátky úsek, kde mi hodinky ukazujú štyridsaťpäť stupňové stúpane. No nie je to úplne jednoduché. Potom je občas i kratší úsek smerovaný dole (a tu ma predbieha väčšina, ktorú som smerom hole obehol ja).
Stúpanie na Rokoš je také epické aké som si to predstavoval. Prudké. Hnusne prudké. Južné svahy sú poväčšine bez snehu a tak sa mi kráča fajn. Zostup je na severnú stranu a tam je oveľa viacej beloby. A stále je to rovnako prudké. Ak nie ešte prudšie. Moje tempo smerom dole je dosť pomalé Napriek tomu na jednom miesta sa mi darí pošmyknúť sa ale našťastie nič zlé sa mi nestane.
Dostávam sa do príjemného stavu, keď na mňa troška svieti slniečko, troška dobre sa mi ide, troška občas niekoho predbehnem a troška občas niečo stratím. Ako krytku na foťák. To ma dosť mrzí. Čierny vrch nie je vôbec čierny ale normálne zasneženo biely. Teším sa na blížiacu sa občerstvovačku. Tam si nechávam načapovať nielen do fliaš novú dávku tekutín. Čo ma celkom štve je stále stúpanie do kopcov. Mám za sebou približne dvadsaťštyri kilometrov, hodinky mi ukazujú okolo dvetisíc metrov prevýšenia a to stále nie som ani v polovici.
Ako tak pokračujem po občerstvovačke, frustrovane stúpam do hmly. A kopca. Nesmierne sa snažím ísť čo najrýchlejšie ale nemám ten pocit, žeby sa mi to darilo. Na Suchom vrchu je kopa snehu a mám dokonca pocit, že je nad nulou (a tak sa tá biela masa pomaly topí a vôbec nie je vôkol mňa sucho), našťastie to bol v podstate posledný kopec. To však v tej chvíli neviem a zúfalo pokrikujem v lese nahlas neslušne slová.
Čím častejšie striedam chôdzu s pomalým klusom, občas (veľmi zriedkavo) niekoho stretnem (iného bežca alebo náhodného alebo nenáhodného turistu) a slniečko zasa viacej sa na nás usmieva. Oproti plánu (dôjsť za svetla do cieľa) mám už celkom dosť náskok a tak viem, že sa mi to určite podarí. Je to super pocit. Uvedomujem si, že dlho už nebolo žiadne stúpanie. Vlastne už idem v podstate dole kopcom a to ma nakopne do behu. Ale len na chvíľku. Južné svahy sú bez snehu ale zasa s o to väčším množstvom blata. Miestami sa to dosť šmýka (horšie ako na snehu).
Na K3 (pre neznalých tretí kontrolný bod alebo taktiež posledný krmelec) sa nezdržujem vôbec. Len do seba nalejem čierny životabudič (a nie je to káva) a pokračujem ďalej (a preto sa posúvam o zopár miest vyššie). Čaká ma už len pár kilometrov a pár výškových metrov, to musím dať celkom rýchlo (dobre dobre, ešte pätnásť kilometrov a zo tristo výškových metrov). Len keby tie výškové metre neboli hneď spočiatku. Vidím pred sebou trojicu chlapov a nie a nie sa k nim dostať. Keď ich konečne po vyše kilometri docvaknem, chcem si cvaknúť pár fotiek okolia a oni sa na oplátku rozbehli a odcvakli sa. Nikde ich potom nevidím.
Dole kopcom utekám ako keby mi za nohami horelo (to len tak trocha preháňam, pravdaže nikde nehorelo) a takmer to neustojím na blatistom (a pravdaže šmykľavom) povrchu. Bežalo mi hlavou, že vlastne je toto úplne super. Možno to nie je strmosť Vysokých a ani výhľadová rozľahlosť Nízkych Tatier, či divokosť Veľkej Fatry, stále je to veľmi brutálne príjemná akcia.
Tak si bežím a bežím a niekedy si len tak idem a idem a v podstate si to nesmierne užívam. Predsa sa len troška bojím legendárneho blata pred Uhrovcom ale nie je to také strašné. Horšie je, že spoza mňa zrazu vybehne chlapík a rúti sa dole kopcom minimálne trojkovým tempom. Nemám síl a ani chuť (nahováram si, že najmä chuť) sa za ním hnať a nie je to v podstate jedno? V Uhrovci končím pri škole a je finito za osem hodín a deväť minút. Dám si úžasnú mrkvovo ďumbierovú polievku (no kto by mohol odolať Ďumbieru, všakže), rýchla sprcha a potom už len pomalá cesta domov.
Bol som troška spočiatku skeptický ako sa mi podarí zdolať túto Ľudovu (ľudovú) výzvu. Nevedel som ani čo očakávať z okolia. Nakoniec síce bola prvá polovica viacej strmá ako druhá ktorá je extra behateľná, veľmi sa mi páčilo i tam i tam. Snehu mohlo byť troška viacej (čo som čítal, tak táto zima má najmenej snehovej pokrývky za posledných x rokov, kde x je minimálne dvadsať) ale na druhej strane aspoň sa nik nikde neprebáral po kolená. Stretol som zopár známych tvárí a celkovo sa mi nesmierne páčilo. Bola to naozaj bomba. Tak.
Pridaj komentár