Už niekoľko týždňov je celé Slovensko paralyzované pandémiou spôsobenou vírusom Covid-19. Ľudia musia sedieť doma na zadku a minimalizovať osobné kontakty. Mňa to osobne dosť psychicky ubíja. Ako si mám svoju kondíciu, ak nie zlepšovať, tak aspoň udržiavať a takýmto spôsobom sa brániť nakazeniu, ak nikam nikdy nepôjdem a nepoprechádzam sa? Preto v sobotu ráno idem spraviť niekoľko tisíc krokov do lesa. Pravdaže, dodržiavam všetky bezpečnostné nariadenia. Aj keď podľa mňa nie je až také potrebné. Koľko ľudí tak môžem stretnúť v lese o piatej ráno?
Neberiem so sebou čelovku, lebo von je celkom viditeľne svetlo. Kto by to len povedal, keď len pár týždňov dozadu som začínal o dosť neskôr a napriek tomu som potreboval zobrať so sebou čelovku. Teraz nie je extra vidno, je to však dostatočné. Ďalším neklamným znakom prichádzajucej jari je absencia ticha v lese. Nie je to až také hlučné, hluk v lese je ale neprepočuteľný. Nie je to blízkosťou výpadovky smerujúcej do Prešova. Aj tak teraz veľmi veľa aút po nej nejde. To sa ozývajú malé pískajúce lietajúce dinosaury. Ehm, spevavce.
Začínam svojú prechádzku a po troch týždňoch leňošenia sa mi nedarí dostať sa do tempa. Možno som predsa len niečo chytil? Alebo je to len chýbajúca kondícia a gigantická lenivosť? Netuším správnu odpoveď a len sa tak prechádzam. Ako balzam na dušu na mňa pôsobí spev a švitorenie vtákov a tak celým telom nasávam túto pozitívnu energiu. Pôsobí ako protiváha voči mojím čiernym myšlienkam, ktoré ma nezadržateľne zaplavujú. Izolácia sa na mne podpísala viac ako by som chcel alebo želal.
Vyberám si trocha inú trasu ako zvyčajne. Nemení to nič na tom, že skrz chýbajúci podrast a neprítomné listy vidno do nesmiernych diaľok. Nie je to až za horizont, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ako kráčam hore kopcom, hlavou mi beží, prečo sa tá epidémia musela vyskytnúť? Ako to nakoniec všetko dopadne? Otvorene poviem pravdu, nie som z toho veľmi nadšený. To nie je to správne popísanie okolností. Som z toho zdrvený. Nielen kvôli plánom, ktoré sa mi zhatali, ale celková spoločenská situácia je veľmi na pováženie. Všetko ide od desiatich k piatim. To zo mňa asi hovorí moja pesimistická nátura.
Snažím sa zrýchliť a takýmto spôsobom zbaviť sa čiernych myšlienok. Nedarí sa mi to. Možno by mi mohla pomôcť zmena rutiny, preto si vyberám iné chodníčky ako zvyčajne. Kráčam dole kopcom a nesledujem svoje okolie. Preto ma prekvapí srnec na ceste, nie ďalej ako tridsať metrov predo mnou. Pozerá sa mojím smerom a opatrne vyťahujem fotoaparát. Nechcem ho vystrašiť prudkými pohybmi. Trvá mi to dosť dlho a srnec stratil trpezlivosť a odkráča do lesa. Pravdaže som ho nestihol odfotiť. Ak by som rýchlo vytiahol kameru, tak by sa zľakol a utiekol reč. Vlastne je to zákon zachovania neodfotenia zveri.
Cestou k dedine Ťahanovce pokračujem vo svojom dnešnom dobrodružnom smerovaní. Nikdy som sa nebol pozrieť naľavo od chodníka, kde sú prudké strže. Vyberiem sa tým smerom a na chvíľu sa prepnem z samoľutostného módu do objaviteľského. Nikdy som si neuvedomil, ako to tu pekne vyzerá. Prekvapuje ma najmä jazierko, ktoré sa tu viditeľne snaží niekto upraviť. Na hladine pláva kačka, nie je však rapotačka. Skôr je bojačka, lebo len čo ma zrie, ihneď uletí. Nebola ani trošku trpezlivá sko srnec pred nedávnom.
Po úzkej prti sa vyberiem paralelne s veľkou cestou a okolo mňa sú samé hraby. Na kopci hore sa belia nejaké brezy, preto sa vyberiem tam. Veľmi často ma prekvapuje, ako taký obyčajný les má toľko rôznych tvári. Na jednom mieste rastú borovice, o zopár stoviek metrov pod dubami sa rozlieha more papradia a na druhej strane chodníčka zas sa vypínajú štíhle hraby. Niečo podobné je aj tu, stromy sa prudko zmenia a chodím po brezovom hájičku. Tieto zmeny mi pomáhajú vyčistiť si hlavu.
Na konci hájičku vidím čiernu stenu hustých borovíc, ale kde sa nachádza lesná cesta, ktorá by tam mala byť? Budem sa k nej musiet predrať cez tú húštinu plnú ihličia? Veruže nie, cesta sa nachádza tesne pred ňou, ale do poslednej chvíle ju nevidno. Zbadal som ju až keď som na ňu stúpil. Vyberám sa zas na cestu, ktorou som ešte nešiel a tak je to všetko okolo mňa nové. Kým sa poriadne rozpozerám, zisťujem, veď ja to tu poznám! Došiel som k miestam, kadiaľ som napríklad išiel pred necelým mesiacom. Cez deň to tu predsa len vyzerá troška inak.
Pred poslednou križovatkou je prudký, len zo 3 metre dlhý, avšak okolo štyri metre vysoký kopček. Nikdy som sa nebol pozrieť hore, tak prečo to nezmeniť dnes? Predieram sa popod konáre, štverám sa štvornožky hore, len preto aby som zistil, že hore nič extra zaujímavé nie je. Iba kopa malých stromčekov a hustejšia húština ako by mi to bolo milé. Zostup je ťažší ako výstup, ale so svojskou eleganciou schádzam dole, škoda, že tu nikto nie je. Som pri kameňolome a už ani neviem kedy som ho obišiel minule. Tak mi neostáva nič iné ako využiť dnešný deň na objavenie aj tohto zabudnutého kúta.
Ignorujem značku zákaz vstupu tu nepovolaným osobám, lebo ja som predsa len osoba nanajvýš povolaná, teda zvedavá. Obídem ho dookola ale jazierko, ktoré by malo byť v strede nikde nevidím. Možno tam nie je a možno ho len neregistrujem. Takto je už najvyšší čas ukončiť dnešne prevetranie a ísť domov. Akonáhle som zas na známych miestach, otázky čo bude teraz následovať sa vracajú.
Nemám ani najmenšie tušenie, ako bude naša spoločnosť pokračovať ďalej. Dostávam sa do nedobrej špirály negativizmu. Z tohto pohľadu je dnešné ráno neúspešné. Ale iskrička dobrého pocitu hlboko v srdi sa predsa len zažala. Podarí sa mi ju rozdúchať alebo zhasne ako zápalka vo vetre? Len čas to ukáže.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 28. 03. 2020 | 2:06 h:min | 10.06 km | 12:31 min/km | 233 m |
Pridaj komentár