V nedeľu po výdatnom obede sa mi nechce zostávať zavretý byte. Dominik má presne rovnakú náladu. Dievčatá majú presne opačnú náladu. Nechávame tak teda dievčence oddychovať a vyberieme sa na krátku pánsku jazdu. Už dlhšiu dobu mám vo svojom hľadáčiku zemeraný Dreveník, ale nikdy sa mi tam neardilo sa dostať. Preto nás vedú naše kroky práve tam.
Po asi desiatich minútach sa už nachádzame v Žehre, kde zaparkujem náš červený koč. Spočiatku ideme po po dedine a následne zabočíme medzi domy. Cesta sa vinie medzi poľami vysokej kukurice a na konci sa týči bralo Dreveníka. Aby som motivoval Dominka k chôdzi, musím mu rozprávať príbeh o mimozmeskej inteligentnej rase žiab, ktoré práve objavili kozmické lety. Aké bolo ich však prekvapenie, keď na odvrátenej strene ich prirodzenej družice objavia tisíce rokov opustenu základňu, ktorá určite nepochádza z ich sveta.
Späť ale k prechádzke. Celkom ma prekvapuje elektorckú ohradník, ktorý nám zahatá cestu. Drôt sa nedá prekročiť, ale zdá sa, že je možné ho na chvíľu zložiť. Chytám izolovaný koniec a podvedome očakávam potrasenie prúdom, izolácia však funguje excelente a som úplne bez následkov. Spolu prechádzame na druhú stranu.
Vchádzame do borovicového lesíka, ale je to taký stredozemný typ lesa. Stromy sú akosi nejako ďalej od seba neposkytujú veľmi tieň. Preto je všetka tráva zoschnutá a žltá. Dobre to nerobí ani nám. Lesný chodníček sa po zopár sto metroch končí pri skalnej stene. Na jednom z balvanov sa na nás veselo usmieva turistická topánka. Nepotrebujem ani moje nadpriemerné logické schopnosti, aby som z toho dedukoval prítomnosť ľudí. Najmä ak počujem.
Prehodíme solu zopár slov a zisťujem od dvojice všetky možné detaily ich túryktoré ani vlastne nepotrejem vedieť. Poprajeme si krásny deň a začnem sa s Dominikom štverať hore skalami. Oceňujem, že dievčatá ostali doma. Aďke by sa nepáčila táto cesta pomedzi skaly s troška väčším zrázom na jednej strane, Aj sa čudujem, ktorý človek odobril tento chodník. Vôbec som tu totiž nečakal také zložitú cestu.
Po vyštveraní sa hore na planinu, je všetko inak. Prechádzame krásnou lúkou. Na východe sa týči hrebeň Braniska a na západe vidno kopce Galmusu. Slniečko pekne svieti a je tu príjemne. Žltá značka nás na moje prekvapenie nevedie hlbšie na planinu, ale vracia sa späť k zrázu.
Prvé veľké bralá ma troška zaskočia. Na jednom z nich sedí dvojica horolezcov. Musia byť horolezci, lebo nevidím žiadnu normálnemu človeku schodnú cestu na vrchol. Niňo je veľmy zlatý, zdraví sa na plné hrdlo a oni mu veselo kývaju späť.
Ani som to vtedy nevedel, ale došli sme najväčšieho skalnatého mesta na Slovensku. Nádherné bralá a rôzne bašty mnohými chodníčkami. Na väčšine miest sú aj predpripravené skoby a tak nečudu, že tam stretávame niekoľko ďalších skupiniek horolezcov. Jedni majú aj dvoch psov. Dominik sa ich spočiatku bojí, ale dodá si nakoniec odvahy a jedno šteňa, ktoré má dva roky, začína hladkať.
Ja popritom sledujem ako sa jeden horolezec štverá hore. To mi pripomína, nemalli by sa horolezci skôr volať horelezci? Lebo nie vždy sa štveraju hore horou, ale vždy lezú hore, teda horelezci. Všetci ale vieme, že jazyk nie je stále logický.
Dominik ostáva pri nich a ja sa rozhodnem trocha spoznať okolie. Najmä som zvedavý ako ďaleko je Spišský hrad. Podľa mapy by to nemalo byť ďaleko. Vychádzam zo skál a pokračujem na malý kopček. Ako stúpam hore, spoza kopca sa zčne vynárať hrad. Je to úplne iný pohľad ako zvyčajne. Vlastne z tohto uhla ho vydím po prvý krát.
Nechcem Niňa nechať na pospas úplne cudzím ľuďom. O Dominka sa nebojím, skôr mám strach o horolozcov. Nemusel som sa nakoniec veľmi báť. Každá strana to stretnutie prežila úplne bez ujmy. Dalo by sa dokonca povedať, že psy z toho vyšli najlepšie. Boli dokonale nakŕmené detskými piškótami.
Rozlúčili sme sa so všetkými a vydali sme sa na spiatočnú cestu. Tentoraz nám cesta prebehla veľmi rýchlo. Pri skalnej stene, kde sme cestou sem sa museli štverať po nepríjemných skalách zisťujem a o predtým zle vybratej ceste. Značkovaný chodník totiž vedie oveľa schodnejším terénom.
O pár ďalších minút sme naspäť v dedine a vydávame sa na cestu domov. Tento krátky výlet bol pre mňa veľmi príjemný. Chodiť s Dominikom nie je úplne najjednoduchšie, ale chvíľe ktoré som s nim dneska strávil sú na nezaplatenie. Dúfam, že keď Dominik vyrastie, bude si na tento čas strávený so mnou len dobre spomínať.
Pridaj komentár