Minulý týždeň v sobotu ráno, som si doslova prechádzal mukami. V snehu a zime to bolo peklo (v severskom význame). Kvôli tomu som nikam nešiel ráno, ale počkal som si na lepší čas – neskoro popoludní. Auto som zanechal na parkovisku pri Folkmárskom kopci a vydal som sa hore. Človek by okamžite očakával cestu na Folkmársku skalu, ale v tomto prípade to bolo celé úplne inak.
Moje kroky najprv vedú ku krížu, ktorý sa vyníma zopár stovák metrov na opačnej strane. Vôbec sa nezdá, že je polovica decembra, všetko okolo mňa je sýto zelené. Opravujem sa, cesta je plná blata a moje topánky sú od neho hnedé tiež. Prechádzam na lúku a rovno hore na vrchol. Z neho sa mi ponúkajú perfektné panormatické výhľady na všetky okolité vŕšky.
Nič ma tu už nezdržiava (moja odveká túžba je naplnená) a tak hupkom rovno dole a na poriadnu porciu turistiky. Teraz mám naozaj namierené na Folkmársku skalu. Najprv však musím prejsť krížom cez asfaltovú cestu a troška sa popredierať cez kríčky, nakoľko sa mi ich nechce obchádzať dookola. Zaskočí ma stav lesnej cesty, po ktorej je vedená žltá značka. Aj keď niekoľko posledných dní nesnežilo a aj teplomer vyskakuje dostatočne vysoko nad bod mrazu, ľad pokrýva celý povrch cesty.
Vlastne by ma to ani nemalo veľmi prekvapovať, nakoľko sa jedna o severný svah, kam slnko v týchto dňoch nesvieti. Dávam si pozor pri každom kroku, lebo nerád by som sa tu pošmykol a ukončil môj diel chôdze takto predčasne. Ďalšou príčinou prítomnosti ľadu je, možno je to antinuitívne, ale vcelku intenzívna ťažba dreva. V chladnom počasí prechádzajúce lesné mechanizmy utlačili mäkký sneh v koľajach cesty do tvrdého ale klzkého panciera.
Napriek tomu sa mi ide veľmi dobre. Ako si hľadám lepší postup, preskakujem z jednej strany na druhú. Nemám tak veľmi čas sledovať čo sa deje predo mnou. Okamih si predsa len nájdem, keď míňam malú skupinku turistov, navracajúcich sa z Folkmárskej skaly. Dobre sa z ich tvárí dá odčítať prekvapenie, nakoľko sa celkom rýchlo začína stmievať. Ja si to zoberiem k srdcu a tak namiesto návratu (ktorý som vôbec nemal v pláne) si zapínam čelovku.
Po prejdení na južnú stranu masívu sa sneh stráca ako mávnutím čarovného prútika. Tak strácam pod nohami možnosť pokĺznutia a môžem moje tempo ešte vygradovať. Pod konečným stúpaním sa dostávam zas na severnú stranu a taktiež sa objavuje sneh. Nie je to len tak troška snehu, ale poriadna dávka. Ľutujem nielen zabudnuté mačky, ktoré by mi pomohli na ľade, ale aj neprítomné dlhé turistické návleky. Sneh sa mi tak vcelku ľahko dostáva do topánok.
Výhľad zo skaly je ÚŽASNÝ. Slnko je dávno pod obzorom a vykresľuje hru všetkých možných temných farieb. Ja mám presne namierené tam, kde sa zažali všetky pouličné svetlá – do dedinky Kojšov. Schádzam do sedla Zemičky a na južnom svahu nie je zas ani pamaitky po snehu. Dnes tadiaľto ešte raz pôjdem a som celkom zvedavý, ako sa mi bude dariť. Teraz smerom dole to ide takmer samo.
Zo sedla pokračujem po žltej značke. V lese je už hustá tma ale navigácia je celkom jednoduchá. Samotná cesta sa vinie bez jedinej odbočky (alebo som si žiadnu jednoducho nevšimol) a dokonca občas sa zarezáva hlboko do úbočia. Jediným problémom mi robia mláky, hrajúce sa so mnou na skrývačku. Vždy sa mi dobre schovajú a naozaj nie je nič prijemné vbehnúť do nich v plnej rýchlosti jednou alebo druhou nohou.
V dedine pekne osvetľujú cestu svetlá verejného osvetlenia. Po necelých dvoch kilometroch po asfaltke bočí žltá značka po úzkom mostíku cez potok smerom do lesa. Treba sa mi šplhať trochu prudkým južným svahom. Bez snehu sa mi ide dobre, neviem si veľmi predstaviť ako by sa mi tu darilo v zime. Potom to nie je už veľmi náročné, len zdĺhavé. Viem kam sa mám dostať a kde sa značka odpája, v lesnej černote však každá odbočka vyzerá podozrivo rovnako.
Pár ráz vhupsnem do mláky, topánky mi ale nenamoknú, tie sú totiž ešte stále mokré. Konečne sa dostávam k odbočke k Turniskám a mám pred sebou prudký kopec. Chcem si udržat rýchle tempo, preto sa nezastavujem. Po ceste tečie potok, preto sa valím povedľa cesty a rýchlo sa predieram hore. Tma má nielen zlé a temné stránky. Zopár výhod sa nájde. Pretože nevidno do diaľky, netuším aké je to tam prudké a tak idem celý čas na 100%.
Na rozdiel od minula, viem kadiaľ mám presne ísť a tak prejdem popod kamenný most. Bezradne následne ostávam stáť a hľadám ďalšiu cestu celých desať sekúnd. Potom je to všetko jasné a pokračujem správnym smerom. Tma stále skrýva stúpanie predo mnou a ide sa mi veľmi dobre. Vychádzam na hrebeň a tam sa zas objavuje na severnej strane sneh. Po ľavej ruke sú na zemi len listy a po mojej pravej ruke sa belie sneh.
Chodníček ma zavedie do beloby a nohy sa mi boria do snehu. Prekvapujúco sa aj dosť prudko ochladí a po desiatich minútach mi špička topánky na ľavej nohe zmrzne na kosť. Prečo však nie na pravej? Je to veľká záhada. Na prudkom klesaní do sedla Zemičky si dávam veľký pozor, stále mám v pamäti pád na jeseň. Teraz v tom šmykľavom teréne by takýto pád by ma oveľa horšie následky ako vtedy. Naozaj na jednom mieste sa začínam kĺzať, našťastie chytám balans a ustojím to.
Opätovné stúpanie na Folkmarskú skalu si zas užívam a preto s fučaním prekladám jednu nohu pred druhú. Celkom rýchlo mi ubieha čas a ani som si neuvedomujem a som celkom hore. Čas sa mi kráti a tak sa ponáhľam bez dlhého zdržiavania. Teraz si musím na ceste späť dávať extrémny pozor na extrémne zľadovatelom chodníku. Napriek týmto skutočnostiam sa mi k autu darí dostať v rýchlom slede.
Tento dnešný večerný pochod bol príjemný. Spočiatku pochod po zelenej lúke vystriedala prechádzka po ľadovom chodníku, ktoré následne prejde do časti plnej spadnutého hnedého lístia, ktoré sa následne zmení na hlboký sneh. Po západe slnka vystrieda biela farba temnota noci. Nebolo to vôbec nepríjemné. Prešiel som popod kamenný most a nakoniec bez vážneho pošmyknutia som na konci. Dávam tomuto dnešnému dňu desať hviezdičiek z desiatich.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 15. 12. 2019 | 3:16 h:min | 20.19 km | 9:44 min/km | 1142 m |
Pridaj komentár