Predo mnou je ďalší deň a ďalšia túra. Je už skorý marec a ráno je prekvapujúco vidno. Nechce sa mi plaholčiť veľmi skoro ráno a tak sa vyberám až pred šiestou. Prvé kroky v Slovinkách sú uprostred hmly a príroda okolo mňa je však skôr typicky jesenná. Hneď za poslednými domami vidím ako sa na lúkach pasú jelene a lane. Nechcem ich vyplašiť tak ostávam len tak stáť a obdivujem ich. Nie je to teda práve najrýchlejší štart, ale stojí to zato.
Po približne minútke-dvoch pomaly pomaličky idem bližšie. Nie preto, aby som si ich obzrel detailnejšie ale jednoducho ma tam vedie turistická značka. Hlava rodiny ma však zacíti a pohodením hlavy dáva najavo svojím manželkám, že je najvyšší čas ladne sa pobrať preč. Nie je to však jediná črieda. Na obzore sa vypína ďalší parohatý jedinec a aj ten sa rozbehne het. Tak to je parádny začiatok.
Pomaly ale isto sa vnáram do mrakov a viditeľnosť nenápadne znižuje dohľadnosť. Napriek tomu spozorujem ďalšiu vysokú bežiacu po lúke. Tak to je riadna nádielka zvierat na tak skoré ráno. Nie je to náhodou nejaký znak bližiacej sa jari? Asi to tak bude, lebo z lesa počuť aj prvé čvirikanie spevavcov. To mi pripomína, čo som videl v jednom dieli Halali. Poľovník, už nieviem z ktorého revíru rozprával o tom, ako musia počas roka a najmä cez leto prinášať vodu do lesa, lebo zvieratá sú smädné. Neuveriteľných päť až osem kubíkov. Pijú ju nielen nimi sledovane zvieratá, ale aj škodce ako kuny, ježkovia a spevavce. A takýto poľovník je v celoštátnej televízii?
Nemienim sa nad tým teraz zamýšľať alebo rozčuľovať a pokračujem ďalej. Pri prechode cez hrebeň po prvýkrát vidím na zemi prvé náznaky snehu. To bude ešte stále ten, čo napadol v stredu cez deň. Neočakávam však nejakú veľkú nádielku snehu, nie toľko ako v Poloninách. A veruže to aj tak je. Občas sa z hmly vynorí kus snehu a potom rovnako nenápadne sa stratí v šedivej hmle.
Za necelých päťdesiat minút som pod Skalou a na hornej hranici oblakov. Podo mnou sa prevaľujú mraky a nado mnou je ďalšia vrstva bielych vankúšov. Nielen však ich, sem tam prebleskne aj modrá obloha. Teraz smerujem na Suchinec a cesta sa nenápadne ale predsa len pomaličky dvíha. Fliačikov snehu je akosi stále viac a viac, až je ho súvisla vrstva na ceste.
Teším sa, teším na klesanie smerom dole do Poráčskej doliny. Je to prudké a prudko zábavné. Na lúke si prvých pár sto metrov dávam pozor na sneh, ale akonáhle vojdem do lesa je okolo mňa už len blato. Len jedna vec je šmykľavejšia ako sneh na ľade a tou je vrstva starého lísta na blate. Pár krát chytám balans a spomaľujem svoj postup, ale ani raz sa neposadím na časť tela, ktorá sa v lepšej spoločnosti nespomína. Na jeseň tu prebiehala celkom intenzívna ťažba dreva, teraz cez zimu však ustala. Som celkom zvedavý, či sa obnoví alebo to ostane tak ako je to teraz.
Dole v doline musím prekročiť potok, dobre mi na to poslúži jeden kus kmeňa zoťatého stromu. Tak moje suché nohy má na svedomí okolité rúbanie dreva. No nechcelo by sa mi brodiť cez studenú vodu. Tu na ceste je omnoho zreteľnejšia premávka veľkých mechanizmov, ktoré zanechali hlboké a blatisté koľaje. V tejto časti sú však mláky a aj koľaje zmrznuté, ale len tak trocha. Tak sa mi občas podarí prelomiť vrchnú krustu ľadu a vložiť si svoju milovanú nožičku do ľadovej vodičky.
Postupne ale cesta klesá a koľaje strácajú svoju tvrdé brnenie. To má za následok pravidelné blatisté návštevy. Ešte šťastie, že od Čierneho bociana sa ide po asfaltke. Žiadne blato! Niekedy je menej viac. Dolina sa čím ďalej viacej otvára a ja dochádzam do Sloviniek a je tu koniec. Prechádzka je na konci a mne sa príjemne išlo. Dnes som videl kopu zvierat a počul prvé vtáčiky, čo je neklamným znakom prichádzajúcej jari. Na druhej strane som videl kopu snehu a to je zasa znakom odchádzajucej zimy.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 07. 03. 2020 | 2:09 h:min | 15.51 km | 8:21 min/km | 471 m |
Pridaj komentár