Skoro ráno sa budím a pripravujem na ďalšie fantastické dobrodružstvo. Mám v pláne prejsť z Čermeľa, cez Bankov a Alpinku do Kavečian a následne vrátiť sa do Čermeľa. Minulý rok som šiel skoro presne rovnakú trasu, len v protismere. Nebudem klamať, ale najviac sa teším na prudký zostup od Kamenného hrbu a následný výstup na Hrešnú.
Keďže Čermeľ je trocha ďalej od Ťahanoviec, idem tam autom. Pri Tescu vidím, ako prebieha nejaké zviera cez cestu. Je to pre mňa veľké prekvapenie, lebo líšku som takto v meste ešte nikdy nestretol. Inak cesta prebieha bez problémov a za zopár minút parkujem auto na parkovisku.
Vonku je stále veľká tma a ani sa tomu nečudujem, je veľmi skoro ráno. Počuť už síce, ako niekde kikiríka kohút, tento jedinec je ale riadne pomýlený – brieždiť sa začne až o vyše hodinu. Prvá časť tak prebieha v úplnej tme, vidím pred sebou iba kužeľ svetla z mojej čelovky.
Z Bankova
Jar sa pomaly blíži a tak som sa dnes nenaobliekal ako na Sibír. Zobral som si len jednu spodnú vrstvu a na to flísovú bundu. Našťastie mi nie je zima, dobre som to odhadol. Možno mi je tak teplo aj preto, lebo sa celkom rýchlo pohybujem. Za necelú polhodinu som na Bankove a nemienim spomaliť. Určite mrzne, lebo pod nohami cítim zmrznuté lístie. Dúfam, že ma nikde na chodníku neprekvapí sneh a ľad.
Moje želanie sa opäť nesplnilo. Za Bankovom, na pol ceste ku Kamennému hrbu, idem
prvykrát po ľade. Medzi stromami je čisto, udupaný sneh a ľad leží len na chodníku. Tu si musím dávať dobrý pozor, nerád by som padol. Našťastie sa nevhodný povrch končí po približne 200 metroch. Táto časť mi ubehla nezvyčajne rýchlo.
Z Kamenného hrbu padá chodník prudko dole smerom na Alpinku. Obloha pomaly, ale nezadržateľne začína blednúť, v lese je však stále poriadna tma. Vo svetle čelovky narážam na druhý úsek s ľadom. Tento krát je v prudkom svahu. Spomaľujem svoj zostup a rozmýšlam nad každým krokom. Tu by pád mal pravdepodobne oveľa vážnejšie následky. A ono sa to aj naozaj stane. Noha mi podkĺzne a padám na zadok. Vďaka bohu sa mi nič vážneho nestalo, teda okrem boľavej zadnice.
Neveriacky pozorujem ako je každou minútou stále viac a viac vidno. Chvíľu váham, či mám vypnúť čelovku alebo ju nechať stále zapnutú. Vyskúšam prvú možnosť a nevšímam si žiadne zhoršenie svetelných podmienok a tak ju nechám vypnutú. Na dnes jej práca už skončila.
Tento úsek sa mi veľmi páči. Medzi stromami je trocha šero a vyzerá to ako v rozprávke. V takej rozprávke pre väčšie deti, s mierne hororovou atmosférou. Navyše prudký kopec mi dáva zabrať a tak odfukujem ako lokomotíva. Ak sa niekto plíži za mnou, ani sa nemusí veľmi snažiť, ja ho nemám šancu ani vidieť a dokonca ani počuť. Na šťastie som tam len ja sám.
Na Hrešnej ma prekvapuje tretí úsek so snehom a ľadom, aj keď svah je obrátený smerom na východ. Očakával som, že tu bude všetko už roztopené. Úsek nie je ale veľmi dlhý a ja na seba si viem dávať dobrý pozor. Nič sa mi predsa nemôže stať. Spomalím a kráčam veľmi opatrne. Nechcem sa nepríjemne prekvapiť. V polovici si normálne hovorím: Fíiii ako mi to ide skvele.
Na prudšom mieste mi zrazu, za žádná celá nic sekundy, uletí noha do vzduchu, pootočí ma a padám na zadok a lakeť. Ďalej sa točím a po bruchu sa šmýkam nasledujúcich päť metrov. Hlavu mám tesne nad zemou a môžem len sledovať ako rýchlo uteká ľad podo mnou. Je to naozaj príšerný zážitok. Už viem, aký je to asi pocit, ak sa v Tatrách niekto pokĺzne na zľadovatelých skalách a rúti sa dole.
Keď sa zastavím, pozviecham sa zo zeme. Zadok ma veľmi nebolí a lakeť je tiež v pohode. Dúfam, že to nie je len následok vyplaveného adrenalínu. Vidím ako fotoaparát leží na ceste. Prichádzam k nemu a kontrolujem ho. Na prvý pohľad je všetko v poriadku. Druhým pohľadom zisťujem čierne škvrny na obrazovke. Na chvíľu ma prepadá panika, že sa niečo stalo snímaciemu čipu, chyba sa týka však len obrazovky.
Východ slnka mi mierne zlepšuje náladu. Všetko okolo zahaľuje taká zvláštna mäkká farba. To je tá pravá náplasť na moje momentálne boľačky. V Kavečanoch je hrobové ticho, dokonca ani psy neštekajú. Asi je im zima, pocitová teplota s východom slnka nestúpa. Cesta do Čermeľa je stále dole kopcom, teda sa mi stále darí držať rýchle tempo.
Červená značka vedie po poliach a lúkach a aj na takomto na orientáciu jednoduchom mieste sa mi podarí zísť z cesty. Tak som sa zapozeral, až som si nevšimol odbočku. To je však môj posledný problém a ľahko nachádzam správny smer. Tak sa už len rútim dole kopcom a za štvrť hodinku som na Čermeli. Tu sa moje doráňané dobrodružstvo končí.
Nič vážneho sa mi nestalo a aj fotoaparát to prežil viac menej v pohode. Som však bohatší o skúsenosť, že v prudších zľadovatelých svahoch si bezpodmienečne treba na nohy natiahnuť mačky. Ak je na ceste len a len ľad, netreba pokúšať šťastie. Na hladkom ľade sa v pokoji neudrží žiadna podrážka a treba sa poistiť ďalším prostriedkom.
Pridaj komentár