… hrdinom?

Na rozdiel od včerajška, dnes sa mi spalo priam úžasne. Môžem to popísať jedine ako tvrdý a osviežujúci spánok. Ráno sa budím čerstvý a odpočinutý. Raz-dva skladám stan a balím všetky veci. Nemyslím si, že dôjdem až do Košíc, čo som mal v pôvodnom pláne, ale posnažím sa prejsť čo najviac.

Spočiatku je to samá lahoda. Slnko ešte len pred nedávnom vyšlo a tak je v lese príjemne chladno. Navyše cesta ma vedie monotónne len dole. Čo by som si v takejto chvíli mohol priať? Vlastne viem. Nejaký poriadny stupák, to by sa mi páčilo. Možno. Asi. Neviem.

V Hradisku vychádzam na asfaltovú cestu a až do Terni idem po nej. Je to taká malá ochutnávka, čo ma dnes z väčšej časti čaká. Do obce prichádzam v čase, keď mnohí jej obyvatelia majú namierené do kostola. Ja si sadám na lavičku na peknom malom námestí a kontrolujem svoje nohy. Ani ma to neprekvapí, že všetko je absolútne v poriadku.

Za dedinou idem po poľnej ceste. Narážam na elektrický ohradník a informáciu o tom, že cesta je presmerovaná. Tak sa vydávam novým smerom, ktorý ma nasmeruje rovno cez potok. V tom teple mi vôbec nevadí na chvíľu zmáčať si nohy. Pokračujem ďalej a musím sa brodiť opäť. Teplota vzduchu neklesla a tak sa ani nezmenil môj názor na takúto možnosť ochladenia sa.

Vchádzam do lesíka a šliapem ďalej. V hlave mi skrsne nápad o dobehnutí dievčat zo Žiliny. Majú síce náskok, namyslene však predpokladám že som určite rýchlejší. Malé lúčky sa striedajú s lesnými pasážami. Na tomto mieste sa z ničoho nič rozširuje lesná cesta. Všade okolo sú jasné znaky ťažby. Cesta je taká široká, že by sa sem vedľa bez problémov zmestili aj dve autá. Rozšireniu padli za obeť aj stromy s červenou turistickou značkou. To má za následok moje blúdenie.

Neviem kam mám vlastne ísť a tak sa obraciam a idem po svojich stopách späť. Po vyše dvesto metroch stále nevidím žiadnu značku. Som neďaleko Kanašu a tak sa rRozhodnem zísť do dediny a tam sa zorientovať. Idem po asfalte a od teraz budem po väčšinu dňa len na ňom.

Jeden kilometer, druhý a ďalší a ďalší. Na ceste je horúco. Oveľa teplejšie ako horúco. Je to čisté bláznovstvo. Slnko pečie, asfalt vracia úder a ja medzi tým. Vo Veľkom Šariši sa zastavujem v pohostinstve a nechávam si načapovať kofolu do fľašky. Pijem vodu teraz každých 15 minút a každú polhodinku si dávam ako odmenu dúšok z fľaše s bublinkovou hnedou tekutinou.

Cesta do Malého Šariša je presne taká istá ako do Veľkého. Teplo, teplejšie, najteplejšie. Nefúka žiaden vetrík, ktorý by aspoň trošku dokázal zmierniť teplo. Na ľavom chodidle začínam cíťiť teplo, jasný náznak nastupujúceho pľuzgiera. Nie som vôbec nadšený z tejto tortúry. Rozmýšľam prečo vlastne trasovali takú veľkú vzdialenosť po asfalte, kde to nie je vôbec žiadna zábava? Potom mi to však dôjde. Ani vojaci z SNP sa nebavili počas povstania. Bol to tvrdý boj o prežitie. Táto časť cesty sa dá vlastne tiež chápať ako tvrdý boj o prežitie. Tak trpím a týmto spôsobom vzdávam vlastný hold mnohým bezmenným vojakom z obdobia SNP.

Prechádzam popod diaľnicu a pozorne sledujem červené značky. Nerád by som zablúdil, stále mám v pláne dobehnúť žilinčanky. Keď uvidím na oboch zábradliach mostíká cez potom červenú značku, predpokladám, že sa musím vydať práve týmto smerom. Vidím ako cesta sa drží povedľa diaľnice a potom sa stáča smerom k lesu, nepochybujem o správnosti svojho rozhodnutia vydať sa práve tadiaľto. Je horúco a nepretržitý prúd neďaleko ženúcich sa aút po ďiaľnici mi neuľahčujú môj údel.

Už som v lese pár krát štekal ako pes, ale dnes po prvý krát si na ceste začínam spievať. No, nikto s normálnym úsudkom by to spevom nenazval, je to skôr nahnevaný rev a krik. Kričím o tom, ako sa teším na chládok lesa. O tom ako tento prudký kopec raz musí skončiť a ja dám zbohom hukotu diaľnice. Neviem to vydržať a tak na telefóne skontrolujem svoju polohu. Môj malebný pokus o spev sa končí a ostane len rev. Som úplne mimo značky, prešiel som skoro kilometer zlým smerom. Úplne zbytočne som sa štveral v poludňajšom slnku hore kopcom popri diaľnici. Cesta hrdinov SNP vedie úplne iným smerom.

Tak som sa psychicky zosypal. Teraz idem len bez nálady. Ani spievať sa mi už nechce. Nerobím si ani srandu z miesta, kadiaľ idem. Volá sa Zabíjaná a práve sa tu koná súťaž v streľbe. Veľkí a silní chlapi s búchačkami proklatě nízko. Mnoho z nich je navyše potetovaných a niektorí ani neskrývajú svoje sympatie so slovenským vojnovým štátom. Cítim sa viacej nepríjemne ako v osade v Zborove.

Dochádzam do Cemjaty a zvalím sa do autobusovej zastávky. Akceptujem fakt, že dievčatá už asi nedobehnem. Nie som až taký rýchly a vytrvalý ako som si o sebe myslel. Chcem sa napiť vody z fľaše na boku vaku, tá má však teplotu minimálne 40 stupňov. Nalejem si ju za krk, ale žiadne osvieženie z takej teplej vody neprichádza. Rozhodnem sa, že v Radaticiach ukončím svoju dnešnú púť. Čo bude potom ďalej sa uvidí.

Na moje veľké šťastie smerujú moje kroky do lesa. Tam je o citeľných desať stupňov chladnejšie ako na rozpálenej ceste. Ide sa mi zrazu oveľa lepšie. Na Čertov kameň dochádzam napriek ďalším kilometrom vo väčšej pohode ako som bol pred hodinou. Cítim sa ako pokropený novou živou vodou.

Ak by som si myslel, že od asfaltky budem mať už pokoj, tak sa veľmi mýlim. Vychádzam z lesa a pokračujem zas po hradskej. Teraz však každých sto metrov sa teším z faktu, ako sa blížim k dnešnému cieľu. Sú dve hodiny poobede a došiel som do Radatíc. Keď dochádzam k autobusovej zastávke, spoznávam dve známe tváre. Takže som nakoniec preda len dobehol dievčatá. Ony pokračujú ešte ďalej do Kysaku na vlak.

Ja sa ukladám a volám Tónovi, či by po mňa neprišiel. Tóno je jednoducho záchranca mojích turistických vylomenín. Veľmi ma teší jeho pozitívna odpoveď. Nájdem si pohostinstvo a lejem do seba kofolu. Za tie tri dni som do seba vlial a spracoval vyše 20 litrov tekutín. Prešiel som 135 kilometrov za 30 hodín. Na začiatku som nevedel, či to má vlastne zmysel. Teraz po týchto ťažkých kilometroch viem, že možno to nemá žiaden zmysel ale páči sa mi to. Dokonca aj tie hodiny na slnku boli perfektné. Už sa neviem dočkať druhej série.