S nostalgiou a slzou v očku spomínam na moje detstvo. Bol to čas príjemného času a milujúcich rodičov (a jednej sestry, ktorá ma často mala v zuboch a ani sa jej nedivím). Kopa veci bola navyše krásnych, stromy boli omnoho vyššie, nebo azúrovejšie a všetko sa zdalo byť jednoduchšie:
Zelenšia tam tráva bola Svetlo bolo plné jasu Ako med všetko chuť malo V kruhu priateľov sa stálo Zázrakmi sa noci trasú K svitaniu hmla žiarila Vody prúd tečie Rieka bez koncov Naveky vekov
Nie som teda asi najmladší, dokonca si pamätám i také perfektné veci ako hranica medzi spriatelenými štátmi Československa a ZSSR. Boli na nej aj také špeciality ako elektrické drôty. Lebo ako jeden vysoký štátnik tohto času hovoril (samotný veľký Gusto), hranice nie sú korzo. Minule som dokonca čítal príbeh o jednej žene, ktorá v 68 ušla spolu s priateľom do dekadentného a pomýleného západného sveta, kde sa zobrali. Keďže jej rodičia vypisovali veľmi smutné listy, rozhodla sa v decembri navštíviť rodičov. Už ju nikdy nepustili von (a neboli to rodičia ktorí to nedovolili). Nedali jej doložku do pasu a keď sa doprosovala u samotného Husáka, dostala obligátnu odpoveď: Hranice nie sú korzo.
Preto som veľmi rád, že svoj dospelý život žijem v dnešnej dobe. Už raz som sa po nejakých hraniciach vydal (ale to bolo celkom krátka vzdialenosť) a dokonca aj tohto roka viedli moje kroky na hranice s Maďarskom. V oboch prípadoch sa mi to veľmi páčilo. Spomínal som svoj projekt o prejdení všetkých turistických chodníčkov v Slanských vrchoch. Preto zas i dnes pôjdem týmto smerom.
Ráno je ešte tma, keď sadám do auta. Aj preto idem celkom pomalšie (vlastne ja som skôr šofér, na ktorého každý bude trúbiť lebo idem maximálnou rýchlosťou a neprekračujem ju). Dobre robím. Na jednej temnej a úzkej ceste mi popred auto (nie ďalej ako tridsať metrov) preskakuje dvojica laní. Spomalím ešte viac a dobre robím. Po sekunde (či dvoch?) nasleduje ďalšia trojica. Ak by som išiel troška rýchlejšie, už by som mal možnosť mať na obed divinu (teda nie, to by som im neurobil).
To mi pripomína jeden zaujímavý príklad s ešte zaujímavejším výsledkom. Po ceste idú dve úplne identické, až na farbu, autá. Keďže je to ešte v obci, červené auto ide rýchlosťou 49 km/h. V modrom ide lokálny frajer (má vodičák už tri mesiace a tak má trošku pocit Schumachera). Vzadu v hlave má ale predsa len pocit, netreba to hrotiť a preto ide len sedemdesiatkou (no nie je to veľký rozdiel v rýchlostiach nie?). Modrák začína predbiehať červeňáka a keď sú koleso vedľa kolesa, zrazu z ničoho nič, asi nejakým zázrakom (alebo to bol len prirodzený následok ignorancie úradov miestnych aktivistov, ktorí už dávnejšie upozorňovali na zlý stav, a vetra) na vozovku padol strom. Bác!
Obe autá začnú v tej istej chvíli brzdiť a nakoľko šofér červeného auto išiel pomalšie, zabrzdil len tak tak. Medzi kmeň stromu a kapotou by sa po zabrzdení nevošiel ani jeden jediný vytlačený stromový list. Počuješ ako šoférovi padol kameň zo srdca? Ten mal riadne šťastie. No veľa ho nemal Schumacher (bol to macher), ten išiel rýchlejšie (pamätáš? sedemdesiatka). Moja otázka je, akou rýchlosťou narazil do stromu?
Do Slanskej Huty dochádzam v taký skvelý čas na pomedzí hlbokej noci a noci. Vyťahujem čelovku, pozriem na asfaltku a vidím ju a preto asi ju nepotrebujem. Z dediny som za minútku, kuknem na lúku a tam stádo laní (iných ako som stretol pred dvadsiatimi kilometrami).
Cesta na Izru trvá celkom krátko. Krátko sa i brodím blatom ale vyzerám potom ako keby som v ňom strávil niekoľko hodín. V Piešťanoch sa za o platí a ja to tu mám celkom zadarmo. I keď vlastne neviem či ho správne aplikujem (funguje aj cez šaty?) a či má tie správne účinky (lesné blato predsa nemôže byť horšie ako to v najslávnejšom slovenskom kúpeľnom meste (sorry Bradejov)). Pri jazere obdivujem (alebo som skôr zhrozený) z vyhoreného bufetu. Ak som správne interpretoval novinové články, niekto ho zapálil úmyselne (A komu tu prospěje?)
Nejdem rovno na hranicu, lebo prečo by som ešte si nezišiel zopár desiatok metrov nižšie a potom si následne tie metre nevystúpal spätne hore kopcom? Dobre som spravil, cestou zazriem srnca (i keď len jedného). Už je i celkom dobre vidno a slnko sa vyhupslo nad obzor (spoza vrchov). Nakoľko idem do kopca (a som už aj vyššie), nastáva zvláštny jav. Slnko osvetľuje všetko zdola smerom nahor. Vytvára to dosť zvláštnu atmosféru.
Ani z Bodnára nejdem na hranicu, lebo hranica nie je korzo, veď som to už písal nie? Preto sa vraciam na Izru po skvelej lesnej ceste. Na brehu jazera, keď tam dôjdem, vidím aspoň štyri skupinky rybolovných ľudí. Nechcem byť ulovený a tak radím spiatočku a konečne idem na spomínanú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom. Ako tak idem cestou (stále je to lesná cesta) nezdržim sa smiechu. Na túto magľajzom (kto by chcel sa ísť pozrieť do Bosny na Mesto Maglaj?) pokrytú vozovku (no vozy by tadiaľto neprešli) sa pripája cesta ešte minimálne o tri úrovne nižšej kvality (vlastne ju skoro vôbec nevidno kvôli tráve). To samo o sebe nie je ničom zvláštne, ale značka daj prednosť v jazde má nezameniteľnú vtipnosť.
Konečne sa dostávam na turistický smerník Čatorňa, ktorý je priamo na hranici. Z tadiaľto mám v úmysle sa prebojovať na Veľký Milič. Počul som (a aj mapa nezameniteľne varovala) o dosť nepríjemne hnusnom a prudko strmom, nič nedarujúcom, dych berúcom, nepríjemne dlhom, nikdy v živote už tadiaľto nechcem ísť, do neba (doslova) vedúcim, kedy už tam budem, nemám sa radšej vrátiť, fantastickom kopci. Na začiatku je to malina ale potom nastáva nepríjemne hnusný a prudko strmý, nič nedarujúci, dych berúci, nepríjemne dlhý, nikdy v živote už tadiaľto nechcem ísť, do neba (doslova) vedúci, kedy už tam budem, nemám sa radšej vrátiť, fantastický kopec.
Je to naozaj tak. Okrem Tatier som zatiaľ asi nikde nevidel tak prudký a dlhý kopec. Žiadne serpentíny, žiadne zľahčenie si výstupu. Rovno šúsom hore (alebo pre niekoho v opačnom smere dole). Mám kochacie prestávky častejšie ako zvyčajne (alebo radšej to nazvem pravým menom oddych?). Je to riadna morda. Som neuveriteľne rád, keď som konečne na vrchole a od teraz by to mala byť len prechádzka po hrebeni. Ale vieme ako to s hrebeňovkami je. Raz si dole a potom treba zasa ísť hore (alebo horší prípad, keď si hore a potom zasa treba ísť ešte vyššie).
Lesom sa vinie chodníček a vlastne je to aj hranica. Naozaj nemysliteľné aby to tak bolo aj pred tridsiatimi rokmi. Na jednej čistinke vyrušujem skupinku nezbedníčok, ktoré tu strávili noc. Štyri sa rozbehnú smerom do Maďarska a posledná laňská (nie lanská) dáma si to namieri na Slovensko. Dúfam, že sa čoskoro zas všetky v kľude stretnú (a dajú si namiesto kávičky trávičku). A je to jedno či v tu alebo tam. Po tomto nečakanom stretnutí ma hranica a chodník vedú do kopca (zas). Akonáhle som na jednom z mnohých vrcholčekov, pred sebou vidím vyhliadkovú vežu. Môj nasledujúci cieľ je asi jasný, ak ma tam hranica povedie.
Idem, idem, idem, idem a je to tak. Hranica ma zaviedla k vežičke. Alebo by som mal povedať takmer. Rozhľadňa (a informačná tabuľa) je na tej neslovanskej strane. Čo ma troška mrzí je, že asi práve kvôli tomu nerozumiem ani mäkké f. Na našej strane majú informačné tabule slovenskú i maďarskú mutáciu (a niekde pre istotu aj anglický preklad a nájdu sa aj sem tam nemecké verzie), tuná je to len o maďarčine. No nevadí.
Vyleziem na rozhľadňu a napriek môjmu častému strachu z výšok, užívam si to. Výhľad je až po Vihorlat na severovýchodnej strane a na juhu vidím pekný hradík učupený medzi horami. Romantika. Som prekvapený koľko kopcov je na maďarskej rovine. I keď musím podotknúť, že hraničný Veľký Milič je najvyšším široko ďaleko. Na Rákošskú skalu sa dostávam rýchlo, minule, keď som šiel tadiaľto opačným smerom, sa mi to zdalo dosť dlho. Teraz idem smerom dole, preto to je asi také ľahké.
Na skale nad Rákošom mi príroda a dobré počasie pripravuje krásne divadlo. Vidno až Vysoké Tatry a aj Košice v jednom zornom poli. Cvakám snímok len tak narýchlo obyčajným kompaktom a i keď foto je fajn, v skutočnosti to bolo ešte lepšie. Kým som teraz išiel dole, teraz to pôjde riadne dole. Nebude to síce také prudké ako z druhej strany, ale i tak (a tak).
Na lúke vidím ako sa pri lese pasie celé stádo laní. Je ich možno zo desať a či možno dvadsať? Vôbec na nevnímajú a takto to zostane až do chvíle keď sa rozhodnem o spravenie si malebného obrázka. Akonáhle začuli takmer nečujné zabzučanie foťáku, zastrihali ušami a rozišli sa do lesa. Opäť nepovolene do cudzieho štátu! To čo akože nepotrebujú pas? S fotkou, bioúdajmi, vízami a pečiatkou?
Tak a od teraz to je fajn. Smer dole do Slanskej Huty je fajn. No kto by sa tomu netešil? Asi ja, lebo pred ňou sa odpojím od zelenej značky a ako debil (De já bil? Já bil v lese.) sa vydávam na v ústrety dobrodružstvu na Dobráku. Počujem rozčúlenú veveričku, vidím lesnú studničku a navyše nejaká mokraď sa tu objavila. To značí mokré topánky ale nie zlú náladu. Ani som si nevšimol poriadne a môj ďalší cieľ bol splnený.
Naozaj posledné kilometre vedú dole kopcom, presne ten, ktorým som pred chvíľkou šiel hore. Už len vstup do dediny, absolvovanie zopár udivených pohľadov (ja som dosť nad vecou, to oni sa divia mne nie opačne) a je tu koniec. Napriek stráveniu veľkej časti na hranici, dnes to bolo NAOZAJ korzo. Ja som sa ním prechádzal hore dole (no jo, keď som šiel po hrebeni), lane ním chodili hore dole. A tak to má i byť. Nikto by nemal nikoho zastrašovať ohrozením života len kvôli takej malichernosti, akým je prekročenie virtuálnej čiary v reálnom prostredí. Veď tu i na druhej strane sú len ľudia (a zvieratá a stromy a bylinky a potoky a dážďovky).
PS: Je to prekvapujúce, ale Schumacher tresol do stromu päťdesiatkou. Ten pomalší stihol dobrzdiť z 50 km/h na nulu, ten druhý iba zo 70 na 50 km/h (inak povedané, brzdná dráha z päťdesiatky na nulu je rovnaká ako zo sedemdesiat na päťdesiat). Preto môže mať i malé navýšenie rýchlosti fatálne následky
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 08. 05. 2021 | 3:33 h:min | 22.24 km | 9:34 min/km | 1088 m |
Pridaj komentár