Horská gorila na výlete

Gorilla v lese

Gorily sú dosť nevyspytateľné. Sú dobrým sluhom ale zlým pánom (počkať, nehovorí sa to náhodou o alkohole či ohni?). Moja Gossamer Gear Gorilla je však ale veľmi dobre a slušne vychovaná. Preto je mi vždy len dobrým pomocníkom na mojich výletoch. Ani na chvíľu som nerozmýšľal, žeby som ju na tento trip so sebou nezobral. Po vyše roku idem do Telgártu a chcem pokračovať, vo vraj najkrajšom, úseku Cesty hrdinov SNP.

Už len dostať sa do zaspatého mestečka pod Kráľovou hoľou je relatívne extrémne dobrodružstvo (v Red Bulle by z toho dokázali pripraviť veľmi pútavý krátky dobrodružný, a s pozitívnym koncom, film). Ubytujem sa, idem sa navečerať (s dobrodružnou krátkou prechádzkou v teritóriu najväčšej a najnebezpečnejšej európskej všežravej šelmy). Potom už len zaľahnutie (nie v biblickom význame) a čakanie na ranný budíček. Doslova. Neviem zaspať a prehadzujem sa na posteli, až mám pocit, že je zo mňa tenisová loptička. Na zápase Rolland Garros medzi Nadalom a Djokovičom (počas minimálne štyridsať úderovej výmeny). Nakoniec vstávam dvadsať minút pred plánovaným budíkom (a som za to rád).

Počasie má byť cez deň úchvatné (nie ako posledné dni, keď pršalo a fúkal vietor). Len neviem, či to niekto tomu počasiu povedal. Ráno je dosť ufučané a zamračené. Kráľovú hoľu nevidno (a nie je to len kvôli faktu, že z Telgártu hoľu nie je možné vidieť). Stúpanie do kopca ma troška zahrialo.

So stúpajúcou výškou sa hmla (či len oblak) zahusťuje a poriadne prevaľuje. Pod vysielačom sa konečne slnko pokúša preraziť mraky (no dosť neúspešne). Občas vidno vrchol vysielača ale prudký vietor ho dokáže zakryť oblakmi za pár sekúnd (čo len naznačuje, že fučí poriadne a dosť nepríjemne a ja mám len kraťasy). S postupujúcim časom (a vzdialenosťou) je čoraz menej mrakov až nakoniec je zrazu krásne a slnečno. Prvé kilometre na hrebeni sú nádherné. Čo je najlepšie, zatiaľ som nikoho nestretol a všetku tú krásu naberám egoisticky plnými dúškami (krásne výhľady na Vysoké Tatry i na nízke údolia Pohronia).

Ani neviem ako a som blízko Andrejcovej. Rozmýšľam, či si mám zaskočiť na vodu alebo je mám ešte dosť (mám jej dosť). Od značky vidím dosť veľa ľudí pri útulni a ja ako pravý a hanblivý introvertný extrovert sa radšej poberám ďalej. Je to taký pozvoľný postup, kým zrazu nevidím pred sebou riadne prudký kopec. A navyše zopár ľudí štverajúcich sa na ňom. Chcem ich raz dva dobehnúť (teda dôjsť) a na moje prekvapenie je to tak. Obieham ich ešte v kopci a nie je to ani také prekvapujúce. Majú obrovské batohy. Možno iba Chuck Norris by s nimi bol rýchlejší (a tu i napriek úcte voči Chuckovi nie som si až taký istý, či by on dokázal ísť výrazne rýchlejšie).

Z Veľkej Vápenice je to prudký zostup dole a po raňajšej hmle už nie je ani vidno ani slychu. Riadne pripeká a keď som v sedle Priehyba, tak si robím prvú dlhšiu prestávku. Na natretie sa opaľovacím krémom (nechcem byť červený ako rak). Nuž ale stúpanie na Kolesárovú mi normálne vyhodilo dekel. Najprv sa netrafím na správny chodník (šesť možných ciest!) a potom to stúpanie je dosť prudké. V horúčave. Hech. S postupujúcim časom (ako sa približujem k Zadnej holi) stretávam v protismere viacej a viacej ľudí. Pekne sa pozdravím ale môj plachý pohľad dosť odrádza (a možno divoký vzhľad bradatého barbara, iba sekera mi chýba).

Na dlhom úseku v lese dobieham a predbieham dvojicu mladíkov. Zídu z očú – zídu z mysle. Čo však nedokážem vytriasť z hlavy je v tráve miznúci chvostík vretenice. Budem si musieť na zvieratká dávať lepší pozor. Hlavne na medvede. Pre ne som si zaobstaral rolničku (ktorá viacej lezie na nervy mne ako zvieratstvu) a dokonca i sprej (na medvede, len neviem či sa ním mám ja nastriekať alebo mám spraviť toaletu tomu hnedému milášikovi).

V okolí Ramže idem na autopilota (predbieham ďalšie dve skupinky turistov) a už by som najradšej bol na Čertovici. Pomaly mi dochádza voda a navyše by som rád schrustol ten balíček čipsov čo mám v batohu (ako odmenu). Keď v sedle za Lenivou prichádzam na lesnú cestu idúcu smerom dole, už som (s)pokojný. V Motoreste si vysedávam polhodinku, pijem tonik ktorého horkú chuť zajedám čipsami a je mi hej. Čo mi ešte viacej treba?

Krásny čas sa ukončí stúpaním na zjazdovku. Tie všetky hnusné čipsy mi teraz s tonikom žblnkocú v bruchu a ťažia ma k zemi. Prečo som si ich len dal (a ten tonik)? Rečnícka otázka, nečakám odpoveď. Keď sa vynorím z lesa idem smerom k zapadajúcemu slnku. Všetko vôkol mňa ožaruje zlatými lúčmi (aké to poetické črievko) a ja som riadne unavený. Tých zopár kilometrov na Štefáničku musím ale dať. Troška sa mi síce mocú nohy ale vlastne to dávam na pána.

Rýchle ubytovanie a potom večera. Zajtra majú byť ráno iba zo tri stupne až ma z toho chytá triaška. Tak si dávam horúcu sprchu. Teplú večeru a príjemný rozhovor so spolunocľažníkmi. Lámu ma na východ slnka ale nakoniec sa rozhodnem pre očisťujúci spánok.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
11. 06. 2022	11:35 h:min	52.25 km	13:19 min/km	3362 m

Gorilla si ide vlastnou cestou

V noci nemôžem poriadne spať. Riadne sa prehadzujem na posteli a keď tí moji, východu slnka dožadujúci sa ľudia, odchádzajú tak sa nakoniec definitívne budím i ja. Obliekam sa extrémne teplo (nuž keď mám len kraťasy tak to veľmi teplo asi nikdy nebude) a idem von. A zázrak sa stane, von je aspoň stupňov šesť. Rovno sa vyberiem smerom na Donovaly (ktoré sú asi bambilión kilometrov ďaleko). Nedá mi to a preto si robím krátku zachádzku na Ďumbier. Tu stretávam prvého (a škoda že i vlastne posledného) dnešného kamzíka.

Ide sa mi úplne suprovo. Možno nie som taký rýchly ako včera, ale nič ma nikde nebolí a ani netlačí. Pod Chopkom skočím do Kamenej chaty (dávam si horúci čaj) a dozvedám sa, že dvaja turisti už dávno sa vydali na svoju cestu. Nakoľko ja som nikoho nestretol, museli ísť opačným smerom. Tých asi len tak ľahko nedoženiem. Najmä ak sa chcem ešte zastaviť na samotnom vrchole Chopku (čo je síce len krátka odbočka ale nejaké zdržanie to predsa len je).

Kochám sa kochám a musím uznať, že výhľady sú tu prvotriedne (s dvoma hviezdičkami). Pokračujem na Dereše a chodník je tu vykladaný kameňmi. Ide sa rovnako kvalitne (či nekvalitne) ako po Hlavnej v Košiciach (len je to takmer o dvetisíc metrov vyššie). Výšku riadne cítiť, keď som v závetrí tak je až dosť celkom teplo, akonáhle však vystrčím svoj nos niekam inam je poriadna zima. V sedle Poľany vidím nejaký pohyb. Nie sú to žiadne medvede alebo kamzíky, to len vidím tých dvoch turistov predo mnou.

Tesne za Poľanou predbieham jedného (inak je to tu krásne, to som už spomínal?) a v stúpaní na Kotliská i druhého. A stretávam i prvých ľudí v protismere. V pamäti mi ostáva najmä jedna dievčina, čo sa extrémne podobá na Gabiku Ká. Mne beží hlavou, je to ona? Podobne sa i ona na mňa nejako zmätene pozerá. Spoznáva ma alebo vidí len strašidelného chlapíka ktorý na ňu divne zazerá a modlí sa aby už konečne zmizol het? Tak migám (ešte rýchlejšie ako slovenské migy). Vôkol mňa je stále viacej a viacej ľudí v protismere (už sú to skoro celé zástupy, určite sa blížim k útulni pod Chabencom a.k.a. Ďurková). Spomínal som ako to tu fučí a ako to tu je nádherne? Naozaj zatiaľ najkrajšia časť Cesty hrdinov SNP.

Keďže som na hrebeni, viac menej je to neustále hore dole avšak prevýšenia nie sú nejako extrémne. Je to vynikajúci bežecký horský terén a mňa trafí skoro šľak, keď tu zrazu z ničoho nič, spoza kosodreviny na mňa vybafnú dvaja bežci. Z Veľkej hole vidím Donovaly a ani sa mi nechce veriť, že ešte musím prejsť viac ako dvadsať kilometrov. Strašidelné ale povzbudzujúce zároveň (budem mať ešte kopu času to tu obdivovať, spomínal som, že to je tu nádherné?).

Za kosodrevinou oddychuje jeden párik ale keď sa priblížim i oni sa vydajú smerom do dedinky. Majú veľmi podobné tempo a tak putujeme chvíľu spolu. Je príjemné sa s niekým porozprávať dlhšie ako päť minút. Pýtajú sa na moje topánky (je zaujímavé, že ich poznajú) a tak celkovo ako sa mám. Na Veľkej Chochuli je neuveriteľne veľa národa a na Malej taktiež (a to som čakal menej, nakoľko je to je Malá Chochuľa). Keďže ešte mám veľa kilometrov dnes pred sebou, odpútavam sa od dvojice a do Hiadeľského sedla (brutálnych dva a pol kilometra zostupu) dochádzam už sám. Myslel som si, že to najťažšie už mám za sebou, ale stúpanie na Kozí chrbát mi ukazuje všetky moje slabé stránky (a že ich mám).

Hodinky mi ukazujú miestami šesťdesiat stupňové stúpanie (a pocitovo to atakuje rovno deväťdesiat) a navyše celý les je zamorený medvedím cesnakom (ide ma z toho zápachu normálne roztrhnúť). Keď sa konečne cesta ako tak vyrovná, som na lúke a v túto dennú hodinu slnko riadne pečie. Nuž a ráno som sa zabudol natrieť opaľovacím krémom a tak moja ľavá ruka a noha sú krásne červené. Spomínal som ako je tu krásne?

Za Kečkou sa konečne vnáram do lesa a mňa predbieha dnes prvý turista. To len tak nenechám a po menšej kríze sa opäť konsolidujem a nakoniec i predbieham (ale trvalo mi to zo tri kilometre). Teším sa ako malé decko, keď som konečne v Donovaloch a v reštike si dávam obed. A tonik (na čipsy si dnes dávam dobrý pozor). Nechce sa mi pokračovať, lebo som počul len samé hrôzostrašne veci o Zvolene (ten kopec nad Donovalmi, nie o meste). Vychádzam a v bruchu mi sedí aspoň čata nespokojných vojakov (diviakov? medveďov?). Dávam pomaly nohu pred nohu a len výstup na hrebeň mi trvá skoro hodinu. Riadne som spomalil (kde sú tie včerajšie rýchle kilometre?). Priznám sa celkom dobrovoľne a bez nátlaku, nechce sa mi ďalej. V pláne bol nocľah v sedle Veľký Šturec ale rozhodujem sa o prenocovaní dole v dedine. Tak sa obraciam a idem ta.

Dobieha ma chlapec (Stando) a dievča (Diana) a zisťujem, že toho majú riadne za sebou. Ale ešte viac pred sebou. On ide z Ašu a ona z Chebu niekam do Rumunska (rôzne ciele ale moja hlava maková si to nepamätá). Stretli sa asi po desiatich dňoch v Čechách a odvtedy idú viac menej spoločne. Tak sa pridávam k nim a dávam si v Donovaloch i varenú večeru v reštaurácii (sedíme a tliachame vyše, hmmm, vlastne až do záverečnej). Nakoľko sa mi nedarí zaobstarať si nocľah v nejakom normálne drahom penzióne alebo ubytovni (google mi ponúkol ubytovanie za 2000 euro na noc a ja toľko nie som schopný a ochotný zaplatiť) tak si rozkladáme stany (ešte dobre, že som si ho so sebou bral) na lúke v Donovaloch.

Noc je jasná a mesačná a ja spím ako také malé bejby. Za ostatné dni asi najlepší spánok čo som mal. Žiadna posteľ ma tak dobre neuspala ako obyčajná karimatka. Šlus na dnes.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
12. 06. 2022	12:03 h:min	50.00 km	14:28 min/km	2436 m

Unavená Gorilla

Ráno sa budím troška neskôr ako zvyčajne (až o pol šiestej) a prevaľujem sa na posteli (hech karimatke). Po chvíli mi to nedá a začínam sa baliť. Snažím sa to robiť čo najviac potichu ale nie som až taký nenápadný ako by som chcel (keď igelit tak šuštím). Budia sa obaja moji spolunocľažníci a tak sa s novou vervou púšťam do pakovania. Kontrolujem i počasie (od Čiech sa ženie nejaký brutálny front a poobede by mali byť nejaké tie búrky) lúčim sa so Standom a Dianou a idem smer Zvolen. Za dvanásť hodín už po druhýkrát.

Veľmi veľa rozmýšľam, čo vlastne chcem touto svojou epizódou dokázať. Nemám z toho najlepšie pocity. Ja sa pomaly rozpadávam po sto kilometroch (alebo aspoň mám taký pocit) a tí majú ešte pred sebou niekoľko tisíc kilometrov. Kam sa na nich ja vôbec hrabem? Alebo na niekoho iného, kto to (SNPéčku) možno nedá za dva týždne ale nakoniec to predsa len dá. Nehrám sa tu ja na niekoho kto vôbec nie som? Má vôbec toto všetko zmysel? Najmä ak by som mal dnes niekde zmoknúť?

S takýmito neveselými myšlienkami sa poberám hore na Zvolen a tam vidím nejakého chlapíka predo mnou. Skúsim ho dôjsť alebo ho nechám tak? Rozhodujem sa, že pôjdem vlastnou cestou. Keď ho dobehnem a predbehnem, bude to tak. Ak náhodou sa mi to nepodarí i tak je dobre. Najmä ak sa dnes nebudem ponáhľať a mám v pláne ísť len zo dvadsať kilákov na Kráľovu studňu. Tam by ma mal dobehnúť ten zmienený dážď. Nič však tomu zatiaľ nenasvedčuje, žeby mali prísť nejaké vodou obdarené oblaky.

Pohybujem sa po lúkách (nie vysokohorských ako včera) a všetko to tu kvitne a bzučí a tak troška moja duša pookreje. Najmä ak predchádzam toho pána predo mnou (Nie je slušné počítať ľudí ktorých predbehneš. Nahlas.). Vlastne je už za mnou. Keď sa vnorím do lesa (lúky sa skončili, nezbednice jedny) na niektorých miestach je toľko hnusných malých modrých mušiek až mám pocit ako keby som v nich plával. Nesmiem sa nadychovať ústami, lebo sa utopím v modrom bahne rozliatych snov.

Na sedlo Šturec (veľká verzia) dochádzam a som už riadne dlho na ceste. To som chcel včera dôjsť až sem? No neviem neviem, mal som až príliš ambiciózny plán. Od sedla nesedím v sedle. Je to riadna magorina. Človek vystúpa zo dvadsať výškových metrov a klesne päť, potom zas tridsať metrov hore a dvadsať dole. Alebo päťdesiat smerom k nebu a tri smerom k zemi. Je to hlavne psychicky ťažké. Les vyzerá všade rovnako, samé stromy a len občas nejaká skala. Neviem od seba rozlíšiť žiadne kilometre.

Stretávam dnes prvých turistov v protismere (a to sú na dnes i poslední ale to ja ešte teraz netuším) len sa na pozrú a bez žiadnej ďalšej reakcii pokračujú ďalej (a i ja). Nakoniec sa dostávam z lesa pod Krížnu a nenápadne sa pozerám kto je za mnou. Nik (ani ten chlapík). Tak moje pošramotené ego dostalo malú dávku sebavedomia. Predo mnou sa týči Krížna a na vzdialenosti cca sedemsto metrov sa zdvihnem približne o dvesto metrov. Dobré stúpanie.

Drobčím (inak sa nedá) a po nepríjemne dlhom čase som nakoniec hore. Nad západným obzorom sa pomaly začínajú kopiť nejaké mráčky a mraky. Rýchly pohľad do mobilu (vlastne na radar) ma informuje, že naozaj nad východnou Moravou sa rozpadáva front. Či zaprší i tu vo Veľkej Fatre (no jo, Nízke tatry sú už dávno za mnou) nik netuší. Pomaly mi dochádza voda ale v Kráľovej studni je. Tak sa tam zastavujem a naberám a filtrujem vodu. Keďže nie je to až taký výdatný prameň, trvá to nejakú chvíľku.

Pokračujem dole a prichádzam k horskému hotelu (originálne nazvanému Kráľova studňa) a dávam si hrachovú polievku (a priznám sa i jeden grepovo pomelový Birell). Dochádza sem i predbehuvší pán a zakecáme sa. Nakoľko ešte nie je ani jedna hodina poobede tak sa predsa len rozhodujem pre ďalší posun vpred. Kam dôjdem, tam dôjdem. Chlapík ide vopred ja ho určite dôjdem. Idem tam kam i králi (dokonca i na Kráľovej studni) chodia pešo. Keď odchádzam, práve si dáva polievku niekto o kom sa neviem rozhodnúť či je to turista (je príliš na ľahko) alebo bežec (na bežca má zas troška viacej vecí). Nedá mi to a prihovorím sa. Normálne neverím tomu. On ma pozná (dokonca po prezývke) a mne to troška trvá kým mi dôjde, že to je organizátor Rusínskej stovky (Jozef Ká.). Troška pokecáme a dohodneme sa, že viac menej ma dobehne (a moja motivácia je zrazu tu, budem sa sakramentsky snažiť aby ma nedošiel) a potom sa uvidí.

Ako nechcem aby ma Jožo Ká došiel, tak sa ja snažím chlapíka Chá dobehnúť. Nakoľko cesta pokračuje po ceste, tak idem celkom rýchlo. Ale kde nič, tu nič. Nikoho predo mnou (a našťastie ani za mnou) nevidím i keď už ubehol riadne dlhý čas. Tesne pred sedlom Malý Šturec ho nakoniec doháňam a dokonca predbieham. Preskakujem veľkú cestu a horská dráha zbytočných stúpaní a klesaní opäť začína. Toto je ale verzia dva a ako vieme v druhom diele je všetko väčšie a zbytočnejšie. Naozaj magorím z toho. Les a stromy a len občas nejaký ten výhľad (v diaľke vidím Krížnu). Pokračovaním sú zase len stromy a les (a stúpanie).

Nechávam zvoniť rolničku keď sa dostávam do kraja čučoriedok (stále ešte brutálne nezrelých ale ktovie či nejaký maco sa tu predsa len nenachádza). Navyše pohľad na oblohu prezrádza, že sa predsa len niečo blíži (myslím dážď). Riadne sa rozfúkalo (neklamný znak blížiacej sa búrky) a keď začínajú dopadať prvé kvapky hádžem na seba pršiplášť. Útulňa Cabanka je neďaleko tak sa i s ťažším batohom dávam do poklusu. Konečne som pri zrubovej chate a mám dnešný deň za sebou. Nakoniec som dnes prešiel namiesto dvadsiatich kilometrov dvojnásobok a ani som nezmokol (veľmi). Polhodinku po nasťahovaní sa do chaty prichádza i Jožo Ká a začína druhé kolo dažďa. Na chatu prichádzajú i dvaja starší páni, ktorí sa vo voľnom čase dôchodcu nešli do obchodu ale vydali sa na Cestu hrdinov SNP (a dokonca až najzápadnejšieho cípu Slovenska). Jozef od nich mámi rozumy kde čo a ako a ja ich len ticho obdivujem. Ak by som také dobrodružstvo dokázal urobiť v sedemdesiatke tak by som bol kráľ. Tak sa mi vracia troška moje depka z rána. Kam sa ja na niekoho hrabem?

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
13. 06. 2022	10:18 h:min	41.08 km	15:03 min/km	2278 m

Koniec Gorilly

Ráno ma budí nejaký naspídovaný vtáčik za oknom. Ešte dobre, že je už pokročilá hodina a tak to až tak nevadí. Potom sa síce ešte nejaký čas prevaľujem na posteli (áno, ležím na posteli, resp. na posteľnom matraci) ale nakoniec s Jožom o pol piatej vstávam. Po teplých raňajkách (prečo by som ako prvé jedlo nemohol mať polievku) a rýchlom balení, ideme obaja von. Po včerajšom daždi je tráva troška mokrá a tak je len a len dobre, že sa nemusím po nej trepať.

Idem teraz vlastne po prvýkrát s niekým rovnako rýchlim (alebo lepšie povedané ja nie som až zas o toľko pomalší ako Jožo) a poviem na rovinu, je to super. Kilometre i v tomto teréne dobre rýchlo miznú za nami (i keď spočiatku terén hore dole verne napodobuje včerajšok). Keď konečne vidím ten známy tunel som veľmi rád. Potom sa to ako keby prepne a ideme len rovno dole na Skalky. V tejto skorej rannej hodine som celom prekvapený koľkých ľudí tam stretávame (dvoch). Ja som dokonca navyše unesený discgolfovým ihriskom (namiesto golfovej loptičky do jamky, teda košíka, sa hádže lietajúci tanier). Ja s ním síce nemám žiadne skúsenosti (ani s golfom a ani s discgolfom) ale nemyslel som si, že také niečo máme na Slovensku.

Keď lesná cesta vyústi na asfaltku, znamená to len jedno – ide sa po asfalte. Takýto postup má ďaleko od romantiky hrebeňovky Nízkych Tatier ale zato je extrémne rýchly. Dokonca mi to umožní si odskočiť vyfotiť kostol sv. Jána Krstiteľa (jeden z mnohých stredov Európy) a následne i dobehnúť Joža (ktorý chce a potrebuje naháňať kilometre, dnes má v pláne spať na Fačkovskom sedle, kam som mal pôvodne v pláne dôjsť i ja a bol to riadne namyslený plán). V Kremnických baniach nám najdlhšie trvá prejsť cez hlavnú cestu.

Cesta do Kunešova mi neviem prečo veľmi pripomína okolie Hervartova. V samotnej dedine sa dozvedáme, že je to jedna z posledných obcí s nemeckou menšinou. V jedinom obchode si robíme zásoby (ja dostávam neprekonateľnú chuť na tresku a hroznovú limonádu). Potom to už je len známy rázcestník – pokračujte približne kilometer lúkou, elektrické ohradníky a malý kufor (kvôli spadnutým stromom).

V lese je celkom príjemne i keď troška nudné (opäť sa zlievajú jednotlivé kilometre do jedinej veľkej šmuhy). Za Bralovou skalou stretávame dvojicu turistov, prehodíme zopár viet a poberáme sa ďalej. Na Sklenianskych lúkách sa lúčim s Jožom. On bude pekne pokračovať za svojím cieľom a ja sa potrebujem dnes dostať do Košíc. Odtiaľto to bude jednoduchšie ako odniekadiaľ z divočiny. Ak by som mal tú možnosť, tak by som určite ešte pokračoval. Za pár hodín sme prešli riadne veľký kus cesty a jednoducho to bol asi najpríjemnejšie strávený čas s niekym (a to počítam celý čas cesty, nie len tohtoročný úsek).

Ako schádzam do dediny stretávam jednu staršiu pani. Hovorí, že ak chcem na vlak, tak bližšie je to do Rematy ako na železničnú stanicu v Sklenom. Rýchlo kuknem na spoje a jeden vlak by mal odchádzať onedlho. Skúsim ho stihnúť alebo to nechám tak a pôjdem ďalším spojom? Súťaživosť vo mne zvíťazila a dám do toho všetko aby som ten spoj stihol. Nejdem do Rematy, to by som musel cez les. Nepoznám presne cestu a ak by som to nakoniec nestihol, ostal by som visieť niekde uprostred lesa. Takto mám pred sebou skoro štyri kilometre a mám na to len niečo okolo dvadsať minút. Tak sa dám do poklusu. Bežím a bežím a nemám šancu stihnúť ten vlak, jedine ak by ten spoj mal meškanie. Všetci bohovia stoja pri mne, vlak má meškanie desať minút. Presne toľko koľko potrebujem. Rýchlo si kupujem lístok do Vrútok a keď konečne vyjdem zo stanice von, práve prichádza vlak. Som nesmierne rád, že slovenské vlaky majú občas meškanie.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
13. 06. 2022	5:50 h:min	31.01 km	11:18 min/km	810 m

Tohtoročný úsek Cesty hrdinov SNP nakoniec hodnotím ako celkom úspešný. Hrebeňovka Nízkymi Tatrami bola úžasná (i keď prvý deň bol dokonalý iba v prvej polovici). Dokonca viacej ako úžasná. Výhľadmi a scenériou to bola asi naozaj čerešnička na torte. Stretol som ľudí o ktorých som doteraz len čítaval na nete alebo v cestopisoch. Nakoniec som si užil cestu vo dvojici, kde som sa necítil ako piate koleso na voze a vďaka tomu som hlavne psychicky pookrial. Tak a na budúci rok môžem pokračovať. Kto sa ku mne pridá (ale beriem so sebou len rýchle jednotky :-)).