Už mi chýba len troška do konca Cesty hrdinov SNP. Teda vlastne podstatná časť a aby som to mohol v pohode zvládnuť, treba sa poriadne pripraviť (rozumej zbaliť). Či je to ale v fajn si to potrebujem niekde vyskúšať. Začiatkom mája sa ide Magnezitárska 60, pochod z Krompách do Košíc (report z roku 2019 je tu a z 2022 tu) a je to teda dokonalý kandidát na skúšobnú prechádzku.
Ráno tesne po piatej kráčam k železničnej stanici a som prekvapený. Jeden chlapík je už na ceste a druhého stretávam tesne pred budovou. Mal som doteraz vždy ten pocit, že to nie je veľmi masová akcia a teraz takto? No nevadí, uvidí sa nakoniec, aká to bude tlačenica. Rýchlo sa zaregistrujem, kupujem si jeden lístok na vlak do tomboly a hajde do Košíc. To bude paráda. Bonusom je pekná predpoveď počasia.
Klasicky fučím v prvom kopci (inak i v druhom a ďalších kopcoch) a pri otočke vzad (kontrola, či ma niekto nedobieha) vidím v diaľke kopce (na Slovensku najvyššie). Tak to je bingo, nie vždy ich odtiaľ vidno. Dnes je ale atmosféra veľmi vľúdna. Chvíľu sa motám avšak nakoniec vychádzam až na Plejsy (teda nejdem po značke, ale keď som už tu, bol by hriech nevyjsť až úplne hore).
Cestou do Gelnice (ktorá je v podstate už len dole kopcom) si všímam malé rozdiely od minulých rokov. Konkrétne absencia peľu v mlákach. Mám v pamäti koľko žlto zeleného sajrajtu plávalo vo vode pred pár rokmi ale dnes nič. Buď už je peľ z ihličnanov dávno pasé alebo žeby ešte ani nezačali silno kvitnúť (teploty začiatkom roka hovoria pre prvú verziu ale aktuálne skôr pre tú druhú)? Veľmi sa mi páči taká extrémne veľká stolička (ktorá lúke kráľovala už minulý rok) a tak si na nej krátku chvíľku posedím. Páči sa mi i to obrovské množstvo fialok, ktoré tu všade kvitnú.
V Gelnici som raz dva (i keď na jedno miesta ma závora nechce pustiť ďalej) a ani sa tam nezdržiavam dlho. Kvôli prvému svätému prijímaniu nie je tento rok žiadna kontrola/občerstvenie v meste (veľa možností na umiestnenie kontroly v tomto malom mestečku naozaj nie je). Celkom sa teším na ovečky, ktoré som doteraz vždy vídal na družstve za mestom. Okolo maštale polietáva veľké množstvo lastovičiek (a či belorítok?) ktoré sa kŕmia ešte väčším množstvom polietavajúceho hmyzu (lebo ovečky sú dnu a nie von). Na ceste ale vidím niečo, čo by som až tak zasa veľmi rád nevidel: prejdeného potkana. Asi ušiel z maštale.
Nasleduje lúčka do Perlovej doliny a ja si uvedomujem, že som si zabudol doma sprej proti kliešťom. Tak dúfam, že ich odradím niečím iným. Mojím super skvelým suchým humorom? Asi áno, lebo doma zisťujem, že nijakého nemám. Turistická trasa potom opäť mieri mimo obývanú oblasť a smerom hore. Najprv sa to zdá ako super, ale potom stretávam nevítaných návštevníkov. Popadané stromy tu ležia ako mikádo pre obrov. Len ako sa tam mám ja prepchať? A o zopár desiatok metrov zas a potom zas. Na jednom mieste padol strom tak nešťastne, že vlastne leží pozdĺž chodníka a skrz brod potoka. Tak si musím hľadať vlastnú alternatívu.
Na konci doliny mi je tak teplo, že sa vyzliekam (ale len do trička s dlhým rukávom), mastím sa (opaľovacím krémom a kvôli dlhým rukávom dokonca ním šetrím) a mastím preč (ale len asi dvadsať metrov). Potom musím spomaliť. Ťažké mechanizmy tak rozryli chúďa lesnú cestu, až v nej je aspoň zo tridsať cenťákov blata. Ale takého echt hnusne hnusného. Tak tam na tej cestičke (blatničke?) poskakujem z jednej strany na druhú a snažím si nezababrať si svoje novo krásne topánky. Neúspešne. Avšak do konca je ešte ďaleko, tak to blato asi (musí určite) odpadnúť.
Zdá sa mi, že idem troška pomalšie ako minulý rok a to ma pravdu povediac riadne štve. Síce mám troška (poriadne) väčší batoh ako minulého roka ale i tak. Som si o sebe myslel, že to bude absolútna pohoda a leháro. Najhoršie na to je, že ma po to chvíli (keď to viac menej ide iba smerom hore a hore a sám som zvedavý aké to tu bude začiatkom augusta, keďže tadiaľto vedie i Východniarska 100) štve. Tak sa poriadne rozhodni nie?
V tom najprudšom stúpaní sledujem divné huby na zemi. Teda najprv som si myslel, že to je nejaký ten pozostatok biologického trávenia. Ale bližší pohľad mi ukázal (a dokázal), že to ďalšia veľká a nepoznaná ríša (biologická). A aby som nezabudol, v tom prudkom kopci dokonca padám na zadok. Ale nie kvôli plodnici ale preto, lebo som veľký kiľavec. Ešte dobre, že ten zadok je tiež veľký a tak to až zas tak nebolí.
Keď sa konečne dostanem z entského lesa (to je tam, kde má človek pocit, že ho tie dreviny ticho pozorujú a skoro všetky sú zališajnikované a vyzerajú aspoň na dvesto štyridsať tisíc rokov) obzriem sa náhodou za seba a tam šok. Síce nešiel som veľmi až tak extrémne pomaly, ale jeden chlapík ma už dobieha. Blíži sa míľovými krokmi a ani nestihnem si pretrieť oči a už je predo mnou a mizne za obzorom (ktorý je približne sto metrov predo mnou). To bolo ale rýchle.
Na Kojšovke ako vždy fučí (to je daň za najvyšší vrchol široko ďaleko) ale je tu zopár ľudí. Pre istotu sa nezdržujem dlho a pelášim sa na Eriku. Toto je podľa mňa vždy Achillova päta celého podujatia. Samotná obsluha nie je dvakrát (a ani trikrát) najpríjemnejšia a mám pocit, ako keby som ich tu nejako vyrušoval. Tak sa rýchlo poberiem preč. Pred chatou začujem dobre mienenú radu cyklistov pred prudkým kopcom. Kľúčovou ingredienciou je soľ. Len si ju treba nasypať do očí. Keď slzy začnú tiecť, je to dobré znamenie, lebo už ten kopec neuvidíš. Zaujímavé.
Pod Golgotou stretávam troch chlapíkov s veľkými batohmi na chrbte. Na prvý pohľad majú namierené ďalej ako len na Kojšu a po rozhovore s nimi je to potvrdené. Už týždeň šľapú z Dukly. Majú ešte poriadnu cestu pred sebou a prvý dlhší úsek bez veľkej možnosti zásobovania. Držím im palce, najmä v Nízkych Tatrách, tam je ešte dosť veľa snehu.
Niekedy je dobré zdvihnúť hlavu z chodníka a pozrieť sa i na oblohu. Na Idčianskom sedle vidím halo okolo slnka a je to veľmi pekné za zaujímave. Upozorňujem na to i ostatných turistov. Tým sa to páči, ale nie sú v takom brutálnom vytržení ako ja. Zvyšok úseku na Jahodnú prebehne pomerne rýchlo. Objavuje sa i väčší počet cyklistov. Kým sa všetci zmestíme na chodník, je to v pohode.
Na Bankov je to odtiaľto už len na skok. Aby som si to trošku predĺžil, idem po žltej značke (a i tie lúky sú tam krajšie ako cesta po červenej). Je teplo, až by som dokonca povedal príjemne a tak si to naozaj užívam nesmierne. A i viacej cyklistov. A i ľudí. Napriek tomu, je to tu celkom prázdno dnes. Alebo ako vždy. Poznám to tu veľmi dobre, išiel som tadiaľto už toľkokrát (asi dvadsať?).
Od Kamenného hrbu som za žmurknutie oka (táááááááke dlhé žmurknutie) na Bankove a mám taký pocit, že som došiel troška skoro. Už sú tu predo mnou tí dvaja rýchlici (z Kojšovky a i ten z Krompách, ktorého som nikdy nedošiel) a v trojici spoločne čakáme, kým sa všetky veci, ktoré organizátori práve teraz priniesli, rozbalia. Asi som nakoniec bol predsa len tak troška rýchlejší ako som si myslel (i keď mi to trvalo dlhšie ako minulý rok). V tombole som nič nevyhral a vlastne som i rád. Aspoň nemusím nič špeciálne ťahať z Bankova domov. Najmä ak mám v pláne si spraviť malú zachádzku cez Alpinku.
Chvíľu pobehávam s tým chlapíkom, čo ma predbehol na Kojšovke a zajtra (teda 7. mája) ide do Stropkova bežať polmaratón. Tak to teda sila. Niežeby by som nevládal, ale asi by som nenašiel žiadnu ďalšiu motiváciu po takejto štreke si dať ďalší deň v súťažnom tempe polku (a ako hovorím, on dal dnes 55 km za sedem a pol hodín). Na Dolnom Bankove sa rozdeľujeme, ja idem doľava a on vpravo. Tu stretávam ešte viacej ľudí, asfaltka priam láka množstvo ľudí na prechádzku. A ja sa im vôbec nečudujem (i ja som na prechádzke).
Z Alpinky smerujem smerom hore, nejdem však až na Hrešnú. Spokojne si opäť (už asi štvrtýkrát) vykračujem po trase Východniarskej stovky. Aby som potom v auguste nezablúdil, všakže. Je to paráda, krásne výhľady a prichádzajúce mraky od západu. Tak sa musím už len poriadne poponáhľať (no nohy mierne trošku štrajkujú, už asi toho majú dosť) aby som nezmokol. Na Podhradovej je nejaká akcia a kopa ľudí (darí sa mi prechádzať bez toho, aby som niekoho vystrašil svojou patričnou inakosťou). Z vyhliadkovej plošiny už vidím celé Košice a aj Ťahanovce. Dole kopcom mi to odsýpa ako keby celkom samo. Prechod cez most a železničné priecestie (som v podstate na konci) a začína na mňa kvapkať dážď. Tak nakoniec ani na štvrtý pokus to nebolo celkom nasucho ale je to len taká nejaká malá prehánka. Toto mi nemôže skaziť krásny dnešný deň.
Dnešný deň bol super. Takmer sedemdesiatka kilometrov s batohom naplneným všetkým, čo by som mal potrebovať na dva-tri dni (väčšinu váhy tvorí asi jedlo a voda, ostatných vecí nie je veľa ale sú to všetky potrebné, čo by som potreboval aby som bol ok i na hrebeňovke Nízkych Tatier). Napriek tomu som bol relatívne rýchly (chcel som byť ešte rýchlejší). Dobré a stabilné počasie mi pomohli k rýchlemu tempu. Ak by som sa mal oznámkovať, dal by som si solídnych jedna mínus. Ta ne som dobrý?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 06. 05. 2023 | 11:17 h:min | 68,52 km | 9:53 min/km | 2456 m |
Pridaj komentár