Fúha

Od posledného článku uplynula riadne dlhá doba. Bola spôsobená mojou lenivosťou (neprekvapivé), podvrtnutým členkom (stále neprekvapivé) a hlavne chybou motora na aute (dostatočne prekvapivé, lebo auto má len 60 tisíc kilometrov za päť rokov). Stali sa i ďalšie viac či menej dôležité lokálno globálne a prekvapivo neprekvapivé udalosti (rozumej špeciálno vojenská operácia na Ukrajine). Tak som rozmýšľal, mnoho nevinných ľudí nepredstaviteľne trpí a ja sa pôjdem len tak mirnix dirnix, pre svoje vlastné potešenie poprechádzať do lesa? Kde ma najhoršie môže čakať len nejaký ten sneh a nič iné?

Všetky tie negatívne nabité emócie potrebujem zo seba striasť a tak sa predsa len sebecky a egoisticky utiekam a utekám do lesov nad Alpinkou. Je ešte dosť tma a vidno len husté, oranžovým svetlom neďalekých Košíc osvetlené mráčiky. Ako tak stúpam hore, pri jednom z nepodarených krokov sa mi darí vyvrátiť pohľad smerom hore a nebo je plné hviezd. Silných a blyšťavých svetielok pohodených na nebesky čiernom zamate. Ani sa nepokúšam to odfotiť, lepšie bude ak to spravím na Hrešnej.

S vyššou nadmorskou výškou sa zrazu pod mojimi nohami objavujú zrniečka nejakej studenej a kryštalickej látky s hexagonálnou symetriou dihedrálnej grupy D₆ (sneh). Prečo som si doma nechal mačky (pretože doma Felis silvestris catus nechovám)? Čo sa týka kovových pazúrikov som neprezieravý a nepripravený rádo-by turista. Tak na to ako správny neturista kašlem a idem len tak na divoko. Ďalšie sklamanie je na Hrešnej. Zas sa zamračilo a z rozprávkovej fotografie hviezdičiek je zas nič.

Chodníček je riadna cestička (či skôr doslova cesta), je vidno ako tadiaľto chodí veľa ľudí (a i zopár aút). Postupne ako sa dostávam ďalej a ďalej (ani sa nejdem pozrieť na vyhliadku na Tatry, je zamračené a nebolo by nič vidno, alebo preto lebo je ešte stále tma?) cesta prechádza do cestičky, cestička do chodníka, chodník do chodníčka a nakoniec chodníček pomaly zmizol a ostali jediné stopy vedúce mojím smerom. Nuž taký je život nespratného turistu. Nakoniec je celkom sám (i keď som si ani nevšimol, žeby vôkol mňa bolo veľa ľudí doteraz).

Na jednom celkom peknom mieste (obloha sa pomaly zosvetľuje) vidím ako sa v kopci nado mnou pohybuje celkom veľké zviera (kto nevidel zblízka jeleňa neuverí aká je to veľká krava). Normálne som sa možno zľakol viac ako on. Alebo ani nie. V sedle pod Vysokým vrchom (nejdem na vrchol, je tam celkom veľa snehu a nechce sa mi zmočiť si až tak veľmi moje krásne nové topánky) je už vidno (dosť rýchlo sa rozvidnieva) a ešte viacej snehu. Ako ale postupne klesám, klesá i výška snehovej pokrývky (našťastie neklesá moja nálada). Potom robím šialené (i keď dopredu premyslené) rozhodnutie. Opúšťam turistickú značku.

Nepredieram sa húštinou (no teraz v zime sú tie húštiny akosi nie veľmi husté), neprechádzam ani močariskom (i keď niekedy práve turistické značky vedú močiarom), idem len na cyklistickú značku (a pod tým snehom je navyše i asfalt). Idem tadiaľto po prvýkrát a je to naozaj tak troška monotónne dolu kopcom (a jednoducho). Navyše potom neviem, či sa mám držať pôvodného plánu alebo si môžem dovoliť rozšupnúť sa a skúsiť ešte cestu na Jahodnú a Kamenný hrb. Po nie dlhom rozmýšľaní sa ukľudním a pokračujem v pôvodnom pláne.

Pri chate Diana mením smer (z kopcom dolu na hore kopcom) a hneď je jasné, že moje nové smerovanie nebude až tak celkom jednoduché ako som si myslel (a dúfal). Prečo je to hore vždy ťažšie a zložitejšie (čisto rečnícka otázka)? Vlastne som paradoxne rád (nie za kopec) ale za to, že mrzne. Toto je ten správny blatistý kopec (blato sa tu nachádza skoro v každom ročnom období), kde keď človek nemá tie hnusné hnedé čiastočky, konzistencie správne prekysnutého a splesnitého jogurtu, až niekde za ušami, tak je to väčšia výhra ako nejaká trápna prvá cena v športke. Nuž a zatiaľ mrzne a tak podklad pod nohami vyzerá ako čokoládová zmrzlina. Ešte dobre, že nemám rád chuť tejto ľadovej pochúťky.

Pri Jánošovej lúke sa zmrzlina mení na vanilkovú (či smotanovú?) a som zas nad snežnou čiarou. Slnko je už dosť dlho nad obzorom, ale nevidno ho, celý východný obzor je posiaty mrakmi. Avšak nad severozápadným obzorom sa tiahne malá bezoblačná škulina. Možno nakoniec bude vidno Tatry? A veruže áno, keď dôjdem na vyhliadku, tak z nej vidno prekrásne tieto vysoké štíty slovenských veľhôr. Fúha, z Košíc som ich ešte tak krásne nikdy nevidel.

Potom som taký nabitý, že si pridávam ešte pár kilometrov a neschádzam rovno na Alpinku ale robím si krátku zachádzku do Kavečian. Potom je ale už dosť veľa hodín a predsa sa len navraciam. Opúšťam biely sneh a brodím sa (ale len obrazne povedané) hlbokým lístím a neskôr už len asfalt na konci chodníka.

Mám nakoniec z dnešného dňa len fúha pocit. Nečakal som toľko snehu, veď tento rok až tak veľa nenasnežilo (určite bolo menej pevných zrážok ako minulý rok). Tento rok však má určite viacej snehu v marci, pred dvanástimi mesiacmi bol už takmer všetok sneh v týchto nadmorských výškach roztopený. Som nesmierne rád za dnešné dokonalé podmienky na prechádzku a za pohľad na Tatry.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
13. 03. 2022	3:43 h:min	26.15 km	8:32 min/km	973 m