Dumky

O tom, že rozmýšľam príliš veľa a dlho (rozumej zbytočne) si myslí drvivá väčšina ľudí. Ale aby som si to o sebe myslel aj ja sám? Tak to je pre mňa novinka. Všetko začalo tak idylicky. Skoro ráno som sa zobudil a s chuťou sa obliekol. V tom z ničoho nič, čo to moje super citlivé uši nezačujú? Niňov mobil niekde potichu od hladu plače, už je skoro na prahu smrti. Čo mi teda neostáva, len sa vybrať po občasných stonoch. Lenže, kam ho ten nezbedník len zapotrošil? Idem, hľadám, snorím a výsledok? Len sa zbytočne doma zdržiavam. Keď na seba hádžem moje najmilovanejšie topánky (už sú sa začínajú deraviť, majú za sebou skoro 900 kilometrov) opätovne vedľa seba začujem nezameniteľné zapípnutie. Misia úspešná!

Telefónik sa ukrýva vo vetrovke. Idem ho rýchlo nakŕmiť len čože si to nevšimnem? Svetielko je zapnuté a načo ho budem nabíjať keď sa bude okamžite aj vybíjať? Ako najväčší pako hľadám čarovnú gombičku ale nie a nie ju vypnúť. Spásonosný nápad skrsne v mojej hlave. Čo tak vypnúť celý mobil. No, nebol to práve najšťastnejší nápad, nakoľko hlasnejší vypínací zvuk ani nemohol mať. Rovno som takto zobudil aj Niňa. Odviesť ho na záchod a uložiť do postele nejakú dobu trvá. Tak namiesto pätnástich minút sa doma zdržiavam oveľa, ale oveľa dlhšie. Môj precízne vypilovaný plán si môžem strčiť za klobúk (ešte je naňho celkom zima, tak mi treba). Spravím všetko, aby som časovú stratu skoro zmazal.

Autom sa pohodlne veziem do Myšle. Prejde len zopár minút a na križovatke opúšťam hlavnú cestu a tesne predtým ako vychádzam na priecestie padajú železničné závory. Po trati sa ženie traťové vozidlo rýchlosťou plne naloženého vlaku (s päťdesiatimi vagónmi, počítal som to). Tak tak kysnem niekoľko minút. Aby to nebolo málo, v dedine mi konečne dochádza, veď ja som zablúdil už na ceste na začiatok. Mal som ísť do Vyšnej a nie do Nižnej Myšle. Tak v aute zostávam o nejakú dobu dlhšie. Tak mám ráno brutálne meškanie. Ak by bol deň, ani by som asi z auta nevyšiel a neriskoval by som posmešné pohľady. Nič iné si nezaslúžim.

V dedine som prvý bdejúci človek (idúci po ceste) a psy na mňa vcelku veselo štekajú: „Tam je ten blázon, hau, hau, čo nevie si nájsť ani koniec svojho chvostu a nieto ešte Vyšnú Myšľu!“ Som nesmierne rád za takéto vyprevádzanie ale som ešte radšej, keď som už mimo. Ide sa spočiatku po ceste, mierne do kopčeka. Preto sa začínajú vynárať presvetlené Košice a ešte presvetlenejšie US Steel. Je to pekný pohľad. I keď moje srdce bývalého astronóma nad tým riadne plače.

Už teraz vidno nad východným obzorom mierne zosvetľujúcu sa oblohu. Slnko začína vychádzať celkom skoro a ani sa mi nechce veriť ako som pred dvoma mesiacmi terigal nekonečne dlhú dobu po tme. Úplne iná situácia. Úplne iná situácia nastáva aj pod elektrickými drôtmi. Vo svetle čelovky na mňa zazerajú dve páry zelených bodiek. Asi len päť metrov odo mňa si hovia v tráve a kríčí. To je celkom fajn, tak zblízka vidieť zvieratká. A nemyslím tým pavúky alebo kliešte.

Viem o brutálnom stúpaní, čo ma čaká. Chodník má opustiť lesnú cestu a má si to dať šúsom rovno hore. Nie je to však také ľahké. Na mobile na mape som na chodníku ale nikde nie sú žiadne značky. Podobná situácia ako minulý týždeň? Ani nie, tu sú značky zatreté na stromoch. Niekde je to dokonalo dokonané. Potom sa zas na krátku chvíľku značky zas objavia a po chvíli zase stratia. Je to taká hra na schovávačku. Nakoniec v nej presvedčivo zvíťazím, dostal som sa do úseku, kde sa ide po lesnej ceste len s miernym stúpaním.

Nevtieravo idem, občas počuť nejakého vtáčika letáčika, ako sa prebúdza a snaží sa presvedčiť svoje okolie a doteraz nerozhodnú partnerku o svojich kvalitách. Ja sa pokúšam iba sám seba presvedčiť o svojich kvalitách. Nespomenul som to zatiaľ (nakoľko som sa rozpísal o iných somarinách), dnes je riadna zima, aj keď sa to nezdá. Keď som odchádzal od auta, bolo mínus osem. Všetky mláky na zemi sú zmrznuté, asi sa veľmi doteraz neoteplilo. Mne je príjemne teplo, mám na sebe merino tričko s dlhým rukávom a vatovú vetrovečku (obe z Decathlonu, niekedy majú veľmi dobré veci za rozumné ceny).

Idem a idem a idem, cesta prechádza z jedného hrebeňa na iný, skrúca sa a obtáča sa a ja som tu po prvýkrát a tak neviem čo ma čaká za najbližšou zákrutou. Preto som prekvapený, keď vychádzam na asfaltku a postupne sa blížim (zatiaľ sa neplížim) k Veľkej Márovke. Tu sa stretáva niekoľko farieb a predstavujem si, ako by sa tadiaľto šlo, ak by sa do reality pretavil môj dávnejší sen prechodu Slanskými vrchmi (či už viacdenný alebo dokonca bol by som schopný to dať na jeden záťah?). Zasnil som sa. Z neho ma prebúdza vychádzajúce slnko (Here comes the sun). Všetko dostalo zaujímavé ružové sfarbenie, dokonca aj tie suchopárne na zemi padnutým listom darovalo zaujímavé sfarbenie. Okamžite cítim príliv energie.

Z Márovky (nižšia verzia) prechádzam cez lúku a tá je celá osrienená. Sem ešte nejakú dobu slnko asi nezasvieti. Potom zažívam šok. Cez potôčiky vedúca cesta má na mostíkoch, tu uprostred lesa, stĺpiky. Asi extrémne hustá prevádzka. Druhotný šok ma čaká trocha neskôr, prichádzam na slovensko-maďarskú hranicu. Vítajú ma zaujímavé značky a čo je ale oveľa podstatnejšie nesmierne stúpanie. Och. Uch. Treba ísť krok za krokom a možno nakoniec sa dostanem na koniec a tam je Skárošká skala. Z nej sa rozhliadam hore dole (alebo skôr realistickejšie zľava do prava) a pokračujem na Veľký Milič. Hranica je pekne vychodená (nie je síce taká široká ako na severe s Poľskom) a na severných svahoch (v tomto prípade sú to studené slovenské a nie maďarské, ale povedzme si, kto očakával že Maďarsko je chladnejšie ako Slovensko?) sa drží aj celkom dobrá vrstva snehu.

Keď schádzam do sedla pod Veľkým Miličom, je to celkom dobrý padák a celý je pokrytý ľadom. Som pozorný a nepadnem ani raz! I keď som raz mal riadne na mále. Z môjho časového dlhu som už stiahol takmer celých päť minút a preto mi napadne extrémne skvelá myšlienka (no dumám, dumám), čo ak by som vyšiel na vrchol Miliča? Nie je to ďaleko (podľa značky len 250 metrov, ale skôr ma zaujíma od kedy sa dávajú na Slovesnku na míľniky vzdialenosti a nie časy?), hneď som rozhodnutý. Ide sa hore. Trocha je to prudšie, ale nič extrémne. Na vrchole je pylón so slovenským znakom. Od kedy je trojvršie sústavou troch vrchov? Ehm, vlastne hej, vrchy sú tam tri, s typickou krásnou letnou zelenou farbou. Veď hory sú vtedy predsa zelené! Či by mali byť skôr modré?

Vraciam sa do sedla a veľmi pozorne sledujem, kam mám teraz zamieriť. Šípka na smerovníku ukazuje ako sa cesta láme v deväťdesiat stupňovom uhle a naozaj je tam dobre vychodená cestička. Šup šup po nej. Dávam si pozor, lebo je na nej kopa snehu (kopa akože kopa snehu, nie len tak trocha aby sa nepovedalo) a normálne sa rozmýšľam (zase tie moje dumky) o tom, prečo som si so sebou nepriniesol mačky. Teraz by sa mi hrozne hodili. Krôcham sa (ďalšie slovíčko do zbierky krásnych slovenských slov, aspoň jedno cudzie slovenské slovo na článok), hľadám ďalšiu značku žltej farby a aha ho, papľuha jedna, tam na hentom strome je. Neostáva mi nič inakšieho len do kopca sa zasa ťahať.

Ale tak sa mi zapne tajný radar v hlave. Idem na Malý Milič, ten asi bude nižší ako Veľký. Preto by sa azda, či snáď, mal nachádzať asi niekde nižšie ako Veľký a preto celkom dobre nerozumiem, prečo by som mal ísť do kopca. Len tak pre istotu sa kuknem do mapy a prevapko! Ja sa vlastne vraciam, tá cestička po ktorej som sa vydal sa nenápadne miernou okľukou vrátila na späť na mnou už prejdený úsek. Heh. Tak vrátiť sa musím. Následkom je kilometer prejdený navyše, ale čo ma však viacej trápi je nabratie ďalšej časovej straty.

Vraciam sa do sedla a hľadám správny smer. Kuknem vpravo kuknem vľavo, šípka tak či tak ukazuje na tú cestu. Alebo neukazuje skôr na to húštie? Veruže áno, chodník, nie širší ako dvadsať centimetrov, sa vinie rovno cez krovie. Ta to som si dal. Kopec je to riadne prudký, padá to tu riadne dole (však idem na malý Milič). Nejaký potôčik tečie cestou najmenšieho odporu a tak si to ženie rovnakým priestorom. Horšie ako ľad je ľad na naklonenej rovine. Teraz by tie mačky riadne bodli. Nehovoriac o ďalšej časovej strate. Musím to nejako prehodnotiť čo teraz.

Na dlhšej rovinke kde sa nepadá mi napadá (zas to moje dumanie) ako by som mohol dobehnúť svoj plán. I keď by som to veľmi nemal, dám sa do poklusu. Zopár desiatok metrov rýchlo a zopár desiatok metrov ešte rýchlejšie. Je pravda, zastavujem na malú chvíľku, keď sa mi otvoria výhľady, vďakabohu nie je to často. Stiahnem takto zopár dobrých minút, keď sa kontrolujem pod Malým Miličom. Vzadu v hlave sa mi tlačí myšlienka, pôjdem sa pozrieť aj na ten? Ale nie, rozhodnem sa po pol sekunde, aj tak už riadne meškám. Pokračujem po červenej značke a sám som zvedavý, kadiaľ presne pôjdem a ako je to ďaleko. Podľa papierika by ďalšia zastávka mala byť už o pätnásť minút. Tak hajde.

Postupne schádzam stále nižšie a nižšie a kedy zas pôjdem opäť hore? Netuším ale cestička ma privádza k peknému potôčiku s malými kaskádami. Tam zas na druhej strane sa vynára výhľad na hrad nad Slancom, v terajšom žltom svetle vyzerá ako z hlbokých dejín. No nič, idem (stále pobehujem) ďalej. Vnáram sa do lesa a začína sa konečne malé stúpanie a traverzujem kopec. Pohľad na hodinky hovorí o tom, mal som tam už dávno byť ale nie a nie dôjsť na Malú Márovku. Napriek pobehovaniu sa mi meškanie natiahne o ďalších dvadsať minút. Keď tu zrazu z ničoho nič, za jednou zákrutou vidím lúku a až pri rázcestníku mi udiera do oči, veď tu som už ráno bol.

Malá Márovka a do Myšle (tej správnej Vyšnej) je odtiaľto skoro desať kilometrov a ja mám už len hodinku a pol. Musím pridať. Tak pridávam a normálne bežím kilometer, potom si odkráčam zo sto a zas klušem. Stretávam chlapíka na bicykli. Myslím, že je nejako prekvapený ale zaujíma ma to? Musím pozerať pod nohy, lebo som riadne čaptavý a dokážem zakopnúť aj na rovnej ceste. Idem, bežím a idem. Nie je to vôbec zlé, zas dobre chápem, prečo sa mi páčilo behanie. Bomba. Stehná ma nebolia, len sa potím ako prasa. Dole ďalším prudkým kopcom som raz dva a len posledné kilometre do dediny.

Stretávam ďalšiu dobrú dušu, turistku s paličkami (moje držím v ruke), som v dedine a je veľmi teplo. A som pri aute. Od Malej Márovky mi to trvalo len osemdesiat minút! Deväť kilometrov za taký čas, to je fest dobré. Som riadne mokrý. Dávam dole vetrovku a aj tričko. Slnko sa opiera a je mi príjemne teplo. Parí sa zo mňa. Tak na seba nahodím čisté veci a môže sa ísť domov. A potom aj šok ďalší. Napriek nahriatemu autu, teplomer ukazuje jeden stupeň. Pod nulou. Vôbec sa to nezdalo.

Dnes som musel dumať viacej ako zvyčajne. Neskoro som odišiel z domu, ešte neskôr som došiel na začiatok túry. Aj sa mi podarilo zablúdiť a aj spraviť školácku chybu pri plánovaní. Na budúce si budem musieť dať väčší pozor s prípravou. Ale inak sa mi darilo viacej ako som si zaslúžil. Len menej rozmýšľať by som mal, nevymýšľať si zbytočnosti a sústrediť sa na správnu cestu.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
21. 03. 2021	3:48 h:min	26.55 km	8:35 min/km	870 m