Priznám sa celkom dobrovoľne, často mám príliš bujnú fantáziu. Preto, aj keď sa to nie veľmi pravdepodobne zdá, necítim sa v noci práve najkonfortnejšie počas chôdze v lese. Podvedome očakávam, že na mňa vyskočí niečo nepríjemné. To je možno jeden z dôvodom, prečo tak rýchlo idem. Ľudská predstavivosť má však aj svoje svetlé stranky. Napríklad povesť o hrnci plnom zlata na jednom konci dúhy.
Nie je to však len povesť. S čistým svedomím môžem potvrdiť tento fakt. Len možno nie je to taký poklad ako by to človek čakal. Poďme ale pekne po poriadku. Posledný víkend sme sa celá rodina presunula do Tatier, kde sme v sobotu uskutočnili krásnu a pohodovú túru.
Ráno je krásne a takmer bezoblačné. Ani sa nechce veriť predpovedi počasia, ktorá hlási postupne zväčšovanie oblačnosti a poobede dokonca dážď. Preto rýchlo naskakujeme do auta a hor sa do Tatranskej Lomnice. Nie presne kvôli výletu, ale treba predsa nakúpiť nejaký proviant, aby nám deti, v divokej a nespútanej divočine, nezomreli od hladu. V pláne máme totiž vyjsť hore Dolinou Studeného potoka až k Reinerke a potom na Hrebienok.
Auto nechávam zaparkované na parkovisku pri železničnej stanici, lebo o chvíľu má odísť električka do Smokovca. Aďka na môj popud kupuje lístky do Tatranskej Polianky. Nechápem celkom, prečo mi Aďka hovorí o prestupovaní v Smokovci, veď mi máme vystúpiť už na druhej zastávke. Poriadne mi to vŕta hlavou, až kým nie sme v električke a pred očami nemám zoznam všetkých zastávok. My predsa nejdeme do Tatranskej Polianky ale do Tatranskej Lesnej! Ach ten môj problém s menami. Stále je to však lepší prípad ako keby to bolo opačne.
V Tatranskej Lesnej vystúpime z električky a nachádzame žltú značku, ktorá nás má priviesť k vodopádom Studeného potoka. Spočiatku sa ide po chodníku, ale po krátkej chvíli zahne do lesa. Potok síce nevidno, počuť ho však dostatočne. Narastajúca intenzita hluku je neklamným znakom približovania sa k vode. Dorotka a aj Dominik však nehcú pokračovať ďalej, lebo je čas na desiatu. Aj keď ešte nie je desať hodín.
Neostáva nám nič iné, len zastaviť sa na vhodnom mieste a vyliezť na najväčší kameň široko ďaleko. S obrovskou chuťou sa pustia do jedla a takto zvyšujú svoje vnútorné energetické zásoby. Moje nohy už netrpezlivo poskakujú, chceli by pokračovať, deti sú však stále hladné. Po vyše dvadsiatich minútach sa konečne zas pohneme.
Pri potoku sa Dotky pýtam, či je tá voda horúca, lebo na hladine je kopa bubliniek. Pozorne sa približuje k nemu a veľmi opatrne skúša vodu prštekami. Na jej prekvapenie je voda dosť studená. Takto skúšame teplotu pri každej možnej príliežitosti. Na jednom mieste sa z nás smeje česká rodinka. Ubezpečuje nás, že tu v týchto končinách je voda studená, ale vyššie po prúde bude voda určite teplejšia.
V dolnej časti chodníka boli lesné plody zjedené, buď ľuďmi alebo zvieratami, vo vyšších častiach je ale jednoduché nájsť ešte aj v toto neskoré ročné obdobie maliny, čučoriedky alebo huby. Navyše často ešte kvitne vres a tak je okolie veľmi farebné. A aj chutné, teda okrem vresu, ten sme pre istotu nechutnali.
Každým krokom, počítajú sa aj tie pomalé, sa blížime k vodopádom. Prechádzame zo žltej značky na modrú. Hukot vody začína byť neľútostný a tak radšej som potichu. Celá rodina si vychutnáva okolie. Niektorým ľuďom však nie celkom rozumieme. Prechádzajú sa po šmykľavých skalách v riečišti potoka a nečudovali by sme sa, ak by sa pošmykli. Každý nepremyslený alebo zle vykonaný pohyb tu môže mať fatálne následky.
Stúpame ďalej a po necelých troch hodinách sme na Reinerke. Pred ňou sa nachádza asi, možno, približne, pravdepodobne okolo štyridsať turistov a tak nepredpokladám, že bude vo vnútri niečo voľné. Na moje super prekvapenie, samotná Reinerka je úplne prázdna. Tak si kupujeme ich veľmi chutný horský čaj a dáme si aj dupľu. Z rozhovoru Petrasa mladšieho je jasné, že aj keď sa v okolí útuľne nachádza veľa ľudí, skoro nikto si nič nekúpi. Hmmm.
K vedľajšiemu stolu si sadá tá česká rodinka, s ktorou sa poslednú hodinku pravidelne míňame. Informujeme ich, že sme teplú vodu konečne našli. Všetci sa dobre na tom zasmejeme. My opúšťame útulňu a vyberáme sa po červenej značke na Hrebienok. Už nie je tak krásne a bezoblačno ako ráno, z Veľkej studenej doliny sa na nás valia veľké a husté mračná. Takže nakoniec príde aj na ten predpovedaný dážď? Našťastie nie, síce zopár kvapiek spadne, ale je to len symbolické a kým stihnem vybrať pršiplášte, už je po daždi.
Na Hrebienku sa ideme pozrieť na Kvantarium na Hrebienku. Nie je to zlé, ale za tie peniaze som čakal troška viac. Následne stojíme pred dilemou: Zísť dole do Smokovca lanovkou alebo ísť pešo? Keď vidím, koľko stojí jedna cesta, rozhodnem sa pre pešiu variantu. Dominik nemá na vybratie a ide so mnou. Dorotka je spočiatku naklonená motorizovanému zostupu, ale keď jej Aďka sľúbi šesť eur (toľko totiž stojí detský lístok na lanovku), rýchlo súhlasí ísť pešo. Peniaze nakoniec prisľúbime aj Niňovi, ale aj tak sme celkovo ušetrili 18 eur.
Cesta dole vedie po zelenej značke. My s Dominikom sa utrhneme z reťaze a sme za necelých dvadsať minút dole. Na moje prekvapenie, Dorotka s Aďkou sú pri nás za ďalšíe štyri minúty. Podľa Aďky, Dorotka spolupracovala veľmi vzorne a predbiehali každého, koho mali v dohľade. Nevedel som, že motivácia šiestimi eurami na Dorotku tak zaberá.
A to je vlastne koniec našej sobotnej túry. Všetci sme prešli desať kilometrov, vystúpali cez 400 výškových metrov. Videli a máčali sme si ruky v priezračných vodách Studeného potoku. Pochutnali sme si na tmavo modrých čučoriedkach a malinovo červených malinách. Páčili sa nám vedľa cesty bodkované muchotrávky. Pili sme chutne sladký horský čaj na Reinerke a v neposlednom rade sme prešli všetky farby turistických chodníkov. Dnes to teda bol riadny poklad farieb.
Pridaj komentár