Po sobotňajšom výlete sa mi opäť darí ísť na prechádzku cez deň (14. decembra 2018). Mám ešte zopár voľných dní, ktoré musím do konca roka minúť. Nenápadne mi napadne to využiť na turistiku. V okolí Košíc je veľa miest kde som zaťial nebol a ešte viacej kam by som sa chcel znova pozrieť.
Začínam na Čermeli a idem po červenej značke smerom na Kavečany. Cez leto som tadiaľto šiel, teraz je však všetko úplne iné. Spočiatku je cesta asfaltka suchá, keď však vojde do lesa, na ceste sa objaví ľad. V pohode sa dá ísť stále vpred a navyše nepredpokladám veľa ľadu preto mi ani nenapadne si dať na nohy mačky.
V záhradkárskej kolónii na mňa štekajú dva psy a nie je mi všetko jedno. Očami hľadám kam by som im mohol uniknúť v prípade, ak by preskočili chatrný plot, čo ich oddeľuje odo mňa. Nanešťastie nič v okolí mi nemôže poslúžiť ako bezpečné útočisko. Nakoniec som prešiel cez túto skúšku dobre, ostal som v jednom kuse. V lete určite tie psy tam neboli, aspoň si ich teda nepamätám.
Na lúkach pri Kavečanoch fúka silný a studený vietor. Kombinácia ľadu, snehu a vetra je naozaj veľmi nepríjemná. Skadiaľ sa to vetrisko zobralo? Ja viem, že v Košiciach nemôže nikoho prekvapiť vietor, ale ešte pred piatimi minútami bolo okolo mňa všetko v poriadku. Teraz mi miestami poryvy vetra tak zneprijemňujú chôdzu do takej miery, že neviem ako mám ďalej pokračovať. Najhoršie je to tesne pred dedinou, kde treba zísť dole kopcom. Na ceste je súvisla vrstva ľadu. Moja lenivosť mi ani teraz nedovolí nasadiť si mačky na nohy.
V Kavečanoch si ich nakoniec predsa len na nohy navliekam. Takto to ďalej totiž nejde. Všade je všetko strašne šmykľavé. Vôbec to neľutujem. Kým dôjdem na Hrešnú, minimálne desať krát si gratulujem k skvelému nápadu. Vôbec nerozumiem, prečo som s tým tak dlho otáľal. Pri lyžiarskom vleku je dosť veľa snehu a všetko okolo vyzerá romaticky. Pravdaže až na ten plot ZOO.
Ide sa mi veľmi pohodlne. Na moje prekvapenie, za kratučkú chvíľu som na Jánošovej lúke. Plot pokračuje ďalej rovno, ja však dnes idem dole k chate Diane. V snehu dobre rozoznávam stopy po bicykli. Neviem si celkom dobre predstaviť, komu sa chcelo ťahať s bicyklom hore týmto brutálnym kopcom v snehu a ľade. Ten človek má môj hlboký rešpekt.
Stále len prudko dolu, nevidno však až kam, lebo cesta krúti ako špageta. Postupne schádzam pod snežnú čiaru a čistý biely sniežik ustupuje nie práve esteticky najkrajším spadnutým listom zmiešaných s blatom. Takto to však zvyčajne býva. Krásna predstava musí ustúpiť skutočnej realite.
Od chaty Diana idem po asfaltke. Netušil som, že tento takmer päť kilometrový úsek bude čisto na asfaltovej ceste. Z nej nie sú práve najkrajšie výhľady, má to však aj svoje prednosti. Vďaka tomu držím výborné tempo 8:30 min na kilometer. Prvykrát som videl aj to známe golfové ihrisko na Alpinke. Najviac sa mi páčili cedule pri ihrisku informujúce o možných letiacich golfových loptičkách a o parkovaní len na vlastnú zodpovednosť.
Po 8 kilometroch klesania je na čase zasa nastúpať nejaké tie výškové metre. Od Alpinky idem smerom na Kamenný hrb. Naposledy som tu bol na jar. Odvtedy sa tu veľa vecí zmenilo. Väčšia časť chodníka vedie holorubom. Nielenže sa v takomto teréne vôbec nedá orientovať (rozumej zablúdil som), neviem si ani predstaviť ako to tam bude vyzerať o rok či dva. Takémuto prudkému kopcu bude stačiť jedna poriadna búrka a všetku hlinu zmije zo svahu. V horšom prípade možno bude stačiť aj jarné topenie snehu.
Vždy ma prekvapí, ako rýchlo vyjdem ku Kamennému hrbu. Je to riadne prudké stúpanie, našťastie nie dlhé. Potom je to zasa len o postupnom klesaní na Bankov a ústie Čermeľa. Tu stretávam prvých dnešných turistov. Nejako som sa im asi nepozdával, lebo vôbec so mnou neinteragujú. Ja som v tom úplne nevinne. Veď predsa nevyzerám ako nejaký úchyl, alebo vrah, nie?
Na Bankove počujem sirény. Riadne mnou trkne. Chvíľu si myslím, že nad Slovensko sa dostali nejaké cudzie nepriateľské lietadlá. Len mi celkom nedáva zmysel, prečo by nás chcelo teraz Maďarsko zaútočiť. Za okamih mi dochádza skutočnosť, že to bola pravidelná skúška.
Od Bankova k ústiu Čermeľa je to len chvíľka. Ako klesám, sneh nebadane mizne. Uvedomujem si zrazu, ako zbytočne mám stále nasadené mačky. Dávam si ich dole a ide sa mi oveľa poholdnejšie. Bezlístne stromy dovoľujú vidieť asfaltovú cestu pod turistickým chodníkom. Tadiaľto som toľkokrát šiel, že teraz ani poriadne nesledujem a nevnímam cestu. Jedine na jednom prudkom mieste si musím dávať väčší pozor. Tam kde by mal byť turistický chodník je len diera. Postupom času stekajúca voda úplne odplavila asi dvojmetrový úsek. Ďalej už pokračujem bez problémov. Ani sa nenazdám a som dole.
Mám zo seba veľmi dobrý pocit. Niečo vyše 21 kilometrov s prevýšením takmer 700 metrov za tri hodiny a 25 sekúnd? To znamená tempo 9:25 na kilometer. To som pritom aj celkom veľa fotil. Áno, môžem byť na seba dostatočne hrdý. Aj na konci roka mám celkom dobrú kondíciu. Dúfam, že sa to nepokazí.
Pridaj komentár