Sobota v Krompachoch. To značí v poslednej dobe turistiku cez deň. No nie žeby som nemal rád prechádzky v tme (veď čo už môže byť viacej romantickejšie ako čas strávený v lese počas hustej tmy, keď nevidno poriadne ani na špičku nosa, nieto ešte aby bol krásny výhľad do diaľav), ja ich dokonca mám veľmi rád (tento rok som už strávil von po tme okolo sto hodín, čo sa rovná približne päťsto kilometrom). Avšak keď sa naskytne príležitosť začať počas slnečného dňa, tak neplačem potajomky do vankúša (na túry si predsa so sebou vankúšik neberiem, často).
Preto začínam až o pol jednej poobede, keď slniečko poriadne teplo pripeká na všetko. Aj sa preto veľmi teším do lesa, kde bude určite chladnejšie a prijateľnejšie. Prvé kilometre však vedú po cestičke a tak na mňa riadne praží. Ale asi nie až tak silno ako v pekle. Priblížil som sa k jeho vstupu, neďaleký potok do neho steká cez Ďablovu džuru. Tak sa radšej od toho celkom úspešne a gvaltom poberám preč.
Ako vždy, keď sa mi zdá, že je to fajn, príde niečo čo ma uzemní. Teraz je to kopček (kopce sú často mojim umravňovačom) a navyše sa musím správať umravnene i kvôli ľuďom, čo sa tu zrazu ukázali. Nemá ma to prekvapovať, však je normálny krásny slnečný a navyše víkendový deň, ale akosi ma to prekvapuje. A o chvíľu zas predbieham párik (i tu sa správam ako človek dobrých mravov a pekne a slušne pozdravím).
Kedy sa konečne dostanem do lesa, je mi dosť celkom teplo a pot sa zo mňa leje (aké klišé, čo ma na mne mrznúť v krásnych dvadsiatichpiatich stupňoch?). Konečne sa dostávam do lesíka a predbieham ďalšieho chlapíka (to aký poetický rým v tejto prozaickej epike). Neskromne ale pravdivo si hovorím, aký som ja len skvelý. Dochádzam na rázcestie, na Smrekovicu vedie odbočka vľavo, ale ja nechcem tam byť hneď a zaraz. Pôjdem si okľukou a troška si zaspomínam na časy minuloročné, keď som práve tadiaľto takisto šiel. Preto viem, že hneď sa z lesíka vyderiem a idem po rúbanisku (a stretávam hubára, jeho košík obsahuje väčšie množstvo húb ako ja mám prstov na tele).
Neskryjem sa slniečku, to mi ale teraz nevadí, nepotím sa totiž až tak extra brutal silno. Idem dole kopcom. V tejto chvíľke je to super a fajn. Pri pomyslení, že veď ja to budem o chvíľku musieť vyšliapať zasa hore, mi ten zvyšok potu mrzne na chrbte (takže nakoniec môže mrznúť pot i pri toľkých stupňoch). Na nádhernej pokosenej lúčke mením smer môjho pochodu a nie je to tak, ako so si to myslel, do kopca sa zatiaľ nejde. Hurá! Hurá sa dlho nekoná, lebo predsa len treba začať stúpať smerom hore.
Presúvam sa do lesa, ktorý je naozaj veľmi pekný i keď je monokultúrny. Vlastne nie, je tu dostatok kultúry, na koreňoch jedného vyvráteného smrčku sa vynímajú mnohé farebné pantliky (určite ako súčasť nedoceneného umeleckého diela). Aby nebolo tej kultúry až zasa tak veľa, dosť nekultúrne si vynadám. Nechce sa mi totiž obchádzať jedno trávnaté políčko uprostred lesa a vojdem rovno do dobre zamaskovanej močariny. V tej horúčave mám okamžite obe topánky plné vody, čo by mi nevadilo až tak, ale vhodnejšie je to nazvať hnusne zablatené topánky.
Po vyjdení z lesíka musím konečne uznať, že stúpanie na vrchol je riadne prudké. Stretávam pána, ktorý ide vhodnejším smerom (rozumej smerom dole) a ja zisťujem, že to môže byť ešte prudšie. Na niektorých miestach to vyzerá normálne ako okolie Nízkych Tatier. Výhľady, kamene a zas občas stromčeky a zas často kamene. Mňam. Na vrchole som mal v pláne sa pohojdať na hojdačke. Na vrchole je však jeden pán ktorého som už raz obehol (on išiel určite logicky rovno hore nie ako ja niekoľko kilometrovou okľukou) a mladá rodinka s malým dieťaťom. Nechcem tomu maličkému brať ilúzie (ročné dieťa je ešte ich plné a čím väčšia ilúzia je preč, tým väčšia následná bolesť a ja nechcem spôsobovať nikomu žiadnu bolesť) a navyše nechcem ho ani ničím vystrašiť (hojdajúci ja je dosť hrôzostrašný pohľad). A pravdu poviem, nemám až tak veľa času nazvyš tak hajde dole kopcom.
Toto je naozaj bez príkras najkrajšia časť dňa. Dlhý a nie príliš (iba zasa kamene na mnohých miestach a chodníček je skôr prťou ako chodníčkom) pochodom smerom dole. Stretávam staršiu manželskú dvojicu (no až tak zasa staršia nebola, to ja som už asi nejako dospel) a čo potom? Idem stále dole, až po Zelenú skalu (ako som niekedy hovoril minule, ľudia v tomto okolí veľmi kreatívni: Skala, Biela skala, Červené skaly, Zelená skala) a potom troška hľadám chodník. Nie je to turistický chodníček ale náučný a ten nie je až tak dobre spravovaný (a značený). Prederiem sa cez žihľavu, nie je jej veľa, a pokračujem smerom dole.
Ani sa nenazdám a som na lúke pod Zelenou skalou ale kým z nej z hora som lúku videl, opačným smerom mám s tým dosť veľké problémy (vôbec nevie určiť kde tá vyhliadka vôbec je, zaujímavé). Od teraz je dlhšia časť troška nudnejšia, ide sa viac menej po vrstevnici. Žiadneho iného turistu tu nestretávam, iba jedného miestneho, čo rúbe drevo v lese (a ten sa ma viacej zľakol ako ja jeho, ktovie, možno bol v lese na čierno i keď čierny vôbec nebol).
Poriadne sa to začne vylepšovať až neskôr, keď je predo mnou dosť prudký kopec a počujem stekať vodu. Prechádzam cez malý potôčik a po ďalšej malej chvíľke prichádzam k dvojčaťu Ďablovej džury. Tu sa voda vylieva z pekla ale nie je vôbec horúca a ani sa z nej neparí. Peklo pod Braniskom je asi dosť studené. Chvíľku postojím pod mostíkom (turistický chodníček vedie doslova ponad výver) a zasa hore kopcom! Juchú. Chvalabohu to nie je ďaleko a som na Chvalabohu raz dva. Rozmýšľam, mám na dnešok skončiť, či sa pokúsim ešte o Harakovce a späť?
Chvalabohu mám ešte dostatok času a tak pokračujem. Chvíľu hore (ďalší turisti ma míňajú) a potom dole pod Branisko. Troška si cítim nohy, predsa len mám za sebou nejaké tie kilometre (a i výškové metre). V dedine sa otáčam a až teraz si cítim nohy. Až tak veľa času predsa len nemám a tak musím na seba poriadne zatlačiť. Robím si občas krátke prestávky ale nakoniec to predsa len zvládam. Míňam poslednú turistickú dvojicu a potom ma čaká posledný zostup. A predsa som to len stihol tak ako som si to predstavoval.
Som normálne dojatý z môjho dnešného výkonu. Nebolo to jednoduché ale peklo a ani ďabel ma nezískal. Bolo teplo (nie kvôli peklu) a mal som skvelé výhľady. Bolo jednoducho super. Viacej ani nemusím dodávať.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 11. 09. 2021 | 3:21 h:min | 23.01 km | 8:46 min/km | 1135 m |
Pridaj komentár