Ďalší obyčajný deň v živote nudného turistu

Niekedy sa mi prechádza celkom ľahko a inokedy je to skôr tá temnejšia strana. Neverte tomu, že odvrátená strana má koláčiky. Je to len a len pekná marketingová stratégia, ktorá nemá s reálnym životom nič spoločné. Minulý týždeň to bolo ťažšie ale dnes to bola úplne iná strana mince. Taká naleštená? Ani nie, dnešný deň bol taký normálny deň. Ráno sa mi nechce vstávať z postele a prevaľujem sa na nej ako hustá jesenná hmla medzi kopcami (i keď je už asi jar). Skôr či neskôr sa tá akože cukrová vata nakoniec zdvihne, tak i ja nakoniec premáham svoju lenivosť a pozbieram svoje mladé (staré) kosti a hajde preháňať sa do lesa.

Kam pôjdem? Stále je zakázané chodiť do prírody do iného okresu (i keď Košice majú menšiu výnimku a dá sa ísť po koniec okresu Košice okolie, teda až do vzdialenosti štyroch kilometrov od Ťahanoviec). Navyše zákaz vychádzania do piatej úspešne blokuje skoré vstávanie a presun autom. Neostáva mi teda nič iné len sa ísť poprechádzať v okolí môjho bydliska, resp. do okolia Furče.

I keď vychádzam neskôr, je stále tma. Príjemná tma, ktorá ma ukrýva pred zrakom všetkého nepríjemného. Či ako to vlastne je. Gúľam sa smerom k čistinke nad Ťahanovcami, ide sa mi príjemne a rozmýšľam kedy dôjdem k hnojisku (ktoré je vzdialené ešte dobrú veľkú vzdialenosť odo mňa a je to nádherný cieľ :-)). Dôjdem tam na východ slnka? Ono totiž z toho miesta je veľmi dobrý výhľad nad východný obzor (a Slanské vrchy) a už som tam párkrát (presne toľko ako je prvé prvočíslo) bol. Raz sa mi dokonca podarilo spraviť naozaj pekný záber.

Už to ide.

Idem celkom rýchlo, nie ako to bolo minule. Asi preto si ma nestihol všimnúť jeden malý srnček, ktorého som vyrušil z polospánku v chrastí. Zamávam mu (on neempaticky vyštartuje a upaľuje odo mňa preč) a poslušne pokračujem ďalej. Ono sa to ani nezdá, ale ubehla už skoro hodinka a pol a ja nie som ani na polceste. No ako to je, niekedy to nie je ani o tom čo všetko zriem a že sú krásne výhľady, respektíve je to jedno veľké dobrodružstvo. Dnes je to také poskromnejšie. Teda kým nevyplaším niečo dosť veľké. Väčšie ako sviňa, omnoho väčšie.

Do lesa upaľuje jedna i druhá laň a za nimi zadný voj utvára jeleň. Nemá ešte nejaké veľké parohy, tak od samičiek ich rozlišujem jedine väčšou a statnejšou stavbou tela. Za malú chvíľku ich už ani nevidno. Tak sa zas kvázi smutne a sám pohybujem lesom. No počkať, nie som celkom sám ako kôl v plote. Cez cestu v lese mi prebehne malé oranžovo ryšavé zvieratko. Líška sa ľahko ukrýva v lístí a medzi stromami. Tak som zasa len a len sám.

Idem ticho lesom, ticho tíško ako najtichšia myšička. Aspoň sa mi to tak zdá, ale ďalšia oranžová potvorka mi chce dokázať, že to tak nie je. I ďalšie srnky a srnce uháňajúce najrýchlejšou možnou cestou, vyhýbajúc sa prekríženiu ich i mojej trajektórie, mi to dávajú jednoznačne najavo (zložitejším spôsobom povedané, že bežali preč odo mňa).

Kde je vôbec ten chodník?

Po dvoch hodinách som na Zelenom dvore (ktorý vôbec nie je zelený a už tobôž to nie je dvor). Rýchlo prepočítavam koľko času ešte môžem venovať túlaniu sa (ešte dostatok). Prejdem ponad štvorprúdovku a hajde dole kopcom po cyklistickej cestičke (i keď to skôr vyzerá ako normálna poľná cesta). Minulý týždeň tuná vrieskali bažanty a dnes? Taktiež. Takisto ako minule mám v pláne (a nakoniec to spravím) sa vygúľať hore pekne prudkým kopcom popod vedenie vysokého napätia. Keď ja mám tak rád kopčeky (a to ich ani neviem poriadne zdolávať).

Skúsim pokračovať ako minule? Neviem, či mám dostatok času, za skúsenie ale nič nedám (zaplatím iba časom). Teraz sa mi ide veľmi pohodlne. Nič ma nebolí, nič ma nikde netlačí. Jednoducho len radosť chodiť. Keď tu zrazu z ničoho nič, nikto by to tu nečakal, z černičia vykukuje nebezpečný tvor. Kradmo, pomaly a hlavne nenápadne vpred postupuje chlapík v červenom, pripravený okamžite vypáliť. Jeho korisťou má byť krkavec sediaci na pníku (mobil nachystaný ho v mžiku vyfotiť). Len ja ho svojím bezočivým, bezohľadným prístupom vyrušujem (jednoducho som si ho všimol neskoro, keď moja pozornosť bola upriamená na ten nevšedný výhľad nebežiaceho bežca). Vták uletí ale nik sa na mňa nehnevá. Naozaj som to nechcel! Nieeeeeeeee!

Pokračujem cestou dole a ruším pokoj ďalšieho nespokojenca (srnček v kroví vzdialený len niečo vyše desať metrov odo mňa.) Obzerá si ma s kľudom angličana. Ja som tentokrát v úlohe lovca a úplne nenápadne vyťahujem foťák. Žiadne prudké pohyby a som pripravený konečne získať bezprecedentný dôkaz krásy raticovej zvery. Srnec si v duchu konečne povedal: dal som mu dosť času a keď to nevyužil, kašľať na toho neschopáka, ja idem het. Ta aj išol het. Len ja som ostal stáť jak najväčší pako. No čo už.

Zelená.

Zopakujem to ešte raz (byť pakom), ide sa mi dokonalo (rozumej rýchlo a pritom bez námahy). To bude asi zostupom dole kopcom. Dole v údolíčku začínam zasa stúpať hore kopcom. Nie je to jednoduché, ale ani veľmi zložité. Aspoň sa mi tak zdalo. Vyrušil som dve srnky (možno srncov?), stihli sa však ukryť v diaľke. Nevšimol som si, či mali rožky (čerstvé fajne rožky z Fajne určite nemali na hlavách).

Minulý týždeň nemali stromy a i kríky žiadne listy, len púčiky. Dnes sa mi pokonne (jazykovedné okienko, žmurk) dostávajú nejaké zelené tóny do lesa. Konečne to nebude len fádne sivé a oranžové. Aj tomu som rád. Idem ako na hojdačke. Kilometrík hore, kilometrík dole, kilometrík hore. Ďalší smer? Dole. Nuž ako sa tak natriasam, zisťujem, že mi z nohavíc vypadla jedna rukavica (ľavá, bordovej farby, trikrát zašívaná, ak ju niekto našiel, tak prosím nejako predajte mi ju). Dúfam, že tie šatôčky na rukavičky nebudem tento rok potrebovať (Feňo z budúcnosti len poznamenáva, o štyri dni nasnežilo zo päť centimetrov úplne nečakaného snehu a vyzerá to tu veľmi zimne a nie jarne).

Prechádzam miestami kadiaľ som šiel a v kútiku duše dúfam v nález bordového kúska látky na zemi. Neúspešne. Tak mi neostáva sa už len dostať domov. Prechádzam k Zelenému dvoru, predbehnem jedného pána a cez Mončí potok moje kroky vedú do Ťahanovského lesíka. A toť je koniec dnešného dňa. Oproti minulému týždňu sa mi išlo omnoho lepšie a trpezlivejšie. Celkovo sa mi páčilo omnoho viac. Tak len nech ma to baví i naďalej.

DátumTrvanieVzdialenosťTempoNastúpané
11. 04. 20213:56 h:min25.86 km9:10 min/km629 m

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *