Aj keď pochádzam z východného Slovenska, nikdy som v mojom živote nenavštívil Poloniny. Nenazbieral som dostatok odvahy a času aby som tam nachodil nejaké kilometre. Tak pred mesiacom, keď som dokončil moju prechádzku po okolí Košíc, som už tobôž nemal túžbu to spraviť. Vtedy v noci bolo už citeľne chladno a tak som prepodkladal koniec vhodného počasia na stanovane. Prekvapilo ma ale počasie. Teplá prerióda neskončila tak som nakoniec zmenil svoje plány.
Nevyšiel som ako vždy veľmi skoro ráno, nechal som si to na skoré dopoludnie. Z Michaloviec vyrážam autom o štvrť na jedenásť. Nemôžem si priať lepšie počasie. Spočiatku je to veľká pohoda, motor tíško pradie a rádio napĺňa interiér dobrou náladou. Troška zazmätkujem v Stakčíne, ale všemocná navigácia a všadeprítomný internet mi veľmi pomôžu.
Do srdca Polonín idem cez krásne stúpania a veľmi sa teším na toto dobrodružstvo. Stromy vedľa ciest sú sfarbené do všetkých možných odtieňov jesenných farieb, ktoré zas silno kontrastujú so sýtou zeleňou trávnatých lúk. Nad tým všetkým tróni doslova nebesky modrá obloha. Ak to takto bude vyzerať na hrebeni, mám sa na čo tešiť.
Začínam v Runine a nejdem najkratšou možnou cestou na hrebeň. To by som predsa nebol ja! Moje prvé kroky vedú do zaniknutej obce Ruské. Prechádzam prvým lesíkom a prvou lúkou a je to presne takéto ako som si to predstavoval. Zopár listov je už na zemi, väčšina je ale stále na konároch. Niektoré úseky sú celé žlté, iné zas červené a aj hnedé sa už nájdu. Pomedzi listy na zemi často vykúkajú bielo červené hlavičky najkrajších muchotrávok. Nepreháňam, nachádzam sa v rozprávke.
Stretávam aj rozprávkového deduška s čarovnou mocou. Ako si inak vysvetliť existenciu staršieho pána s košíkom na huby v jednej ruke a francúzskou barlou v druhej. Uprostred lesa a niekoľko kilometrov od najbližšej dediny. Určite niečo zo svojej magickej moci použil na mňa, lebo najprv nepochopiteľne schádzam zo značeného chodníka a potom ho zázračne zas nachádzam.
V Ruskom na ceste slnko páli na cestu a tak si pred poľskou ambasádou dávam dole mojú efektívnu a efektnú fleecovú bundu. Čo ma brutálne zaujme je transparent ma moste cez potok s heslom typickým pre režim z rokov dávno minulých: Budovaním vlasti – k svetovému mieru! Asi nebudem veľmi dobrý mierotvorca, ak pracujem vo firme, čo v skutočnosti pracuje pre nemcov. Aby som tomu udrel ešte klinec po hlavičke, mám v pláne ísť na hranicu s cudzím štátom a pritom nemám pri sebe žiaden doklad totožnosti.
Dobre viem, že na Ruské sedlo (inak prečo je Ruské sedlo na hranici medzi Slovneskom a Poľskom?) potrebujem nastúpať dosť veľa metrov. Spočiatku idem po asfaltke, ale potom značka opúšťa cestu a serpentíny, ide priamo na vec prudkým stúpaním. Mám za sebau len pár kilometrov a tak som plný síl. Chôdza do kopca mi nerobí žiadne problémy. Turistický chodník prechádza cez brezové hájiky a v nich je nadmieru veľa húb. Tak sa sústredím na tie malé nerastliny, až sa strácam. Musím sa trocha vrátiť aby som mohol pokračovať dobrým smerom.
Pokračujem zas po hradskej, ale je na nej asi desať centimetrov hrubá vrstva lístia. Motorka, ktorá ide oproti mne ide neskutočne pomaly. Vyzerá to, ako keby sa prechádzala cez kalnú vodu hlbokého potoka. Aj on a aj ja si dávame veľký pozor na nevidené nástrahy pod temnou hladinou lístia. Našťastie sa mi nič nestane a konečne som v sedle. Prekvapuje ma na ňom parkovisko plné poľských aút. Hlavne si však uvedomujem, že aj keď som v sedle, moje kroky budú viesť na ďalej hore na hraničný hrebeň.
Stále nemám dosť stúpania a tak si svižne vykračujem hore. Oproti mne, každú chvíľu idú ďalší turisti. Zaujímavé je to, že sú to skoro zásadne poliaci. Stretol som tiež jednu skupinku čechov. Žiadnych slovákov nestretávam po celý čas na hrebeni. Cesta po ňom je veľmi pekná, napriek postupne sa mračiacemu nebu a nárazovému vetru. Jedná sa o typickú hrebeňovku. Chvíľu sa ide hore, potom dole a na konci rovinka. Alebo sa ide hore, rovinka a následne krátky prudký pokles. Často je kombinácia hore – dole so žiadnou rovinkou.
Nejde sa len čisto v lese. Lúky pretínajú lesný porast pravidelne. Dokonca miestami idem dlho po lúkach, cez ktoré sú občas nejaký tie stromy. Ide sa mi veľmi dobre a rezko. Občas sa zastavím, popozerám si okolie, napijem sa a potom pokračujem ďalej. Dosť sa ochladilo a tak mi pohyb pomáha udržiavať sa v teple. Napriek tomu som oproti niektorým ľuďom stále na ľahko.
Mnohí majú zimné čiapky, hrubé vetrovky a zopár z nich má na rukách dokonca navlečené hrubé rukavice. Oproti tomu je veľmi vtipné ako išla jedna mamička so svojím asi osem ročným synom. On nahúľaný ako snehuliak a ona v tenkej vetrovke a rifliach. Len neviem, či nohavice neboli dizajnový kúsok alebo sa niekde pošmykla. Mala úplne dotrhané nohavice na oboch nohách, keďže diery sa jej tiahli od stehien až po skoro členky. Tipujem to však na dizajnérov úmysel, lebo látka bola čistá a žiadna hlina na nich nebola.
Postupne sa zvečerieva. Teraz v túto ročnú dobu sa začína stmievať celkom skoro. Nie je ani šesť hodín po obede a slnko je už dávno za obzorom. Potrebujem dôjsť pod kopec s čertovským menom Čierťaž, lebo tam je jedno z dvoch miest na hrebeni, kde sa môže oficiálne prenocovať. S rastúcim šerom sa mi to nakoniec podarí a na moje prekvapenie niesom tam vôbec sám. Moju dilemu, či sa mám zložiť na prični v útulku alebo si mám radšej postaviť stan, vyrieši plná útulňa.
Za tmy rozkladám stan a musím sa pochváliť, v týchto nehostiných podmienkach sa mi ho podarilo tak skvelo rozložiť ako nikdy pred tým. Večeriam pri ohníčku s prvými slovákmi, ktorých som v Poloninách stretol a pred siedmou idem zaľahnúť do stanu. Nebavia má reči pri ohni a navyše mám v pláne skoro ráno vstávať a vydať sa na pochod ešte hlboko za tmy.
Dnešný deň vnímam vysoko pozitívne. Podarilo sa mi splniť všetky moje ciele. Dokonca aj v chlade a vetre sa mi darilo postupovať presne ako som chcel. Jedine ma mrzí, že na hrebeni už dávno nie sú farebné listy na stromoch ale sa povaľujú ako hrubá hnedá snehová prikrívka na zemi. Čo je vlastne tiež veľké pozitívum. Neviem sa poriadne dočkať zajtrajška, keď sa konečne vydám zas na cestu.
lak
Krasa FENO