Pomaly sa končí leto a von už nie je tak teplo ako po minulé dni. Navyše, slnko vychádza o dosť neskôr a na moje rozčarovanie zapadá každým dňom skôr a skôr. Jednoducho jeseň klope na dvere. Aké je to ale klišé. Možno to niekto tak vníma, ale je to naozaj tak. Toto ročné obdobie má však aj niekoľko pozitív. Najznámejším je stabilné počasie. Buď prší a je sychravo niekoľko dní v kuse, alebo je bezoblačno, ráno už však takmer mrazivo.
V takýto čas som sa rozhodol osláviť koniec leta posledným poriadnym pochodom v okolí Košíc. Minulý rok som sa neúspešne pokúsil o prejdenie sto kilometrov za jeden deň. Ja viem, že to neznie veľmi pravdepodobne, ale tentoraz som zobral rozum do hrsti a tú porciu kilometrov som si naplánoval na celý víkend. Aby to nebolo také jednoduché, pre istotu som si nahodil k stovke ešte ďalších desať.
Budím sa o tretej za veľkej tmy. Rýchlo sa poobliekam. Nie som síce vyfintený ako na módnu prehliadku ale zatiaľ som čistý a vcelku ešte voňavý. Asi posledný krát na ďalších 36 hodín. Von očakávam dosť nízke teploty a preto ma milo prekvapuje, že mi nie je vôbec zima. Prechádzam cez prázdne a tiché sídlisko. Len v niekoľkých oknách nesmelo svietia prvé svetlá alebo snáď sú to posledné lúče lámp? Tak či tak, zatiaľ odhodlane smerujem svoje kroky preč.
Na svojej ceste neprekvapivo nikoho nestretávam. Prechádzam cez ľudoprázdne ulice a to všade prítomné ticho by sa dalo doslova krájať. Všetky psy v dedine takisto zatiaľ spia a tak prechádzam úplne nepozorovane na Aničku. Chýbajúce pouličné svetlá mi umožňujú kochať sa tými všetkými jasnými hviezdami zimnej oblohy. Nezamiteľný tvar Orióna či Býka majestátne trónia nad východným obzorom.
Prvý náznak života ma vystraší na Čermeli, keď sa mojím pochodom cíti ohrozene veľký vlčiak. Ticho je prerušené jeho zúrivým štekaním. Ešte dobre, že ma od neho delí vysoký a hrubý plot. Takto si môžem pred ním zachovať dôstojnú tvár. Po tejto epizódke je obklopujúce ticho, aj keď sa to na prvý pohľad zdá nemožné, ešte tichšie.
Konečne vchádzam z asfaltovej džungle do lesa. Tu dobre cítiť, ako je vzduch chladnejší ako v meste. Kráčam po lesnom chodníčku, tak ako som to robil minulý týždeň. Tentokrát nestretávam toľko veľa sŕn. Nesnažím sa ísť tak veľmi rýchlo, lebo dobre viem, koľko kilometrov ma ešte dnes čaká, nechcem sa však ani plaziť príliš pomaly. Počas tejto časti si jednoducho musím dávať pozor, aby som to neprepálil a poobede mal dostatok síl. Asi by som si neodpustil, ak by som musel svoj pokus zrušiť kvôli mojej nedočkavosti.
Cestou na Kamenný hrb po prvykrát musím zabrať. Našťastie tento kopec má síce prudké stúpanie, nie je ale nejako dlhý. Pomaly stúpam hore na Jahodnú a nad mojou hlavou postupne bledne obloha. Vypínam čelovku a dúfam, že ju už dnes nebudem potrebovať.
Veľmi sa teším na výstup na Jahodnú. V minulosti som stále išiel po zjazdovke, ale dnes mám v plane isť pekne poslušne po červenej značke lesom. Serpentínami sa prederiam hore a ani sa nenazdám a som na lúke nad Jahodnou. Nejako sa mi zdá, že táto verzia je pohodlnejšia. Z vrcholu pokračujem ďalej na Lajošku. Aj túto časť cesty veľmi dobre poznám a tak stále mám vypnutý môj orientačný zmysel. Dúfam, že tu nezablúdim.
Pri chate Lajoška sa zhmotňuje moja nočná mora. Počujem štekot niekoľkých psov. Oni nielen, že brešú, oni si len tak navoľno pobehujú popred chatu. Nie som si celkom istý, či ma pustia ďalej. Zastavujem sa a pozorne sledujem čo sa bude diať ďalej. Psy ma takisto podozrievavo pozorujú. Nakoniec sa mlčky dohodneme na pakte o neutočení a pomaly prejdem popri nich. Každý oslavuje túto situáciu ako svoje veľké víťazstvo. Teda ja určite.
Idem ďalej a pri odbočke K Loreley II nepokračujem po červenej magistrále, ale zachádzam k Vyhliadke. Pred necelými dvoma rokmi som tadiaľto šiel v zime, ale teraz to vyzerá úplne inak. Tak minimálne sa nepredieram závejami snehu. Slnko už dostatočne vyšlo a obloha je gýčovo modrá. Vidím z tadiaľ Kojšovskú hoľu a aj Folkmársku skalu, kam mám vlastne namierené. Musím však najprv zísť z tejto výšky dole do údolia. Teraz som vlastne na najvyššom bode celej túry. Nastúpaných metrov ma čaká stále viac ako dosť.
Na Zlatoidských lúkach dávam definitívne zbohom Ceste hrdinov SNP a idem smerom na Kojšov. Spočiatku je to monotónne, nie síce prudkým ale zato nepretržitým smerom dole. Sledujem sa, či ma niekde niečo netlačí alebo neškriabe, na moje potešenie je úplne všetko v poriadku. Môžem sa tak sústrediť len a len na chôdzu.
Už by som aj zmenil smer, stále musím ísť dole. Konečne po extrémne dlhom čase sa mení charakter chodníka. Smeruje hore kopcom a s radosťou sa po ňom vydávam. Po pár minútach mi môj zmysel pre problémy nahovára, že niečo nie je v poriadku. Potláčam tú myšlienku niekoľko chvíľ, ale nakoniec uznávam, poblúdil som. Vraciam sa späť a nachádzam zas značku. Cesta smerom dole stále pokračuje.
Ak chcem ísť smerom hore, najprv treba zísť dole. Čím nižšie zídem, tým viacej budem môcť následovne nastúpať. To si stále pripomínam. Konečne som na najnižšom bode tejto časti a môžem sa vybrať hore. Ako tak stúpam hore kopcom, riadne sa zahrievam. Slnko tiež tak trošku pripeká a aj v lese sa otepľuje. Má to za následok, že si konečne dávam dole bundu a z dlhých nohavíc sa stávajú kraťasy.
V lokalite Turniská, kde žltá značka prechádza v zelenú je krásny kamenný most. Nevedel som, že také niečo je blízko Košíc. Určite sa pokúsim sem ešte niekedy prísť. Moje kroky teraz smerujú k Folkmárskej skale, najprv však musím prekonať jeden hrebeň. Dobre si pamätám ako som tadiaľto šiel minulý rok. Práve sa stmievalo a ja som mal za sebou už vyše 60 kilometrov. To sa prejavilo krízou, ktorou som práve prechádzal. Vtedy som stratil všetku chuť pokračovať. Dnes je to však úplne inak.
Som už niekoľko hodín na nohách ale napriek tomu som plný energie. Zo sedla Zemičky vedie na skalu veľmi prudký kopec. Snažím sa ísť pokojným a vyrovnaným krokom, nie je tu však nikto, kto by dokázal oceniť túto báseň v pohybe. Nie že by mi to nejako vadilo, veľmi si cením samotu, ktorá je vôkol mňa. Na vrchole stretávam dnešných prvých turistov. Otvorený priestor dovoľuje nabrať vetru poriadnu rýchlosť a tak som nútený natiahnuť si na seba bundu. Pomaly obedujem, vychutnávam si výhľady až na Tatry a zaznamenávam občasne hlasné a temné ručanie. Ak by som nevedel, že sa jedná o ryčanie jeleňov, aj by som sa poriadne preľakol.
Po krátkom oddychu sa vyberám na Sivec cez Gregorov prameň. Na tomto úseku cesty stretávam dosť veľa skupiniek turistov. Niektorí ešte len stúpajú hore a niekoľko krát predbieham už sa vracajúcich ľudí. Mám ešte poriadnu porciu kilometrov pred sebou a tak sa jednoducho musím ponáhľať. Obed mi vlial energiu do žíl a tak sa mi ide veľmi dobre.
Medzi vrcholom Folkmárskeho kopca a Gregorovým prameňom zas nikoho nestretnem a zo zarasteného chodníka je jasné, že tadiaľto chodí veľmi málo ľudí. Navyše sa mi podarí na jednom mieste zle odbočiť a tak som zakufroval. Následne sa ide zopár kilometrov k Ružínu po lesnej ceste, ktorá potom nečakane bočí na lúky. Tam slnko brutálne pečie, je to však najmä spôsobené tým, že je tesne po poludní.
Prechádzam cez chatovú oblasť, kde na cestu z jedného dvora na mňa vybehne zvedavý kokeršpaniel. Dávam mu najavo svoj nezáujem oňho, ale o to ho ešte viacej priťahujem. Na moje šťastie nakoniec usúdi, že som pre jeho domácu svorku neškodný a stiahne sa na svoje teritórium. Pravdu poviediac, odľahlo mi poriadne.
V reštaurácii pri moste nad Ružínom si plánujem doplniť svoje zásoby vody. Aby som nebol veľmi dotieravý, tak si najprv objednávam veľkú kofolu. Mám zaplatiť jeden a pol eura, mám však len celú desať eurovú bankovku. Čašník mi nemá ako vydať z tohto brutálneho extrémne vysokého obnosu peňazí. Tak mi nakoniec dá kofololu na účet podniku. A ako čerešničku navrch mi naplní fľaše s vodou.
Stúpaním na Sivec stretávam ďalšie početné skupinky výhľadov chtivých turistov. Jeden mládenec z mladého páriku neúspešne presviedča svoju drahú polovičku o tom kadiaľ vedie značka. S paličkami a väčším batohom vyzerám podľa nej o dosť turisticky zdatnejší, aby dala na mojú radu. Ktorá je len tak pre zaujímavosť rovnaká ako toho chlapíka.
Stretávam aj rodinu Dominikovho kamaráta. Buď vyzerám dnes úplne inak ako zvyčajne alebo ho moja prítomnsť úplne zaskočila, ale Alan ma vôbec nespoznáva. Lea je plná energie a najradšej by držala krok so mnou. To nie je ale možné, lebo Alan stále stojí v nemom úžase. Mám pred sebou ešte dosť veľa kilometrov a času už nie je zas tak veľa, tak musím stále udržiavať rýchle tempo.
Výhľady z vrcholu sú úžasné. Takisto ako z Folkmárskej skaly, aj z tadiaľto dovidieť až do Tatier. Na hrebeni Sivca je obrovská masa ľudí. Takmer sa musím cez nich predierať. Mnohí si robia svojky, teda selfie, čo sa mi zdá v niektorých prípadoch dosť nebezpečné. Jedna češka mi chce pomôcť a tak sa ma pýta, či nechcem aby ma odfotila, aby som mal dôkaž, že som došiel až úplne sem. Pravdu povediac, nepotrebujem žiaden takýto dôkazový materiál, nerobím turistiku pre iných ale len a len pre seba. Ja sám dobre viem kde som bol a čo som dokázal. To, že mi niekto neverí mi je úplne ukradnuté. Mne verí však každý nie?
Na ceste pod Sivcom stretávam párik, ktorému som udal správny smer a tak som rád, že sú už takmer pri cieli. Veselo sa zdravíme, ja ale upaľujem preč. Smerujem po žltej značke k vlakovej stanici na Ružíne. Na tomto úseku je oveľa menej ľudí, stretávam len tri skupinky. V prvej boli traja ľudia, v druhej dvaja a v poslednej bola jediná dievčina. Okrem nich stretávam už len stádo pokojne sa pasúcich oviec. Aká to idylka.
Od Ružína ma čaká už len posledné stúpanie popod Suchý vrch na Bystrú priehybu. Spočiatku sa ide pohodovo cez lúky, keď však vojdem do lesa, mám toho dosť. Pravdu povediac, obával som sa tohto kopca. Dobre som vedel, koľko budem mať za sebou už kilometrov a odhadoval som ako budem veľmi unavený. Navyše minulý rok som išiel tadiaľto opačným smerom a tak som vedel aké je to prudké. Na moje prekvapenie, sa mi však ide ľahšie ako som predpokladal. Nejde sa mi úplne najjednoduchšie, vo svetle všetkých skutočností sa mi však ide oveľa ľahšie ako som očakával.
Slnko sa pomaly ale isto začína skláňať na západ. Pôvodne počítal plán s prespaním na Bystrej priehybe, ja som však za svetla, dokonca s malým zablúdením, došiel až na Hornádske lúky. Prešiel som vyše 66 kilometrov za trinásť hodín s prevýšením cez 3000 metrov. Navyše mám dostatok času na rozloženie stanu a prípravu večere za svetla. Najem sa, zababuším sa do spacáka a idem ešte pred siedmou hodinou večernou spať. To bol teda deň. Mám zo seba veľmi dobrý pocit. Ten najlepší. Podarilo sa mi splniť všetko čo som si predsavzal a dokonca niečo málo navyše. Už sa neviem dočkať zajtrajška.
Pridaj komentár