Pred dvoma rokmi sa mi celkom pekne podarilo prejsť prvú časť Cesty hrdinov SNP. Potom ako so všetky skvelé seriály, nastalo dlhé čakanie na druhú sezónu. Neuveriteľne dlhú. Ale práve teraz nastal ten správny čas na premiéru druhej série. Hurá. Hurá. Ako som si to užil z prvého radu? Rovno poviem to na začiatku. Bolo to …
Vo štvrtok ráno ma Anton (vesmírny záchranca) hodil autom do Radatíc, tam kde som minule prestal. Počasie je tiež veľmi podobné, slniečko svieti. Nie je ale tak strašne teplo ako vtedy, ale to bude asi tým, že je ešte len pol desiatej. Počas prvých metroch cesty sa mi ide veľmi dobre (i s desať kilovým vakom na pleciach). Asi preto, lebo idem po ceste. Nejdem tak rýchlo ako normálne, napriek tomu som spokojný. Opúšťam hektické (v porovnaní s Košicami nehektické) centrum dediny. I tak stále idem po ceste.
Orientácia je extrémne jednoduchá, nemám kde zablúdiť. Od Ľubovca nemám kde zas zbehnúť zo správnej cesty, dostávam sa do dobre známych vôd (je to kraj kde mám nachodené doslova tisíce kilometrov). Celý zvyšok dnešného dňa vlastne sa budem pohybovať po chodníkoch, kadiaľ sa normálne pohybujem. Je to príjemné. Prechádzam po poľnej cestičke za Ľubovcom a potom pekne do húštiny a hurá prvý, troška prudší, kopec. Slnko sa na mňa neusmieva. Nie žeby prišli nejaké mraky a zakryli ho a i keď sa trocha ochladilo, dôvodom sú len listy, ktoré blokujú lúčom cestu ku mne.
Troška dobrodružstva zažívam pri prechode cez potok pri Prokopovom mlyne, prechádzam po novom mostíku a nie ako minule po kmeni nejakého padnutého stromu. Tak sa začína jedna z nudnejších častí (v minulosti som to takto nevnímal, ale teraz je to celkom nuda), etapa pri potoku Sopotnica (ten si ale len tak trošička mumle pre seba a vôbec nesoptí). Cesta je spočiatku asfaltová (to sa od minula nezmenilo), potom som ale v úseku, kde je dosť silná ťažba dreva. Ak by to niekomu nebolo jasné z rozbitej cesty, všade prítomnému blatíčku a hukotu píl, tak na jednom mieste o tom informuje i značka (a odstavený ŤLM alebo ťažký lesný mechanizmus) a vlastne aj dvaja lesní robotníci (neboli ťažkého kalibru). Pozerajú na mňa silno podozrievavo, veď čo ak by im taký bezďák ako ja zobral (rozumej ukradol) niekoľko kubíkov dreva a odniesol ich v tom veľkom batohu?
Cesta do Kysaku prejde potom celkom kľudným tempom, jediným vyrušením je kopa blata pri rieke. Moje úplne čerstvo čerstvé topánky (ja viem, nemali by sa nosiť nové topánky na takýchto výšľapoch, ale presne rovnaké (dokonca aj farebne) úspešne nosím i doma) takto dostali krásny čierny náter. V dedine nie sú žiadne stromy, preto sa parím jak v paráku, ale v lesíku za obcou je hneď chladnejšie a príjemnejšie. Teda pokým sa nezačne stúpanie na Jánošíkovu baštu. To sa parím i v tieni stromov. Cestou stretávam prvých regulárnych turistov, ktorí schádzajú dole.
Keď dôjdem na baštu, nie som ta sám (to sa mi stalo asi po prvýkrát). Jeden párik tu už sedí a vychutnáva si krásne výhľady. Po krátkom rozhovore, je mi jasné, že on je fanúšik turistiky a ona je skôr jeho väčším fanúšikom ako tejto pohybovej aktivity. Zanechávam ich s príjemných výhľadom a hor sa do zdolávania ďalších výškových metrov. Pod sedlom Zemičky sa rozlieha nepríjemný zvuk motorových píl, tak aj tu sa rúbe drevo. Dôkazom sú i hlboké koľaje a rozbité cesty. Hmmm.
Denný čas už postúpil a ja som neprekvapivo celkom hladný. V pláne je najesť sa v prístrešku pod Vysokým vrchom. Keď tam dôjdem, mením trošku plán. Aby som ušetril trochu času, budem jesť počas chôdze. Nie je to až také zložité, vo vrecúšku som mal pripravenú ryžu a kurča. Celkom som sa toho obával, aké to bude a ďakujem Aďke, že ma na to nahovorila. Bolo to veľmi osviežujúce. Osviežujúcim sú aj kvitnúce mesačnice, ktoré na stretávam na ceste do Kavečian. Ich omamná medová, príjemná ale miestami ťažká vôňa ma sprevádza na niekoľkých úsekoch. Tohto roku zakvitli troška neskôr ako zvyčajne.
Na chate Hrešná si dávam do fľaše načapovať čerstvú vodu a čerstvú nechladenú kolu. Mám totiž vo zvyku si každú tri štvrte hodinku sa napiť a striedam vodu s kolou. Ak je na rade voda, napchám (niekedy doslova) najprv do seba aj dávku niečoho malého a sladkého (snickers, gumové medvedíky, müsli tyčinku a pod.). Takto mám stále dobrú zásobu rýchlej energie a som aj dostatočne hydratovaný. Pochybujem či je to zdravé, ale mne to takto veľmi chutí a som schopný prejsť aj celkom dosť kilometrov (alebo je to aspoň takto naplánované).
Schádzam do Čermeľa a každú chvíľku neťahám pílku (to skôr to tí pilčíci v lese), ale predbieha má dosť celkom slušné množstvo cyklistov. Niektorí len tak prefrčia popri mne a tí slušnejší aj spomalia. Počet cyklistov medzi Čermeľom a Bankovom je rovný nule, ale od Bankova sa zas rozbiehajú. Jedna skupinka troch cyklistov ma predbieha ale na prvom horizonte sa zastavujú a oddychujú. Tak ich zas prebieham ja. Niekoľkokrát sa takto minieme ale pred Jahodnou ich už nedobieham. Škoda. Chcel som byť pešo rýchlejší ako cyklisti.
Predbieham i jedného, na prvý pohľad zrejmého SNPčkára. No kto iný by mal veľký batoh a šiel po červenej? Som rýchlejší ako on, ale aj asi o tridsať rokov mladší. Ak by som bol v jeho veku aspoň taký rýchly a odhodlaný ako on, bol by som rád. Možno sa to nezdá, ale je už podvečer a na chate Jahodná si dávam krátku prestávku a dávam si polievku. Do fľaše poprosím vodu a aj kolu, majú ale len kolu v sklenenej malej fľaši (nechcú produkovať plastový odpad). Preto si rovno objednávam tri a hrdo si to prelievam do mojej plastovej.
Pri vedľajšom stolíku sedí ďalší turista, hrdina SNP. Štartoval dnes v Kysaku a končí tu na chate, kde prespí. Má v pláne pokračovať a ďalšiu noc prespať v kúpeľoch Štós a potom na chate Volovec, ďalší deň ukončiť v Dedinkách a následne v Telgárte. Ako tak počúvam, je to riadna štreka. A ja to chcem prejsť za dva dni? Nie som tak trochu blázon? Turista sa ma pýta aj na to, či som nepredbehol jedného staršieho pána. No na toho si dobre pamätám. Okolo siedmej sa poberám ďalej a čaká ma výstup popri zjazdovke.
Cyklistov nestretávam žiadnych. Buď je to väčšou vzdialenosťou od Košíc alebo pokročilejším časom dňa (alebo ich kombináciou). Plán dôjsť až na Lajošku je raz dva splnený a tak sa rozhodnem ešte trošička pokračovať ďalej. Pred Idčianskym sedlom, tesne po západe slnka pozorujem krásne sfarbené mraky a nakoniec sa rozhodujem pre ukončenie dňa. Pred prístreškom si rozbalím svoje pakšamenty (karimatku, spacák), neďaleko zavesím na strom jedlo (aby sa mi do neho nedostali náhodou náhodné medvede a hlavne hlodavce), prezlečiem, spácham na sebe večernú hygienu a ide sa spať.
No plán bol taký, ale veľmi ťažko sa mi zaspáva. Nie je to zimou, karimatka a v spacák držia teplo excelentne, ale som taký plný dojmov, až nemôžem poriadne si oddýchnuť. Snívajú sa mi riadne halušky (dnes to bol špionážny thriller o maďarskom vedcovi, ktorý chcel utiecť počas studenej vojny na západ a ja ako správny ideologicky kovaný kontrarozviedčik som to zistil z nákupu lístkov na majstrovstvá európy vo futbale, z jeho záľuby v opere a poslaniu abstraktu na astronomickú konferenciu v Londýne a neviem čo z toho bolo najbizarnejšie a najtragickejšie). V noci sa zobudím a s nechuťou sledujem ako po karimatke sa plazí krvi chtivý slizniak. Odpinkávam ho do trávy a tvárim sa, že spím.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 27. 05. 2021 | 10:19 h:min | 54.78 km | 11:19 min/km | 2073 m |
Pridaj komentár