Je mi veľmi teplo v spacáku. Preto si dávam dole bundu, do ktorej som sa zababušil zo strachu pred zimou. Opätovne zaspávam tvrdým spánkom spravodlivých. Neskôr ma však v noci budia jelene. Nedajú si pokoja a ryčia na seba. Pravdepodobne len a len kvôli tomu, aby mi naschvál rušili spánok. Okolo jednej v noci jedno takéto prebudenie využívam na natiahnutie odloženej bundy. Jednoducho sa ochladilo.
Nastavil som si budík na pol šiestu, aby som vyrazil do Košíc ešte pred východom slnka. Teda myslel som si, že som si ten budík nastavil, lebo keď konečne otvorím oči, nejakým zázrakom už je šiesta hodina ranná. Neostáva mi tak nič iné len sa pobaliť. Pretože som celkom naľahko, netrvá mi to ani veľmi dlho a som pripravený vyraziť na cestu.
Oproti včerajšku, je teplota takto ráno o dosť nižšia. Vďaka pohybu sa však celkom rýchlo zahrievam. Pohybujem sa po krásnych veľkých lúkach a vadí mi jedine studená rosa na tráve, ktorá mi nepríjemne močí moje super fantastické topánky. Nemajú však nepremokavú úpravu. Ono také som vlastne chcel, lebo čo ľahko vojde do topánky, ľahko z nej aj vyjde, ale takto ráno mi to tak trocha vadí.
Po necelej hodinke chôdze zastavujem pri prameni vody a napĺňam si moje fľaše s vodu, ktoré sú už prázdne. Potom si doprajem ovsené vločky ako chutné raňajky a až následne pokračujem ďalej. Schádzam z lesnej cesty na jej asfaltovú obdobu a na ďalších niekoľko kilometroch idem výhradne po nej. Nie je to taká nuda, ako by sa na prvý pohľad zdalo, lebo z okolitých lesov často počuť jelene. Vždy sa tak trochu zľaknem ale aj poteším. Niekedy znejú celkom blízko.
Na moje oveľa väčšie prekvapenie ma na tejto opustenej ceste predbieha auto. Zastavuje asi sto metrov predo mnou a vystúpi z neho, to predpokladám z prítomnosti veľkého prúteného košíka, vášnivý hubár. Dá sa so mnou do reči a nejako sa mu nechce veriť, že idem z Košíc do Košíc. Podozrievavo sa na mňa pozerá ale nakoniec si to nejako vnútorne zdôvodní a popraje mi dobrú cestu. Ja jemu zas bohatý úlovok húb.
Do Brezieho, detského tábora umiestneného nad tokom Hornádu, prichádzam v pohodovom rozpoložení. Aj nohy po tých kilometroch na asfalte sa už zohriali a čiastočne aj vyschli. Aby im nebolo ľúto za vlhkosťou, turistická značka ma vedie do vysokej trávy, kde som nútený predierať sa ešte stále mokrým porastom. Tohto úseku som sa dopredu bál, ale musím uznať, že to nebolo až také strašné.
Slnko postupne zohrieva teplotu vzduchu a tak keď dôjdem do Kysaku, je už celkom príjemne teplúčko. Dávam si bundu zo seba dole a dávam ju do vaku. Pomaly mi už dochádza voda v jednej fľasi a tak si pri prameni nad Kysakom dopĺňam zásoby. Potom ma už len čaká výstup na Jánošíkovú baštu. Minulý rok som si nevedel dobre predstaviť, aké by to bolo ísť opačným smerom. Dnes už viem, že to nie je až také strašné. Kopec je to síce prudký a aj nie práve najkratší, ale ide sa mi s chuťou.
Modré nebo a krásne výhľady ma vítajú na brale. Stretávam tu aj druhého dnešného človeka – cyklistu čo vyšiel z Košíc a po Ceste hrdinov ide do Prešova. Spravím mu fotku, on na rozdiel odo mňa chce mať trvalý dôkaž svojej návštevy. Potom už vychádzam smerom domov. Na niektorých miestach je cesta zničená ťažkými mechanizmami. Je mi smutno, že už aj tu sa vo veľkom rúbe drevo.
Na rozdiel od včerajška idem stále len v lese. Skoro žiadne výhľady a len monotónny duch lesa. Na jednej strane ma to mrzí, na druhej radšej takto ako samé holoruby. Ani poriadne nevnímam ako postupujem, lebo každý krok je úplne identický s tým predchádzajúcim. Tesne pod sedlom pod Vysokým vrchom mi niečo z ničoho nič zafučí a zadupoce za chrbátom. Otočím sa s malou dušičkou za seba ale nič nezbadám. Dokončím celú 360 stupňovú otočku a pred sebou vidím mladého bežca. Ak by sa slušne pozdravil, nemal by som tak blízko k infarktu.
Nepokračujem ďalej po červenej značke, to teda nie. To by bolo príliš jednoduché. Mám v pláne zísť dole do Čermeľskej doliny a následne sa opätovne vyštverať na červenú značku. Na jar som aj tadiaľto šiel a cesta bola riadne zarúbaná, teda zarastená. Dnes je to však ešte troška horšie. Vysoká tráva pozakrývala všetky polámané stromy a mám problém prejsť skrz. Schádzam z neexistujúceho chodníka a hľadám si cestu sám. Riadne ma to teda spomalilo. Tento úsek nie je dlhý a preto je to vcelku veľká zábava.
Pri chate Diana sa otáčam a začínam stúpať na Hrešnú. Cesta je plná hlbokého bahna. Hlavou mi nejde pochopiť, skadiaľ sa to blato vôbec nabralo? Brodím sa ním dlhšie ako by mi bolo milé. Moje super krásne nové tenisky sú za malú chvíľku celé špinavé.
Na Hrešnej ešte stále nemám dosť. Na rozdiel od plánu schádzam na Alpinku a potom pokračujem po modrej k ústiu Čermeľa. Vlastne sa vraciam tou istou trasou akou som včera začínal. Vtedy som však postupoval úplne sám a dnes mám kopu spoločníkov. Každú chvíľku ma predbehuje nejaký cyklista.
Na Čermeli stretávam Matúša a jedného z jeho synov. Keďže nám nevyšiel spoločný výlet na Vihorlat, tak som rád, že môžme aspoň takto pokecať. Idem rýchlym krokom popri Matúšovi, ale nakoniec roztočí kolesá svojho tátoša a mizne mi v diaľke. Ja dobre viem, že do cieľa to už nemám vôbec ďaleko.
Na Aničke si vychutnáva krásne a teplé počasie obrovské množstvo ľudí. Viem si dobre predstaviť, ako na nich musím pôsobiť. Divný a smradľavý čudák. Preto vôbec nespomaľujem, doslova sa rútim domov. Aj sa už veľmi teším na dobrú, rozumej teplú sprchu.
Ani sa nenazdám a som doma. Som na seba dostatočne hrdý. Nakoniec som prešiel za necelý jeden a pol dňa (za 21 hodín čistej chôdze) vyše 110 kilometrov. Je to oveľa lepší výsledok, ako som si vlastne predstavoval. V dokonalom jesennom počasí sa mi šliapalo veľmi dobre, zažil som kopu drobrodružstiev a veľa čakaných i nečakaných situácií. Nemohlo to byť už lepšie.
Pridaj komentár