Z Krompách vyrážam ešte za tmy. Koncom júna to znamená skoré ráno. V uliciach mestečka nestretávam skoro nikoho, lebo väčšina zábavy chtivých mládežníkov sa ešte natriasa na diskotéke. Dnes som naozaj určite prvý na prti.
Keď vychádzam z mesta a smerujem medzi záhradky, hviezdy na čiernej oblohe na mňa sprisahanecky žmurkajú. Milujem pohľad na nebo. V nadhlavníku nado mnou plachtí Labuť, Lýra a južne od nich prelietava Orol. Nad severným obzorom bez problémov rozoznávam Veľkú medvedicu, Malého medveďa a aj Draka tiahnucého sa medzi nimi. Z týchto strašidelných tvorov však nemám žiaden strach.
Štekot niekoľkých pozemských psov mi však dokáže spraviť oveľa väčšie vrásky na tvári. Neviem presne určiť či sú blízko alebo ďaleko. Navyše ak by boli náhodou vybehli zo svojích ohrád v tej tme by som ich zbadal až na poslednú chvíľu. Ako by som sa potom proti ním bránil? Naozaj, ale naozaj nemám psov.
Na moje šťastie, nechávam psov za sebou za plotmi. Začínam výstup na Bielu skalu. Obloha pomaly bledne a nad východným obzorom vychádza starý Mesiac. Každou minútou je vidno stále viac a viac. Ako stúpam lesnou cestou hore aj úzky kosáčik Mesiaca stúpa nad ružovkastými zorami.
Na niektorých miestach je sklon cesty neuveriteľne prudký. Noha míňa nohu a potím sa ako divá svinka. To je nesporný znak užívania si. Od začiatku túry ubehla len niečo vyše hodina a ja sa dívam na Slovinky z 900 metrovej Bielej skaly. Je nesmierne teplo. Napriek blížiacemu sa východu slnka je v tejto nadmorskej výške tma a vyše 14 V tejto nadmorskej výške je napriek blížiacemu sa východu slnka 14 stupňov.
Mierim si to dole do Sloviniek. Pod bralom je v lese kopa lístia a tak je to tam riadne šmykľavé. Musím si dávať veľký pozor, preto nie som až taký rýchly napriek zostupu. Moje topánky sa na lúke zmočia od rosy. Dúfam, že si ztadiaľ neberiem žiadného nepozvaného osemnohého hosťa. Nerád by som sa naťahoval a zdržiaval s odstraňovaním kleišťa.
Stromy v lese zrazu zmiznú a ja som zrazu mimo lesa. Dlhé roky som prechádzal týmto pekným lesom a teraz je všetko vyrúbané. Som z toho naozaj smutný. Prečo sa musia všetky stromy spíliť? Prečo musia spraviť holorub? A potom sa všetci okolo čudujú nepredvýudavým výčinom počasia.
Čo ma najviaz zaujme v doline je prudký pokles teploty. Kým hore bolo teplo, v doline pri potoku je vcelku chladno. Musím sa začat riadne rýchlo hýbať, aby mi nebolo zima. Idem však po asfaltke smerom na Čierny bocian a tak mi nerobí problém zrýchliť svoje tempo. S motiváciou mi pomáhajú aj moja nemesis – štekajúce psy. Som veľmi rád, keď brechot psov sa ku mne nepribližuje.
Po chvíli počujem od potoka divné zvuky. Sú to srny alebo nebodaj nejaké diviaky? Ani jedno ani druhé. Z krovia vyletí vták. Na moje počudovanie je nejaký veľký. Má aj nejakú divnú farbu. Netrvá mi dlho kým pochopím čo v skutočnosti vidím. Po prvy krát vidim naživo čierneho bociana! Najvtipnejšie na tom je, že cestou na chatu Čierny bocian.
Dolina sa začína čím ďalej zužovať a steny údolia sa týčia nad cestou. Mikroklíma má za následok pokračujúce sa ochladzovanie. Dôsledkom je čím ďalej väčší počet bielych kvetov bazy čiernej. Chladný máj síce spôsobil v Košiciach neskoršie kvitnutie, ale tam už baza teraz nekvitne. Preto je veľmi zvláštne vidieť kvitnúť tento krík v tak neskoré obdobie roka.
Prekvapuje ma aj obrovské množstvo lopúchov vedľa potoka. Scenérii dominujú kilometer za kilometrom zväčša len obrovské lopúchové listy. Zbavím sa ich až pod Suchincom, kde zamierim smerom hore. Čaká ma ďalšie prudké stúpanie. Išiel som ním zatiaľ len raz koncom marca a hore som si užil posledné zvyšky snehu. Teraz ma tam čaká len tráva.
Na oblohe nie je ani jeden biely mráčik a tak sa mi ponúkajú krásne výhľady do okolia. Krásne vidno aj zubatý horizont Vysokých Tatier a dokonca aj hole Nízkych Tatier. Všetko je tam krásne nádherné. Teda až na tú mokrú vysokú trávu na lúke, ktorá ma šľahá vyše kolien. Mám mokré nielen topánky ale aj stehná. Na potvoru vidím ako sa po mne šplhá potvorský čierny pasžier, hľadajúci si na mne pohodlné miestečko na cicanie mojej sladkej krvy. Tak to teda nie! Ja sa nenechám vysávať. Rýchlo sa ho zbavujem a dúfam, že žiadneho iného na sebe nemám.
Na Suchinci cítim ako ma tlačia v topánke drobné kamienky. Raz si so sebou do Krompách nezoberiem návleky na topánky a takto to skončí? Vlastne by ma prekvapilo, ak by mi kamienky neskončili v topánke. Dobre viem, že chodím veľmi nešikovne a cestou zberám všetky najhoršie možné predmety do topánok. Veď práve preto ti návleky nosím nie?
Krížom cez chodník leží padnutý smrek. Chvíľu neviem presne určiť kadiaľ mám ísť. Rozhodúť sa pre pravú alebo ľavú stranu? Vyhrá to nakoniec tvrdohlavé riešenie a vydávam sa priamo skrz najväčšie konáre. Cesta sa následne skľudní a idem poväčšine miernym briežkom smerom dole. Trápia ma jedine veci v topánke. Pod Skalou (ľudia v okolí asi neboli veľmi kreatívni v pomenovaní významných geografických orientačných bodov a preto si netreba zamienať Skalu s neďalekou, mnou už dneska raz zdolanou Bielou skalou) si vytriasam topánku a takto nenápadne oddychujem.
Do Sloviniek pokračuje turistická značka mierne zvažujúcim sa svahom. Nič prekvapujúce tu nemôžem stretnúť, šiel som tadiaľto už desiatky ráz. Preto som ohromený, keď stretávam poľovníka na štvorkolke. Jakživ som tu v tomto okolí nikdy nikoho nestretol a teraz rovno človek so zbraňou. Preto keď sa ma opýta kam sa tak ponáhľam, neodporujem mu. Mne sa nezdá, že by som sa nejako rýchlo pohyboval, lebo pre vnzikajúci odtlak na päte, som dosť významne spomalil. S mojou odpoveďou bol zjavne spokojný, lebo ma nechal ísť bez ďalších doplňujúcich otázok.
Nad Slovinkami rozmýšľam, či ísť do Krompách po asfaltke alebo sa vyštverať na Bielu skalu ešte raz. Nakoniec sa rozhodnem pre ešte jedno stúpanie. Cesta cez les je viacej v prírode, nie je o toľko dlhšia a je príjemne prudká. To vedie len k jednému záveru – challenge accepted.
Štverám sa do prudkého kopca a okrem svojho hlasitého odfukovania nepočujem nič. Hoci by v kroví mala divoké rodinné stretnutie medvedia rodinka, ja by som ich nemal šancu začuť. Preto ma ani neprekvapí, keď ma prekvapí motorka ticho schádzajúca dolu kopcom bez zapnutého motora. Dnes je teda deň bohatý na nečakané stretnutia.
Druhy krát na Bielu vychádzam po pol hodine stúpania. Teraz je na vrchole vidno a citeľne je teplejšie. Nemienim sa dlho zdržiavať a ponáhľam sa dole. Najednom mieste sa mi zdá, že za tých pár hodín sa kopec posunul a je to tu nejako brutálne prudké. Normálne cestou dole idem pomalšie a musím si dávať väčší pozor ako cestou hore.
Po skúsenostiach z rána, očakávam kedy na mňa sa rozbrešú psy. Prechádzam popri ich plote a všade je ticho. Takže teraz už ich nejako nezaujímam, či čo? Vlastne mi to vôbec nevadí. Dochádzam do skoro stále prázdneho centra Krompách. Len niekoľko ľudí sa náhli do kostola. Ja sa tiež ponáhľam, ale domov. Po necelých šiestich hodinách som na konci.
Dnes to bola riadna jazda. Zažil som deň a noc a biele kvety čiernej bazy. Uvidel som čierneho bociana a biely kosáčik Mesiaca. V prírode som stretol kopu ľudí (rozumej dvoch). Kochal som sa pohľadom na Vysoké i Nízke Tatry a bál som sa psov. Dušu mi hladili žmurkajúce hviezdy a kamienky mi naskákali do topánky. Vystúpil som na Bielu skalu z každej strany a na Suchinci som si zmočil nohy. Jednoducho to bola paráda.
Pridaj komentár