Dnešným cieľom môjho snaženia sú Levočské vrchy. Niektorí kolegovia z práce majú v pláne užiť si sneh na lyžiarskom svahu v Levočskej doline a niekto si chce skôr vychutnať sneh mimo neho. Vôbec neprekvapujúco, ja patrím do tej druhej skupiny. Pôvodne som mal v pláne vyraziť z Košíc o štvrť na osem. Mal som dôjsť s pasažierkou Zuskou, ale tá musela žiaľ ostať v metropole východu. Na jednej strane ma to veľmi mrzí, na druhej strane sa mi otvorila možnosť prísť oveľa skôr. Do strediska dochádzam už pred siedmou. Môj červený tátoš je úplne prvý na celom zľadovatelom parkovisku.
Nechcem si nabiť nos a tak nahadzujem na nohy mačky. Skontrolujem modrú značku a vydám sa po nej. Smeruje hore na svah. Nikto okrem mňa na ňom nie je a tak si ho aj ja môžem užiť do sýta. Moje ego je nakŕmené vedomím, že lyžiari o zopár hodín budú vytiahnutí na kopec pomocou lanovky, ale ja som to dokázal celkom úplne svojími vlastnými silami.
Kým cesta hore je náročná z dôvodu veľkého prevýšenia, tak pokračovanie je zložité najmä kvôli hlbokému snehu. Brodenie snehom dokáže odčerpať riadnu porciu síl. Dobre to poznám, moje posledné dobrodružstvo je toho dôkazom. Dnes je to ale o trošička lepšie. Sneh nie je taký hlboký a navyše povrch je namrznutý. Lúky sa tu striedajú s lesom. Za hodinu dvakrát vyruším pokojne pasúce sa lane. V hlave skúšam vypočítať, koľko ich do konca túry asi stretnem. Bude to riadne vysoké číslo.
Cestou vidím medzi stromami zopár ruín. Netuším, či tu niekto v minulosti býval alebo čo to vlastne boli budovy zač. Za ďalšiu necelú polhodinku som došiel k autokampingu v Levčskej doline. Na malú chvíľu som sa riadne vystrašil. Žiadni ľudia okolo a pred budovou autokempingu je otvorená klietka a veľký vlčiak sedí pred ňou. Ak by som sa mu znepáčil, nemám sa ani kam skryť. Tvárim sa, že ma nezaujíma a našťastie rovnaký prístup ma aj ten pes.
Zrýchľujem a nemá to na svedomí ten pes. Jednoducho sa mi dobre šliape, najmä ak idem dole kopcom. Keď sa cesta začne opäť dvíhať, ani veľmi nespomaľujem. Som v pohode a ide sa mi vynikajúco. Brodím sa snehom a ani studený vietor mi nevadí. Dokonca ho vítam, čím horšie počasie tým je to pre mňa väčšia zábava.
Vidím ako sa mračná prevaľujú po zemi. Chvíľami nevidno ďalej ako na desať metrov a o malý okamih vidno do diaľky – možno aj dvesto metrov! Nevadí mi, ak nevidím kam presne idem. Prekvapenie za každou zákrutou. V snehu nevidno veľa ľudských stôp, o to viacej vidno stopy od sŕn a laní. Žiaľ na živo nevidím žiadnu. Chodník sa príjemne vlní, ani veľmi nestúpa a ani neklesá.
Prekvapujúco sa lesný chodník zrazu končí a vychádzam na asfaltku. Sneh je síce z cesty odtrhnutý ale ľad nie. Našťastie mám stále na nohách mačky a tak mi to nerobí žiaden problém. Keďže sa teraz pohybujem po ceste, moje tempo sa neuveriteľne zrýchli. Nasledujúcich osem kilometrov prejdem za hodinu a desať minút.
Počasie je stále hmlisté. Veľmi som sa tešil na výhľady na biele Tatry. Mám síce výhľad na biele kopce, je to však len zem pod mojími nohami. Na moje prekvapenie tu v tomto odľahlom kuse Levčskych vrchov stretávam jedného ďalšieho turistu. Len sa pozdravíme a každý ide svojím vlastným smerom. Ak bude cesta takto ďalej pokračovať, budem mať pred svojím plánom dobrý náskok. Mal by som to však už vedieť, ak vyzerá všetko príliš dobre, znamená to, že sa niečo poriadne zvrtne nečakaným smerom.
Aj sa tak stane. Turistický chodník sa zrazu odkloní od dobre a schodnej cesty a musím začať prešľapávať hlbokým snehom. Moja rýchlosť brutálne klesne. Ďalšie minúty sú dosť nepríjemné a prichádza kríza. Môj celý plán sa rúti ako domček z karát. Na to je len jedno riešenie. Treba zachovať chladnú hlavu (to v tomto studenom a veternom počasí nie je až taký veľký problém) a dostať do tela nejakú energiu. Natlačím do seba polovicu zmrznutej energetickej tyčinky a po minúte spráskam aj ten zvyšok.
Môj záchranný plán sa spočiatku neprejavuje. Nemám energiu a hĺbka snehu sa stále zvyšuje. Našťastie to po nejakej dobe nakoniec zaberá. Ide sa mi zrazu ľahšie a výška snehu ma neobmedzuje. Všetky čierne myšlienky mi vietor odfúkol z hlavy a cítim v sebe príliv energie. Navyše ešte celkom rozumne rozmýšľam a dohodnem sa sám so sebou (niekedy je táto časť najťažšia zo všetkých), že nedokončím môj plánovaný okruh a zídem dole z kopcov pri najbližšej príležitosti. Keď sa takto mentálne nastavím, všetko do seba skvelo zapadne a cítim sa skvelo. Dokonca sa zrazu objaví aj odhrnutá asfaltka. Zrazu sa vo mne prebudí červíček pochybností, či som sa rozhodol správne.
Na mieste zvanom Hrby sa odkláňa cyklistický od turistického chodníka a vydávam sa po ňom. Je celý zľadovatelý a naozaj sa vytešujem z mojích skvelých mačiek. Ak by som ich nemal na nohách, každým tretím krokom by som skončil na zemi. Takto ale trielim ako raketa dole do doliny. Aj keď sa to nezdá ešte ma čaká posledných päť kilometrov.
V lyžiaskom stredisku sa moji kolegovia venujú lyžiam a snowboardu. Ja si v miestnej rešturácii dávam na obed kapustnicu a buchty na pare. Takto posilnený strávim nejaký čas v príjemnom rozhovore a večer sa vyberiem domov. Tento dnešný deň veľmi dobre dopadol. Dokonca ešte lepšie ako dobre. Som hrdý na svoje správne rozhodnutie zbytočne netlačiť na prejdenie čo najväčšej vzdialenosti za každú cenu a tak som preto potom mohol stráviť dostatok času s kolegami.
Pridaj komentár