Tento rok bol riadne nabitý všelijakými rôznymi akciami. Či už nejakými mojimi sólovými vecami alebo nejakými súťažnými behmi. Celkom som bol vyčerpaný a koniec roka som plánoval oddýchnuť si doma. Tak prečo si nakoniec dať na koniec sezóny ešte jeden beh? Veď nejaké posledné zbytky energie sa predsa len nejaké nájdu. Hurá, skvelý to nápad. Lenže ktorý? Obzerám sa vpravo a i vľavo a nakoniec niečo predsa len nájdem (a poviem pravdu už po minulé roky som obdivoval práve túto akciu). Beh hrebeňom Volovských vrchov je to pravé orechové? No ak by to malo ešte malo o pár kilometrov viac, tak až vtedy by to bolo úplne dokonalé (lebo viacej kilometrov znamená viac zábavy).
V sobotu ráno sa presúvam do Smolníka (lebo tam sa odohráva táto zábavka). Nikdy som v Smolníku nebol a tak spoznávam aspoň nové m(i)esto. Rýchlo hľadám miesto na zaparkovanie a nie je to tak jednoduché. Ako supy sa sem zbehli všetci z blízkeho i ďalekého okolia (však vrátane mňa) a parkovacie miesta v tomto mestečku sú beznádejne obsadené (alebo som príliš mäkký a empatický). K prezentácii vedie extrémne dlhý rad a to je asi aj dobre. Zabudol som si doma vytlačiť a podpísať jeden dokument a tak som to počas čakania vyplnil. A nakoniec som ani tak dlho nečakal. Navyše som stretol El Presidenteho. Okrem pokecu konečne dostávam do rúk nádherné tričko z Východniarskej stovky (ktorá sa naneštastie nekonala).
Trochu stresu a jedno nečakané päť minútové zdržanie a je tu konečne štart. Typicky sa postavím na koniec štartového poľa aj keď mám v pláne (tak netypicky) bežať. Po štarte chrti a rýchlici (i chrtki a rýchličky) miznú v diaľke. Ako naozaj po minútke už nevidno čelo preteku. Trošku pobehávam ale tak či tak sa držím niekde v tyle pretekov. Ako náhle sa cesta dvihne (a ona sa dvihne hneď po dvesto tristo metroch) prechádzam do chôdze. No a práve tu začínam predchádzať prvých bežcov. Oni bežia a ja pekne (i keď rýchlo) kráčam. Keď sa však zastavujem aby som si spravil zopár fotiek, predbieha ma možno i tridsať (a možno i viac) pretekárov (a pretekárok).
Tak sa dávam opäť do práce (predchádzania). Mňa to ale poriadne baví (no však mám ya sebou len zopár kilometrov, asi naozaj len dva). Na občerstvovačke sa ako jeden z mála zastavujem (okrem mňa ešte jeden ďalší) a dávam si do nosa. Pravdaže ma predbehlo zas tak bambilión ľudí. Kopec nie je uˇy tak veľmi prudký a bežím už aj ja. Odstupy od pretekárov sú tu väčšie. Preto mi aj dlhšie trvá, kým niekoho dobehnem. Tvoria sa skupinky a tak keď už niekoho predbehnem, je to viacej ľudí naraz.
Značenie je excelentné, každú chvíľku je na dohľad nejaká fáborka. Niežeby by ich bolo treba. Beží sa po červenej značke (a teda po Ceste hrdinov SNP) kadiaľ som šiel minulý rok. Tak to veľmi dobre poznám. Pri ďalšej fotografickej prestávke ma predbieha zas kopec ľudí. Nie je ich až zas tak veľa. Stále je vôkol mňa celkom dosť veľa ľudí (v porovnaní napríklad s Rusínskou stovkou, kde štartovalo okolo 50 ľudí, tak tu stálo na štarte skoro štyrikrát viac). Tu sa asi nestane, aby som bol široko ďaleko celkom sám.
V prudšom kopci na Osadník prechádzam opäť do chôdze, ale stále predchádzam pretekárov. Dobre sa mi nedarí len cestou hore ale i v prudšom kopci smerom dole to pustím na plno. Nikoho síce nepredbieham (predo mnou je nejaká väčšia diera) ale nikto sa ku mne nepriblíži (ba dokonca sa vzdiaľujem od poslednej skupinky). Na jednom mieste sa predo mnou objavujú na obzore Tatry (vysoká verzia). Tak to je absolútna paráda.
Na občerstvovačke pred Pipitkou sa zas zastavujem, hádžem do seba banán, nejaké sladké veci a i kolu. Nezdržujem sa ale príliš dlho. Chvíľu mi je nedobre na bruchu (asi som sa príliš prejedol) ale potom mi je už veľmi dobre. Hneď ako predbehnem ďalších ľudí. Cestou na Pipitku prechádzam zas do svojho vcelku rýchleho kroku. Celkom na duši pohladí povzbudzovanie predchádzaných spolupretekárov. Z hrebeňa vidno široko ďaleko (i nízku verziu Tatier, Silickú planinu a mnoho ďaľšieho vidno). Dole cestou k Uhornianskemu sedlu to rozbalím (počet predbiehaných ale celkom klesne, diery medzi bežcami sú už celkom citeľné, stále však vidno niekoho predo mnou alebo za mnou).Pri útulni je skupinka ľudí, ktorí veselo kričia: „Turisti zdravia bežcov!“. I toto je celkom milé a príjemné.
Od sedla k Bielym skalám je to hore kopcom. Keď som šiel tadiaľto minulý rok, zdalo sa to len na skok, dnes to trvá ale nekonečne dlho (ale to som už mal v nohách cez 50 kilometrov v ten deň, dnes to je len slabučko cez 20 kilometrov). Pred sebou vidím zopár bežcov a celkom o tom pochybujem, či ich vôbec do konca pretekov dobehnem. Nuž ale je pravda, že krok po krôčiku sa k nim približujem (asi to nie je náhoda, že to je smerom hore do kopca). Pomaly predbieham jedného a potom i druhého a potom na moje prekvapenie i tretieho (a asi som prekvapil nielen seba).
Na rovinkách to až také svetoborné nie je (no niežeby to inde bolo zas až tak svetoborné) ale tak sa mi zdá, že v naklonených rovinkách (najmä podľa Belovej definície) mám tak troška navrch. Posledná občerstvovačka je hlboko dole v lese, kam treba poriadne prudkým kopcom zostúpiť (a ďalší pretekár je za mnou). Ani sa nezastavujem (už je to len okolo sedem kilometrov do cieľa, asi, a nakoľko mám kopu zásob v batohu, nepotrebujem nič) a pokračujem ďalej. Také klišé, čo som stratil zostupom, musím teraz získať naberaním výškových metrov. Ale to nie je v podstate zlé, či?
Mám taký pocit, že sa už pôjde len po rovinke a potom prudko dole (nie raz som bol varovaný pred posledným padákom). Postupne sa mi ide lepšie a lepšie a keď nastane prudké klesanie (v diaľke za sebou vidím Pipitku a nechce sa mi ani veriť, že som tam bol len niečo pred hodinou) tak sa tomu teším. To sa asi blíži ten koniec. A najlepší koniec je niekoho predbehnúť. Rútim sa dole kopcom (nezastaviteľne, nemám brzdy), predbieham a o chvíľu sú už ďaleko za mnou (nahováram si). Keď ty zrazu, z ničoho nič ako blesk z jasného neba prudká odbočka vľavo a predo mnou kopec. Smerom hore a nie dolu. Ta to je aký podraz?
A predo mnou ďalší dvaja (asi tak sto metrov predo mnou a možno i viacej). To by bolo super ak by som i týchto ďalších predbehol. Určite ich v tom kopci dám a keď nie, tak potom smerom dole. Títo sú ale nejaký super rýchli (či ja som spomalil?). Povedzme, že si chcem užiť posledné zvyšky slnečného počasia (alebo je to strata motivácie, alebo jednoducho únava?). Ale kdeže, nakoniec dobieham prvého a tak trochu za ním oddychujem (tvárim sa, že využívam aerodynamické závetrie bežca predo mnou). Predbieham ho (až smerom dole) a tento kopec sa mi nezdá až taký prudký.
Posledné kilometre (asi dva) sú predo mnou a pred sebou vidím jedného človeka. Snažím sa ho dobehnúť ale keď doskočím do hrubej pokrývky lístia na kameň, mierne sa mi podvrtne noha. To nie je dobré. Nie je to hrozné (chvíľku síce poskakujem na jednej nohe) ale nie je to ani dobré. Musím spomaliť (teda aspoň si to tak nahováram, čo je za mojím spomalením) a tak sa vzdialenosť bežca pred mnou neskracuje (no ale toho chlapíka za mnou vôbec nevidno, tak to je asi fajn). Na dosah sa k nemu dostávam až v Smolníku ale vo mne nie je už dostatok síl, aby som ho predbehol. Pred poslednými schodmi prehádzam na pár sekúnd len do chôdze ale nenechám to predsa len tak nie? Vzopriem sa k poslednému útoku, ale nemám síl ho zdolať. Dobieham tak tri sekundy po ňom.
Celkovo som skončil na 61. mieste (zo 176) a v mojej kategórii (už nie som asi predsa len najmladší) som bol na 24. mieste z 56. Za 3:45, čo je viac ako potešujúce. Slnko svietilo (nie síce celý čas), nebola zima a tak celkovo to bolo fajn. Vlastne som splnil plán nad sto percent. Som sám so sebou spokojný (a zimná prestávka môže začať). Alebo aj nie.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 12. 11. 2022 | 3:45 h:min | 33,45 km | 6:44 min/km | 1424 m |
Pridaj komentár