Až na kraj

Tma. Nie taká nepríjemne hustá a neprekonateľná ale ani taká jemná a nový deň očakávajúca. Jednoducho len taká tma. Bez žiadnych prívlastkov. Obyčajná normálna tma (toľko k predsavzatiu, že žiadne prívlastky). Samotnej tmy sa človek (alebo zver, tvor či i netvor) nemusí báť. Vrásky na čele robia vždy len iní ľudia, zveri, tvorovia či netvorovia. Tu by ale nemali robiť žiadne problémy. V tomto lese nie. Nie teraz. Dúfam.

Pôda je trocha rozmočená, preto musím dávať dobrý pozor kam presne stúpim. Nerád by som si namočil nohy. Nie len kvôli nasledujúcemu nepríjemnému pocitu ale treba si dávať pozor aj na topánky. Príliš veľa blata (a že ho vôkol mňa je požehnane, veď len toť nedávno napadol posledný prekvapujúci sneh tejto jari) má takú neblahú vlastnosť, príliš rýchlo ničiť topánky. V dnešnej dobe to ale nie je práve najmúdrejšie správanie. Prečo potom napriek tomu idem sa prejsť? Je to zbytočná rutina? Možno. I keď je von nevábne, mňa to stále vábi von.

Idem lesom a postupne sa rozvidnieva. Snaha mrakov a hmly stlmiť prebúdzajúce sa slnko je čiastočne úspešná. No nie je to vôbec ideálne. Potešil by som sa viacej kryštálovo číremu svetlu? Rečnícka otázka. Na jednom mieste som posledné dni vždy videl malého (mladého) srnčeka. Nesklamal ani dnes. Vyskočil spoza kríkov a konárov a uháňal kade ľahšie. Ja nie som pre neho žiadna hrozba. Zatiaľ.

Na inom mieste som riadne obozretný. Pod prístreškom ostatné dni prespáva (neznáma) osoba. Nechcem ju rušiť, človek nikdy nevie. Radšej byť nevidený ako byť nevedený. Rýchlo zídem bahnitým brehom z kopca na lesnú cestičku a nasledujúca časť je veľmi rýchla a jednoduchá. V blate si všímam odtlačky topánok. Komu asi patrila? Dobrému či snáď zlému? Určite dobrému, veď sám seba považujem za dobrého (no boli to moje stopy, včera som náhodou šiel taktiež tadiaľto).

Dnešný deň mi veľmi pripomína (počasím i svetelnými podmienkami) jedno dobrodružstvo, ktoré som prežil pred pár rokmi. To som už nebol najmladší len taký skromno pekný. Dá sa to popísať nasledujúcou haikou:

Trávnik zelenší
i ten život iný bol
akosi sladší.

Tak, tak, tráva bola zelenšia (ale nie tak jedovato zelená), stromy boli možno vyššie ale určite bolo všetko sladšie a svetlo jasnejšie. Spomienkový optimizmus? Som už dosť starý na to? Možno až príliš starý. V ten čas bolo aj všetko jednoduchšie (i keď v danej chvíli sa mi tak nezdalo). Otázka je, ako sa to všetko pokašľalo tak, že sme si to ani poriadne nevšimli? Netuším. Možno sme verili, že to nemôže byť až také zlé. Veď ani spočiatku nebolo. Od normálu sa to nie veľmi líšilo. A trochu uskromňovania nikdy nikomu neuškodilo.

Prvý mesiace sa všetci na Slovensku covidu zľakli. Potom už ani nie a ukazovali sme dlhé nosy štátom, ktoré to tak s ľahkosťou neprekonali. Prišlo relatívne kľudné a slnečné leto, kedy bolo všetko takmer normálne. Na začiatku jesene zhoršujúcim číslam nik kompetentný (povedzme si pravdu i nekompetentný) neveril. Následná zima ukázala v nahom svetle, že vedenie štátu (a i celkom obyčajní občana) vôbec nerozumie vede, logike a vlastne ani ľuďom. Išlo to od desiatich k piatim.

Čo som tým vlastne chcel povedať? Napriek enormnému úsiliu (len či to bolo správnym smerom namierené) sa situácia začala zhoršovať a zlepšovať ako na hojdačke. Chvíľu bolo zle, potom bolo horšie a potom zasa len zle. Nakoľko sa jednalo o zlepšenie situácie, tak sa zas ľudia nechali učičíkať a preto nastalo zhoršenie. A to sme na Slovensku ešte boli na tom dobre. Taká Brazília alebo India, tam to začalo poriadne vrieť. Kde je veľa nakazených ľudí i málo mutujúci vírus má dostatok príležitostí sa zmeniť. Štatistika nepustí. Začali sa objavovať nové mutácie, ktoré spôsobovali ťažší priebeh, resp. boli infekčnejšie.

Záchranou sa zdali byť vakcíny. Ale ani tie nepomohli. Nepodarilo sa zaočkovať dostatok ľudí aby sa dostala choroba pod kontrolu. Niektorí vyčkávali a niektorí sa už z princípu nechceli dať zaočkovať. Strachu celkom rozumiem, ale keď ti začne horieť v noci dom, v prvom rade sa snažíš zachrániť si život bez ohľadu na možné komplikácie v budúcnosti. Nevyťahuješ papiere, úspory alebo drahé (i lacné) šperky, utekáš jednoducho von. Radšej byť teraz úplne živý a neskôr problematický ako včuleky byť mŕtvy a potom byť bezproblémový (s jediným krížom na cintoríne).

Celkom nenápadne sme sa dostali až na kraj útesu a s ľahkosťou páperia sme prepadli cez neho. Chvíľu sa nič nedialo, potom si ľudia užívali voľný let a keď sme už boli ďaleko od možného návratu, spoločenské (štátne, súkromné, umelecké, vedecké, priemyselné, jedným slovom všetky) štruktúry sa jednoducho rozpadli. Prestali existovať. Bolo to bezprávie. Radšej na to teraz znovu nemyslieť. Až som sa dostal sem. Občas (dennodenne) sa idem prejsť a spomínam na to, aké to bolo pred tým. A ako to už nikdy nebude. Navyše si všímam okolie a porovnávam ho s mojimi predchádzajúcimi výletmi. Niekedy je to podobné a inokedy nie.

Teraz i keď už vyšlo slnko, nevidno ho. Stále sú vôkol mňa nízko letiace a husté mraky. No nic moc. Nič špeciálne sa nedeje. Len chodníček, nič nevidno a ani hnojisko nie je niečo o čom by sa dali písať nikdy nekončiace opisy a oslavy. Sú to len panely medzi ktorými sú pariace sa kopy hnoja. Nič viac. Odskočím si až po hradskú (žiadne reálne hrady ale nespája táto cesta), kde sa končí bezpečnejšie okolie, slušne sa otočím a poslušne sa vraciam domov. Nie je vôbec ďaleko. Jedinou zvláštnosťou je kuna, ktorá si hladovo pobehuje po lese. V minulosti by som sa jej potešil, teraz ani nie.

Toto je koniec
kamoš podmanivý
toto je koniec
môj kamoš ostatný, koniec

Našich vycibrených plánov, koniec
proste všetkého, koniec
istoty či údivu, koniec
zrakom bľusknúť na … koniec

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
17. 04. 2021	2:01 h:min	18.05 km	6:43 min/km	423 m