Vesmír je vcelku veľký. Dokonca väčší ako si to mnohí z nás dokonca vedia predstaviť (určite siaha ďalej ako po obývačku). Veľký, chladný (a zároveň horúcejší), prázdny. Nehostinný (kto by tam už robil hostiny) a začína sa toť len za rohom. Len nejakých sto kilometrov nad mojou biednou a hlúpou hlávkou. Sto kilometrov na jeden záťah sa mi už podarilo spraviť, bolo to ale viac menej po rovine (i keď som tam nastúpal cez tri a pol kilometra do výšky). Mojím ďalším a prirodzeným cieľom je vyškriabať sa sto tisíc metrov do výšky za 365 dní. Nie je to vôbec ľahké, i keď na prvý pohľad to znamená stúpnuť denne o 274 metrov je malina.
Dnešný deň, ak sa vydarí (slnečné počasie a nulová pravdepodobnosť zrážok tomu celkom nahrávajú) ma konečne privedie do cieľa (v cieli budem tak či tak). Nepravdepodobne začínam v Krompachoch a moja trasa by ma mala previesť Bielou skalou, skalou ktorá sa vola celkom neromanticky a prozaicky Skala, Svinskou jamou a Havraňou hlavou. Nezačínam skoro ráno ale tesne po obede a tak som napráskaný obedom. No nebrzdí ma, dokonca by som povedal mám dostatok energie na rozdávanie.
Cez mestečko (dúfam, že nik z Krompách sa neurazí za to pomenovanie) idem v pote tváre (slniečko sa celkom úspešne snaží pripiecť ma) a celkom závidím deťom, ktoré sa osviežujú bezprostredným ponáraním hláv do fontány (ich otec v tom veľkú zábavu nevidí, teda to usudzujem z následného pokriku na ne). Ja sa aspoň zabávam na asfaltovom úseku, ktorý trvá až po koniec záhradiek. Začínam výraznejšie stúpať do kopca i keď dobre viem, že to najhoršie (najlepšie) ma čaká v posledných dvoch kilometroch.
I napriek slnku sa tu akosi ochladilo. To má na svedomí chladný a silný vietor. Paráda. Po prvej polhodine som v prudkom kopci. Prudko sa mení nadmorská výška (smerom hore), dvíha sa mi tep, čas za ktorý prejdem zopár metrov a aj nálada. Je to naozaj super. Len sa trocha bojím úseku tesne pod vrcholom, kde sa prechádza cez dlhší úsek vyššieho krovia, kde môžu celkom úspešne číhať malé a nepríjemné pavúkovce (a.k.a. kliešte). No nemusel som sa až tak silne toho báť, porast je teraz tak skoro na jar (lebo bolo trocha chladnejšie ako po minulé roky) nižší a prechádzam ním bez jediného čierneho (doslovného) pasažiera.
Na Bielej skale ma čaká prekvapenie – nie som tu celkom sám. Stretávam tu turistku, ktorá tu oddychuje. Je to asi po prvýkrát, čo tu niekoho vidím. Vymeníme si pozdravy, pokecáme celú minútu a ako som sa zjavil tak aj rýchlo odchádzam. Stihnem ešte skontrolovať teplomer a aj v tejto nadmorskej výške je osemnásť stupňov. Ani neviem kedy som tu bol naposledy aby bolo tak teplo (a to nie je spôsobené len absenciou výstupov za posledný rok).
Nasledujúcich zopár kilometrov je ešte prudších. Našťastie je to smerom dolu, kam ma ťahá gravitácia. A moje silné nohy (to si o nich stále namýšľam). V dedine pozorujem namiesto lesných zvierat naparujúcich sa moriakov. Vždy ma prekvapí aké sú to veľké zvieratá. No a ako som zišiel dole, musím zasa stúpať hore. Len hore a hore. Tu na lúkach na mňa praží slnko a cítim sa ako hranolka (správne po slovensky hranolček) na panvici. Zapieram sa poriadne do palíc a dúfam, že to vydržia. Ide sa mi tak dobre, až sa mi nechce zastavovať a aspoň občas spraviť fotku.
Stúpanie nie je sranda, je to obrovská zábava (netreba zabudnúť na môj cieľ). Cestička ma zavedie na pomedzie lúky a lesa. Už aby som bol konečne na Skale. Najskôr ale vojdem do lesa (na krátku chvíľu) a mám tu možnosť stretnúť slepúcha. Neviem či je mŕtvy alebo len naberá energiu zo slnka. Nechcem ho ďalej stresovať (a ani seba) a poberám sa ďalej. Od rázcestníka Skala je to prudko dole do údolia Slovinského potoka. Veľmi, veľmi prudko dole. Budem aspoň trocha rýchly nie? Aby som bol ešte rýchlejší, dávam si riadne veľkú porciu vody z vaku.
Vidno ako aj tu sa už začalo rúbať drevo. Mám taký pocit, o chvíľu v okolí Krompách nebude ani za ošmrdka lesa. No nie je to strašné? Prejdem cez mostík ponad potok a čo ma čaká? Ďalšie nepríjemné stúpanie na Svinskú jamu. Len jednej veci nerozumiem, keď je to jama, prečo musím ísť smerom hore? Tak si vykračujem hore, pocuckávam vodu z vaku, dopĺňam šťavu z energetickej tyčinky. Tak nejako. Hech, zdá sa, že moja pamäť už nie je to čo bývala (a kde teraz býva, keď nie je v mojej hlave?). To bolo stále také prudké?
Predsa sa len postupne dogúľam k jame a tam prekvapenie nenastáva. Stále treba ísť hore, na Havraniu hlavu. Dobre sa mi vybavuje (žeby sa pamäť navrátila?) ako som tu stále blúdil a vždy furt som sa musel hľadať (teda značku). Stále je tu chodník dosť neviditeľný ale dnes je nový deň a ja som múdrejší, krajší, lepší a s väčším prehľadom (moju krásu a inteligenciu predčí už iba moja skromnosť). Alebo prosto sa sem dostal značkár a preznačil cestu. Idem od stromu k stromu a nakoniec som na Havranej hlave. Nuž, prečo sa to volá Havrania hlava, keď z lesa utekajú lane (a žiadneho havrana som tu nikdy nevidel)? Nemala by to byť skôr Lania hlava?
Moja hlava deravá, dubová a ešte neviem aká (použime na to výraz bornírovaná). Došla mi voda! A to som ešte možno pätnásť kilometrov od dnešného cieľa. Už mám teraz sucho v ústach. Tak mi treba, nejako to budem musieť vydržať. Keď sa dostanem na lesnú cestu, nachádzajú sa tu celkom obrovské mláky a na niektorých miestach tu dokonca tečú potoky. Ak by som mal so sebou filter a fľašu tak by to nebol problém ale takto? Toľko vody na dosah a nič z nej.
Dlho (dlhšie, najdlhšie) sa posúvam bližšie ku Krompachom. Tatarkov kríž, neskôr Krompašský vrch. Tu sa dostávam do riadne riadnej krízy a neviem ako z nej von. Žeby cestou dole? No ani to nie, poviem pravdu. Aj chôdza dole je dosť náročná. Preto si naordinujem odbočku zo značky a vychádzam zopár ďalších výškových metrov na Plejsy. A tam to je. Nakoniec som dosiahol sto kilometrov. Výškových za jeden jediný rok. Niektorí ľudia toľko neprejdú po rovine a mne sa dokonca podarilo dostať do vesmíru! Hurááááááá!
Dole Plejsami už sa neponáhľam, môj cieľ sa splnil a moja motivácia sa niekam ponáhľať je ta tam. Vykračujem si ako na promenáde, len tam nie je veľa miest, kde by som si zmočil nohy v mokradi. No a čo? Malo to tak byť. Som vysmiaty ako slniečko (a to je vysmiate dosť). Kuknem na Vysoké Tatry, nie je ich vidno až tak veľmi dobre, ale predsa sú tam. Nikto ich neukradol. Ani snehové fliačiská nikto nezobral a ani sa ešte nestihli roztopiť (už viem prečo sú na niektorých miestach tie mokriny). Kto by povedal, že v máji budem ešte chodiť po snehu? Ja som v to troška dúfal.
Vymením trávu za asfaltku a vchádzam do mesta. Zastavujem sa ešte pri prameni, napĺňam fľašu jednej slečne (na vozíčku) a konečne som na konci. Dnešný deň bol fantastický. Čo mám viacej povedať? Dokonalosť nepotrebuje reklamu a ja som dokonalý. Nebudem sa predsa chváliť, na to sú tu iní nie? Ale nie, dnešný deň sa mi páčil. Nemusel som skoro vstávať a napriek tomu som prešiel riadny dostatok kilometrov a výškových metrov. Mne osobne sa páčilo.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 01. 05. 2021 | 4:27 h:min | 30.41 km | 8:47 min/km | 1482 m |
Pridaj komentár