Dnešný celý deň je vo svojej podstate plný prekvapení. Cez týždeň som sa dosť popreháňal na bicykli a nohy mi to ďalšie dni dali pocítiť. V piatok večer nie som sám presvedčený, že ráno sa mi podarí vstať a byť v takej dobrej fyzickej a psychickej kondícii aby sa mi chcelo ísť von. Takže áno, dosť som sám prekvapený, keď ma ráno preberá budík a dokonca sa neviem dočkať kedy pôjdem von.
V posteli som sám a to ma dosť prekvapuje. Mal som veľmi živý sen o tom, ako došla Aďka a na moju otázku ako sa jej pracovalo, mi odvetila, že veľmi nepracovala a zdriemla si pred telkou. Ak by ma niekto ráno podrobil detektoru lži, prešiel by som ním. Tak realistické to bolo. Bol to však ale len sen.
Nad južným obzorom sa trbliece nezameniteľná Venuša. Obloha nad východom ale pomaly nadobúda jemnejšie modré odtiene. Na takú skorú rannú hodinu je dosť teplo. Ešte pred nedávnom bola všade zima a teraz sa dá ísť aj v kraťasoch. To je pre mňa veľké prekvapenie. Len čo však zájdem do lesa, teplota poznateľne klesne. Ako sa deriem vpred, pred ústami sa mi kondenzuje dych.
V svetle čelovky idem po úzkych chodníčkoch ťahanovského lesa a čakám kedy uvidím prvé divé zviera. Čo to asi bude? Tipujem to najskôr na divú sviňu. Preto ma prekvapuje, keď neďaleko odo mňa zrazu vybehne zajac. Ten na mňa nečaká a kým stihnem vytiahnuť fotoaparát, berie nohy na plecia a už je za horami dolami.
Východ Slnka sa nezadržateľne blíži. V lese je čím ďalej tým viacej svetla. Po tejto trase idem už niekoľkýkrát a preto nedávam dostatočne pozor. Nemôžem zablúdiť, veď predsa viem kam mám ísť nie? Chyba lávky. Doteraz som stále tadiaľto šiel po tme a preto som prekvapený, že za svetla to tu vyzerá úplne inak. Nejako svetlejšie :-). Zabudnem na jednej križovatke odbočiť a všímam si to až po približne dvesto metroch. Je teda pravda pravdúca, že kto nemá v hlave má v nohách. Prečo ale ja musím mať stále v nohách?
Cesta je samá mláka, diera a blato. Používam svoju nemohúcu hlavu a dedukujem množstvo cez deň premávajúcich sa lesných mechanizmov. Teraz ale v nie príliš veľkej diaľke sledujem stádo laní vykračujúcich cez cestu. Nenáhlivým, pomalým krokom sa prechádzajú. Musia ma zbadať každý moment a tak sa ani nenamáham ich fotiť. Na moje prekvapenie sa niekoľko desiatok sekúnd nikam nehrnú. Tak mi to nakoniec nedá a siaham po foťáku. To ich musí vyrušiť, lebo keď ho konečne vytiahnem, zbystria svoje zmysly a zbadajú ma. Zapínam fotoaparát ale ony neotáľajú a za pár sekúnd po nich nie je ani zmienka. Tak tam chvíľu stojím na ceste ako päť slivák.
Vykračujem si po zablatenej ceste veselo ďalej a stretávam ďalšie stádo. Toto nie je ale také trpezlivé ako predchádzajúce a doslova len preletí ponad cestu a zmizne v lese. Tentokrát nemám ani najmenšiu šancu to obrazovo zachytiť. To predsa nevadí. Čo asi ešte dnes uvidím?
Tak skoro ráno veľmi zriedkavo stretnem nejakého človeka v lese. Dnes sa mi to predsa len podarí. Oproti mne si vykračuje starší pán. Pekne sa mu pozdravím a snažim sa prejaviť úctu. Na hlave má totiž klobúk a cez krk zavesený triéder. Najviac ma však presviedča zavesená puška cez plece. Je viac ako isté, je to poľovník. S ním je radšej byť za jedno. Nepozerá na mňa práve nadšene a tak ja ho na oplátku radšej neinformujem o mojích nedávnych dvoch stretnutiach s vysokou.
Ako sa blížim k Ťahanovciam, neočakávam ďalšie stretnutie so zverou. A to predpokladám zle. Skoro mi srdce vyskočí z hrude, keď začujem divný šuchot z krovia. Stále mám v dobrej pamäti stretnutie s diviakmi minulý týždeň. Mám však obrovské šťastie. Je to len ďalší vyplašený zajac. Tak zriedka kedy vidím čo by len jedného ušiaka a dnes sa mi to darí niekoľkokrát.
Aká by to bola rozprávka o lesných zvieratách bez kmotríčky líštičky? Keď som už túto tému tak pekne začal, je zrejmé čo ďalšie som stretol. Kto tipoval líšku, ma u mňa malé bezvýznamné plus. Ten kto nepochopil, že sa jedná o oranžovo bielu šelmu, tak má problémy s čítaním s porozumením. Alebo ja píšem absolútne nepochopiteľne.
V Ťahanovciach som nič a nikoho zaujímavého nestretol. Je síce skoré slnečné ráno, nikomu sa však nechce vstávať. Okrem divných típkov, čo lezú po lesoch ešte za tmy a potom o tom vypisujú romány, ktoré nikoho okrem nich nezaujímajú. Dobre, dobre, mňa to však veľmi baví, OK?
Dosť som sa mýlil, niekoho nakoniec predsa len stretávam. Uprostred lesa si v mäkkej pôde všímam dobre viditeľné odtlačky kolies auta. Najprv si myslím, že čerstvé asi nebudú, ale keď pod stromom vidím zaparkovanú Hondu Civic, mením názor. Niekto ide do lesa autom a potom ho pozorne zaparkuje pod strom mimo cesty? A následne sa pôjde len tak poprechádzať v sobotu o šiestej ráno? Je to veľmi, veľmi podozrivé. Ukáže sa, že je to mladý párik na prechádzke.
Nič zvláštne až do konca som nevidel a ani neprežil. Napriek tomu musím povedať, že som zažil dosť prekvapení dnes. Cez zajace, líšky, lane a stretnutí s ľuďmi. Niekedy neuvidím počas mojích ranných prechádzok ani živú dušu a dnes mám to šťastie na dve stretnutia. Doma navyše zisťujem, že ten sen s Aďkou nakoniec bol pravdivý. Naozaj sme viedli ten rozhovor ale keďže nemohla následne zaspať, išla si ešte čítať do obývačky, kde nakoniec aj zaspala. Tak predsa len môžem dôverovať svojím spomienkam. Možno. Trochu.
Pridaj komentár