Kde bolo tam bolo, žil raz jeden mládenec, ktorý chcel vedieť odpoveď na otázku života, vesmíru a vôbec (a ako každý vie, je to 42 a vedel som to i pred vyše dvadsiatimi rokmi). Áno, už vtedy som bol zvedavý a navyše som mal túlavé topánky na nohách. Preto sa mi veľmi páčilo, keď ma jeden z dvoch najlepších vtedajších kamarátov pozval túru do Raja. Ja, odchovaný Podvihorlatskou pahorkatinou (dobre priznávam sa celkom dobrovoľne, niekoľkokrát som došiel až na samotný Vihorlat a v dvadsiatke som dokonca bol zopárkrát v samotných Vysokých Tatrách) a väčšinu času som strávil na Hrádku alebo na Senderove.
Dodnes si pamätám ako mi Norbiho príbuzný (strýko? ach ta moja pamäť deravá) hovoril o inverzných stupňoch flóry v roklinách. Ako sme postupne išli hore potokom v Suchej Belej, ako sme mali desiatovú pauzu pri Okienkovom vodopáde. Pamätám si tú fascináciu z rebríkov a potom zo stúpačiek v Prielome Hornádu. I to, že nám to trvalo celý deň a bol som riadne a príjemne zničený (ak sa nemýlim, došli sme do Podlesku už po západe slnka).
Toto všetko sa udialo už pred (vyše) dvoma desaťročiami a tak som si povedal, prečo to neskúsiť a zažiť znova. Možno takto mierne omladnem alebo aspoň sám sebe dokážem, že nepatrím do starého železa. A ešte si priložím niečo navyše. Vtedy trasa viedla z Kláštoriska cez Letanovský mlyn a dnes pôjdem z Kláštoriska až pod Tomášovský výhľad (tak si prejdem o zopár kilometrov navyše, asi päť).
Parkovisko v Podlesku nie je prázdne, i napriek začínajúcemu decembru (po ceste som žiaden ale sneh nezaznamenal a to je skoro koniec roka) a statusu mimo sezónu. Tak dobre, okrem môjho auta tam parkuje ešte jedno nezaopatrené vozidlo (dnes tu asi tlačenia na rebríkoch nebude). Rýchla kontrola či všetko potrebné mám (a mnoho nepotrebného tiež) a môžem začať. Spočiatku (a vlastne vždy) idem po telese potoka (hm, znie to ako keby som šiel po nejakej úzkej kladine a je to extrémne náročné a zložité i keď v skutočnosti len preskakujem z jednej strany potôčika na druhý) a ako malé decko sa teším, keď musím vyjsť na drevený mostík. A potom kramle.
Je to riadna zábava, to v žiadnom prípade nenamietam. Baví ma to riadne. Rozmýšľam, či je to vhodná túra pre Dorotku (teda aspoň tá časť hore po Kláštorisko). Chcela by totiž v júny so mnou ísť do Raja. Tak sa zdá, že to nie je až také zložité. Na niektorých miestach je vidno trocha ľadu (no predsa len ten desiaty mesiac vystrčil zúbky). No a ja nemehlo sa pošmyknem na jednom zľadovatenom kuse dreva a zdrúzgam sa na zem (ehm, potoka). Natrieskaná noha, buchnutá ruka a roztrhnutá nohavica (ako som hovoril, december vystrčil zúbky a poriadne sa zahryzol).
Celé to mám iba pre seba (vidno, som naozaj mi sezóny) alebo takmer. Nikoho síce pred sebou nevidím (snažím sa ísť celkom rýchlo a svižne) ale pred sebou vidím neklamné znaky ľudskej prítomnosti (tu a tam mokrá stopa podrážky na kameni). Ta(k) to som zvedavý kedy niekoho predsa len predídem. Keď som pred (pod?) Misovými vodopádmi, som úplne bez slov. To je ale nádhera.
Jeden rebrík, potom mostíky a ďalší rebrík a tak dookola. Miestami úzko a potom zas sú skaly stien ďalej od seba (iba ďalej, nikdy nie príliš ďaleko). Fajnôtka je to. I keď uznávam, predsa to asi nie je pre Dorotku. Neviem, či by tie výstupy rebríkmi zvládla (aj keď sa jej Jánošíkové diery veľmi páčili). V okienku Okienkového vodopádu si dávam malú desiatu (hoci je už troška viac po desiatej) a spomínam si ako sme tu vtedy jedli. Pokračujem ďalej (ďalšie kramle, mostíky, Bože, kedy sa to skončí a bude po všetkej tej kráse, nech to trvá ešte aspoň večne) až som pri Korýtkovom vodopáde.
Síce do závery doliny ešte je ďaleko, tá roklinková časť je už za mnou. Preto treba nové potešenie pre oči. Dostal som sa nad snežnú čiaru a pod nohami mi škrípe sneh. V tom lepšom prípade, v tom horšom idem rovno po ľade. A v tom najhoršom je to ľad pod snehom (a nad samotným potokom, ak by som sa preboril, mal by som nohy v ľadovom potoku). Nuž a je to tu – koniec. Teraz už len zostúpiť na Kláštorisko a potom k Hornádu.
V snehu zreteľne vidím stopy dvojice turistov (tí čo taktiež šli Suchú Belú) a tesne pred Kláštoriskom ich predbieham. Nemajú veľmi veľa pochopenia pre niekoho, kto ich predbehuje (teda aspoň takto si vysvetľujem ich mlčanie na môj pozdrav alebo sú to snáď nejakí cudzinci, ktorý slovenčine vôbec nerozumejú a úsmev na tvári sa v ich kultúre stotožňuje s nepriateľskými úmyslami a tak sa ma vlastne boja?). To druhé slávne miesto kartuziánskych mníchov je už pod snežnou čiarou. To znamená len trocha viacej blata, ale kto som ja, aby som sa rozčuľoval nad blatom.
Teraz mám v pláne ísť pod Tomášovský výhľad (áno, je to divné ale pod a nie na) a som trocha nemilo prekvapený. Veď by som mal zísť dole k Hornádu ale ten chodníček sa nejako hadí a vlní smerom hore! Odmenou mi je krásny výhľad na hlboké a biele rokliny (teda na Hlbokú dolinu a dolinu Bieleho potoka). A potom nastáva to očakávané klesanie. Na necelej tretinke kilometra klesnem o vyše sto dvadsať metrov (lepšie povedané je to prudké ako sviňa).
Nuž a keď som konečne dole, prechádzam prvým mostom ponad Hornád. Paráda. Cestička je klasická, aká sa môže v tomto terén dala čakať. Chvíľu hore, potom dole a zasa hore. Tesne popri vode a potom zas ďalej od nej. Most (hurá) a kramle ponad vodu. To je iný pocit, keď idem a pod nohami mi tečie voda a ja nevidím za skalnú zákrutu. Vystihujem najlepší čas, lebo ako náhle zoskočím z tohto úseku, predo mnou sa objavia dvaja turisti. Teraz je oveľa ľahšie sa im vyhnúť (no v kútiku duše by som také niečo chcel predsa len zažiť).
Za letanovským kamenným mostom prechádzam popri bufete a mne sa zbiehajú slinky (na jedlo vo vaku, bufet je už asi viac ako dlho zatvorený). Najem sa a pokračujem. Krásne pasáže sa striedajú s ešte krajšími. Preskakujem z jednej strany vody na druhú (no je to troška zložitejšie ako v Suchej Belej, treba tu využiť mosty) a niektoré sa naozaj dobre a silno kývu. Na tom, čo sa hýbe najviac stretávam ďalšiu (a poslednú pre dnešok) dvojicu turistov.
Celkom slušne a rýchlo postupujem vpred (i keď nie až tak tak zas rýchlo ako by tadiaľto šiel napríklad Kilian). Ako vlastne popísať ako to tu vyzerá? Veľmi ťažko. Dokonca i fotografie nedokážu zachytiť celkovú atmosféru okolia. Skúsim preto len tak gýčovo – super, bomba, fantastické. Na konci (či začiatku) prielomu je mi veľmi ľúto, že je koniec.
Som veľmi rád za dnešný deň. Pekne som si pripomenul časy minulé a ukázal mi, že i časy budúce nemusia byť až také zlé (rozumej pomalé a nevládne, teda aspoň zatiaľ). Prešiel som dolinou, šmykol sa v nej a napriek tomu som mal úsmev na tvári. Jedine čo mi vadilo bola dĺžka. Mohlo to byť o trošku dlhšie. To by som zas ale za svetla už neutiahol a byť v zime a v tme v Raji tiež nemusí byť najlepší nápad. Bolo to veľmi fajn.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 07. 12. 2022 | 4:30 h:min | 21,07 km | 12:52 min/km | 837 m |
Pridaj komentár