Kvôli korona kríze sme neboli v Krompachoch extrémne dlho. Prvú júnovú nedeľu to meníme a starí rodičia majú jedinečnú možnosť vidieť svojho vnuka a vnučku. Mne sa tak ponúka možnosť poprechádzať sa po okolí. Po obede, keď by som mal podľa každého normálneho človeka sedieť pred telkou a oddychovať, som sa vybral pozrieť na môj najobľúbenejší kopec. Veľmi dobre si pamätám situáciu z pred desiatich – pätnástich rokov, keď som s Aďkou stál dole pri lanovke a nechal sa ňou vyviezť na vrchol. Hovoril som si, raz sa tam musím vydať sám a pešo. Pred siedmimi rokmi som sa to odhodlal vykonať a odvtedy som bol hore možno aj dvadsaťkrát (dal som si tú námahu a našiel som vo svojich denníkoch dvadsaťosem výšľapov až na vrchol, nemusí to byť ale úplne presné a konečné číslo, kto by si to mal všetko pamätať?).
Von je veľmi teplo a predpoveď počasia dokonca varuje ped búrkami. Rozhodnem sa preto pre modrú značku, lebo vedie nielen po lúkach ale aj z väčšej časti aj v tieni lesa. Áno, vedie aj po lese, najprv sa však tam musím dostať. Slnko neprimerane páli, alebo aspoň sa mi to tak zdá. Po minulé dni a týždne nebolo nejako veľmi teplo a preto sa mi zdá dnešná teplota prehnane extrémna. Od prvých minút sa potím a potím a za pár minút mám celé ruky mokré.
Napriek tomu sa vrhám po hlave do prudkého stúpania darí sa mi veľmi dobre držať si tempo. Keď tu zrazu z ničoho nič, ani sojka pred tým nepípla či iné nebeské znamenie sa neukázalo, počujem silné hučanie. Ak by som bol poverčivý, tak si myslím, že sa na mňa rúti neviditeľná búrka a nebeská klenba už-už padne na moju hlavu. Ale nie, to len dvaja štvorkolkári sa preháňajú po lese a lúke. Jeden z nich tak tesne popri mne preletí, až mu bez problémov pozorujem mikro škrabance na helme. Potom už našťastie je od nich kľud.
Až na tú horúčavu sa mi ide celkom dobre. Odteraz nie som navyše vystavený priamemu slnku, prechádzam sa pod klenbou lesa. Na mieste, kde som posledné roky musel prekračovať padnutý strom, už to nemusím robiť. Počas posledných troch mesiacov, čo som tu nebol, niekto niekoľkokrát prepílil kmeň stromu a odtiahol ho mimo chodník. Nebudem klamať, bude mi to tak trocha chýbať, bolo to vždy príjemné spestrenie túry.
Pred samotnou túrou som nemal ambíciu vyjsť až na úplny vrchol Plejsov, len prejsť po žltej značke za samotný kopec a potom sa vrátiť. Keď som ale už tu, nedá mi to a vyškriabem sa až celkom hore. Tatry v diaľke vidno len slabo, silný opar znemožňuje oceniť ich krásu, ale len samotný jemný náznak, že sú tam sa mi páči. Mám ešte trocha času a tak sa vyberiem smerom ku Krompašskému vrchu. Toľko moje prvotné plánovanie.
V lese počujem divné zvuky. Nie je to mrmľanie medveďa a ani krochkanie divej svine. Niekto si tu jednoducho bezškrupulózne robí regulárnu lesnú diskotéku. Do toho opäť hukot motorových tátošov, taktiež sú to dvaja šoféri ale teraz na dvojkolesákoch. Pekne vidno ako jedna jediná motorka úplne zničí svoje okolie v porovnaní s bicyklom alebo peším turistom. Nie je to veľmi pekný pohľad.
Vychádzam cestičkou a po očku sledujem hodinky. Už je najvyšší čas sa pomaly otočiť a vrátiť sa do náručia civilizácie. Na zjazdovke sa pasie zopár ovečiek, ktoré sú celkom plaché. Pokračujem zas väčšinou lesom, nejdem ale rovnakou cestou. Kým hore som šiel po pravej strane zjazdovky, späť idem po ľavej zelenou značkou. Ani ma neprekvapuje, že cesta dole je o mnoho rýchlejšia ako cesta hore.
Ani sa nenazdám a som zas dole v Krompachoch. V lese bolo dosť teplo, ale v meste na asfalte je oveľa teplejšie. Mesto je teplý ostrov v obkľúčení lesov. Dnešná super krátka túra stála za to. Bolo to príjemné sa prejsť aj v inom ako košickom okolí aj napriek nepríjemnému zážitku s motorizovanými pirátmi lesných ciest. Už sa zas teším, keď si budem môcť naservírovať riadnu porciu kilometrov v tomto okolí.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 07. 06. 2020 | 1:45 h:min | 12.7 km | 8:20 min/km | 653 m |
Pridaj komentár