Aby bolo hneď od začiatku jasné, ja nie som žiaden železný muž. Nedokážem zaplávať desiatky kilometrov, na biku prejsť stovky či dokonca tisícky kilometrov za týždeň a či prípadne po vlastných naraz prejsť obrovitánsku vzdialenosť. Jednoducho sa len snažím trocha kmitať nožičkami, ako zajac. Alebo aspoň o chlp rýchlejšie ako leňochod dvojprstý. Som vlastne len taký mľandravec.
V blízkosti Košíc je jeden kopec, ktorý má v mene železo. Rozhodol som sa preto, že ho pôjdem jedno krásne nedeľné ráno otestovať. Je toto drsňácky znejúce meno vhodné, alebo skôr len klame telom? Ak zdolám Železný vrch, stane sa zo mňa železný muž? Jediným spôsobom ako to zistiť je to vyskúšať.
Skoro ráno som na ceste do Košickej Belej. Nepôjdem na Sivec, ako zvyčajne z tadiaľto odchádzam, moje kroky sú namierené presne opačným smerom. Ako si tak vykračujem dedinou pozorujne sledujem svetelné podmienky. Napriek skorej rannej hodine, je už celkom solídne vidno. Hlavou sa mi túla myšlienka, načo vôbec som bral so sebou čelovku, keď je tak veľa svetla. Zrejmou odpoveďou je, že len ako mŕtvu a zbytočnú váhu.
Prechádzam popod cestu do Krompách a stále mierne stúpam. Čo ma dosť dostáva je aj teplota. Pred pár dňami som mal na sebe ešte pérovú bundu a teraz som len v kraťasoch. Navyše sa zastavujem a čarovnú červenú flísovú bundu si musím dať dole. Tak sa silno potím. Trocha ochladenia mi ponúka les, kam sa chodník nenápadne stočí. Je tu chladnejšie, avšak kvôli nápadnému stúpaniu si to kompenzujem zvýšenou aktivitou. Čo sa nekompenzuje je silné lesné prítmie, ktoré ma obklopuje. Tak predsa len tá čelovka má svoje opodstatnenie.
Týmto chodníkom vedie aj trať Východniarskej stovky a zopár ľudí popísalo túto časť ako celkom prudkú. Ako v nej obstojím ja je zatiaľ otvorená otázka. Je to naozaj dosť prudké, aj keď už som šiel (rozumej fučal a pískal a z nohy na nohu prekladal) prudšími kopcami, tento naozaj patrí medzi tie nepríjemnejšie. Väčšina kopcov, a nielen v okolí Košíc, s narastajúcou výškou stráca strmosť, sú to také hole. Alebo aspoň nie sú strmšie. Tento je však akosi iný. Čím som vyššie, tým je to ťažšie a prudšie.
Naozaj to nie je jednoduchý kopec. Keď sa mi už zdá, že to nebude mať konca kraja, vynáram sa z obloženia stromov a dochádzam na lúku. Určite to nebude dlho trvať. Lúka je vždy dobrým znamením blížiaceho sa konca. Iba žeby nie. Na konci lúky predsa len treba zas stúpať. Tak kedy bude mať ten kopec konečne koniec? Rečnícka otázka, lebo to bola len lúka znamením skorého konca. Je tu malý pomníček, na ktorom sú položené vence a informačná tabuľa. Ja kultúrny barbar teraz nemám čas venovať sa čítaniu a histórii. Ide sa ďalej.
Pochodujem zvlneným terénom a nad východným obzorom sa objavuje žltý kotúč slnka. Vítam ho s úsmevom na tvári, alebo to je len škľab z únavy? Úsmev sa mi predsa len vyčarí, keď vidím ako, doslova a dopísmena, zopár metrov predo mnou ustupovať statného jeleňa a zopár jeho jeleníc. Vidieť také veľké zvieratá, ako sa na svoju veľkosť vcelku ladne pohybujú lesom, je silný zážitok.
Dochádzam k Lajoške a vidím, že tie zvesti o prerábke chaty sú pravdivé. Ostali len kamenné múry prízemia, všetko ostatné je strhnuté dole. Za plotom sú stavebné stroje a materiál. Dokonca aj pred plotom sú nejaké tri kôpky materiálu prikrité nejakým nepremokavou plachtov. No počkať, veď to nie sú veci určené na stavbu, ale traja ľudia spiaci okolo vyhasnutého ohniska. Tak sú zababušení, že z nich nevidno nič, len temeno hlavy.
Poberám sa ďalej za nosom a mojím cieľom je skala Loreley. Nie tá skala na východnom brehu Rýna pri mestečku Sankt Goarshausen, kde podľa povestí vodná víla Loreley lákala k sebe lodníkov, ktorí následne na skalách ukrytých pod hladinou stroskotali. Aj keď táto sa volá po tej svojej slávnejšej sestričke. Z nej je pekný výhľad na Folkmársku skalu, Sedlo Zemičky a iné priľahlé časti Volovských vrchov. Z minulosti mám z tadiaľto len príjemné spomienky.
Obchádzam masívček Tisícovky a vraciam sa k Lajoške. Vlastne som na ceste späť. Slniečko svieti a tých pár kilometrov utečie ako voda. Svetlo a teplo prekvapujúco roztopilo ten stavebný materiál pri už nie fungujúcej chate a ja s hrôzou zisťujem, že sú to vlastne traja páni s dvoma psami. Teraz sú vylezení zo spacákov a na ohníčku si pripravujú raňajky. Pomýliť si kopu štrku s ľudskými bytosťami, to sa môže stať asi len mne. No čo. Predsa by ma len zaujímalo, kde sa tí dvaja psi zdržovali, keď som tadiaľto šiel po prvýkrát.
Teraz idem na Železný vrch, avšak z opačnej strany. Nie je to tak veľmi prudké a tak sa mi ide super. Čím to je, že druhá a tretia hodina vždy, ale naozaj vždy, ubehnú oveľa rýchlejšie ako prvých tridsať minút? Nenazdám sa som zas pri pomníčku. Nedá mi to a oboznámim si o čo tu vlastne ide. Je z obdobia prvej ČSR. Potom mi stačí už len prísť na lúčku a zísť dole do Košickej Belej. Som prekvapený ako to tu vyzerá. Ono to ani nie je lúka ale skôr normálny park. Vytiahnuť deku a spraviť si tu piknik.
Dole kopcom mi to nedá a rozbehnem sa. Kým cesta hore mi trvala približne pol hodinu, zbeh dole preletím za deväť minút. Raketa v priamom prenose. Nevýhoda behu je tá, že si človek veľmi ani nemá šancu všímať si okolie. Mojím jediným objektom na sledovanie je blízke okolie mojích nôh, nerád by som zakopol a natiahol sa, aký som dlhý, na zem.
V dedine zopár ľudí je už hore a pozerá sa na mňa ako na exotické zviera v ZOO. Druhýkrát si musím dávať pozor, čo si želám, lebo sa mi to môže splniť. Tak ako teraz. Chcel som byť extrémne výnimočný a naozaj som. Takého debilka tu nevideli už veľmi dávno. Inak to bolo dnes extrémne krásne a super. Išiel som tak rýchlo ako dávno nie. Videl som lesnú zver, mal výhľad ako v Nemecku a na vlastne oči videl premenu kameňa na živú hmotu. Nie je to perfektné? Tak nakoniec som sa predsa len stal, istým spôsobom, železným mužom.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 10. 05. 2020 | 3:12 h:min | 20.84 km | 9:15 min/km | 872 m |
Pridaj komentár