Mám naozaj veľmi rád, ak je skoro všetko dobre naplánované. Naozaj. Malé dobrodružstvá prinášajú vzrušenie do života, musí to byť ale len malé odbočenie od plánu. Tak som si to aj dnes predstavoval. Všetko bolo skvelo nalinkované, s prípadnou malou možnou zmeny. Podotýkam malou.
Mesiac je teraz v poslednej štvrti a mal som silné nutkanie odfotiť poslednykrát Mesiac v Indii. Kvôli tomu som si musel nastaviť budík na skoré ráno. Pekne poslušne som vstal o 6:20, pozerám von oknom a čo moje oči nezočia? Podľa očakávania je vonku tma, Mesiac ale nikde. Pre istotu sa dva krát uisťujem, pozerám sa dobre hore? Jendoducho tam nie je. Nemyslím si, že by ho niekto ukradol. Ostáva len posledná možnosť, vonku je zamračené.
Zaspať sa mi už takto nepodarí, tak si beriem radšej knižku a dám sa do čitania. Třesavec má ďalšie zážitky v Styrii. Pomaly sa rozvidnieva. To ma zaujme a kuknem ešte raz skrz okno. Obloha je modrá s pár mráčikmi. Na seba hodím rifle a vybehnem na strechu. Slnko sa už prediera vyššie cez mraky a nad tým ten stratený Mesiačik. Ostávam na terase pol hodinu a skúšam spraviť fotky. Darí sa mi fotiť také objekty ako budovy v diaľke a aj lastovičku naberajúcu vodu do zobáčika z bazéna.
Celé dva týždne, ktoré som v Indii je takmer bezoblačné nebo a slnko páli ako divoké. V posledný deň však musí byť zamračené? To nie je fér. Ja viem, život nemusí byť fér, ale prečo dnes sa to chce pokašľať?
Dobrodružstvo číslo jedna toho dňa je za mnou. Balenie je na nešťastie pred mnou. Snažím sa natlačiť moje a Romanove veci do kufra. Čím viacej, tým lepšie. Ide mi to tak vynikajúco, až váha vyskočí na 25 kilogramov. Nie je to veľmi dobré, lebo maximálna povolená váha batožiny je 23 kíl. Niečo treba preložiť do batohu. Niečoho viacej. Keď budem spokojný so stavom kufra pôjdem sa osprchovať.
Vchádzam do sprchy a v tom momente zaˇvne zvoniť telefón. Volá Roman, priznám sa, nie je to navhodnejšia chvíľa. Čo už s ním. Dohodneme sa, pôjdeme o 10 minút na raňajky. V reštauračnej miestosti ako spravidla sa rozlieha hudba na podporu trávenia. Neviem koho to napadlo, ale každý deň púšťajú techno. Tuc-tuc, tuc-tuc, tuci-tuc. Mnoho ľudí to nepočúvaju a tak hotelový manažment dúfa, že nikto si nevšimne obmedzený repertoár.
Na druhej strane ja nemám problém sa natrieskať neobmedzene jedlom. Využívam takto poslednú príležitosť a dávam môj obľúbený melón dokonca trikrát. Pochybujem, že na Slovensku budem mať tú možnosť. K ovociu si pridám aj hrianky s maslom a indickú placku so zemiakmi alias aloo paratha (nech mi odpustí každý ind ak som to nejakým spôsobom skomolil, nemal som to v úmysle).
Roman mi prinesie zopár ďalších vecí, ktoré sa mu nemestia a moje dobré srdce mi nedovolí to odmietnuť. Ja mám trocha voľneho miesta u seba. Hmmmm, niečo sa mi nezdá a tak kufor prebaľujem ešte raz. Mal by som byť spokojnejší ale nie som. Mám asi cestovnú horúčku a som z toho všetkého nervózny.
Odubytovanie prebehne bez problémov. Len som zvedavý ako doma spravím vyučtovanie. Zálohu vo výške 27 500 rupií som zaplatil koncom septembra s kurzom 85,6125 rupií za euro. Pri medzibankových prevodoch sa niekde stratilo 500 rupií. Pri check-oute mi zarátali aj večere, ktoré som si objednal na izbu a tak som platil 30 428 rupií pri kurze 82,7085 rupií za euro. Firma mi prepláca ale len ubytovanie. To bude ešte len cirkus. Dnešné dobrodružstvo číslo dva.
Kufre si nechávame na hotely lebo máme v pláne si pozrieť bližšie Pune. Dnešným vodcom bude náš taxikár Sopan. Spoľahlivo nás vozil do práce a poctivo na nás čakal aj keď sme pravidelne meškali. Preto je prekvapený, že sme došli o niekoľko minút skôr ako bola dohoda.
Necháme sa prekvapiť na aké miesto nás odvezie ako prvé. Premávka nie je hustá a preplietame sa ulicami a pomedzi tie všetky motorky, rikše, autá, nákladiaky, autobusy a bicykle. Každý z nich dáva ostatným svoju prítomnosť na známosť zvonením či trúbením. To vytvára typickú indickú pouličnú kakofóniu.
Prichádzame pred velikánsku kamennú bránu. Je to pevnosť Shaniwarwada. Vstupné je iba 25 rupií. Nemôžme sa ani tešiť z tejto skvelej cely lebo je len pre domácich. My zahraniční turisti to máme za 300. Začínam mať pocit, že všetky vstupy v Indii stoja 25 rupií pre domácich a 300 pre ostatných. Takto to bolo aj minulý týždeň a aj v júly, keď som tu bol s rodinou.
Napriek tomu si to tu užívam. Pevnosť sa skladá z obranných múrov a vo vnútri sa rozkladá záhrada. Mimo pevnosti je neustály ruch mesta, múry skľudňujú uponáhľanosť a človek sa ocitá v oáze pokoja. Von divoko oslavujú malí chlapci každú odpálenu loptičku pri krikete a v záhrade sa pomaly prechádzajú mladé páriky.
Pri jednom kvetinovom záhone spozorujeme zvláštne zviera. Také som nikdy v živote nevidel. Na svoju veľkosť má celkom malú hlavu, telo je podlhovasté a chvost má ešte dlhší. Z popisu možno niekomu napadne, že sa jedná o lasicu, lenže to by musela byť riadne zmutovaná lasica. Nevidel som zatial lasicu, ktorá by mala okolo metra.
Zviera X chvíľu striehne pod stromom, šikovne prebehne k múriku a zdvihne sa na zadné labky. Prudko vyrazí a o malý moment v papuľke drží myšaciu obeť. Celé to netrvá ani tri sekundy. Snažim sa ho zväčniť fotoaparátom, hýbe sa však veľmi rýchlo. Roman ma upozorní na ďalší výskyt tohto tvora. Nie je to len jeden exemplár, sú rovno dva. Chvíľu mi trvá kým ich lokalizujem. Aktívne sa prehrabujú v koši.
Vŕta mi v hlave, nemôže to byť náhodou mungo? Robím pred Romanom frajera. On nevie, že len nedávno sme v aute dopočúvali Knihy džunglií, kde je jeden príbeh o Rikki Tikki Tavim, mungovi ktorý zachráni jednu rodinu pred párom kobier. Podľa mňa je to naozaj mungo.
Roman sa mi ráno zveril, že ak by ešte raz prišiel do Indie, pobalil by sa úplne inak. Nezobral by dáždnik napríklad. Kým leňošíme v záhrade, postupne prichádzajú oblaky. Neprekvapilo by ma, ak by z toho bol aj dážd. Tak si doberám si Romana, či nebude ľutovať, že zmokne lebo si nechal dáždnik na hoteli. Nemusí, mraky len tak strašia a za celý deň nepadne ani jedna kvapka.
Po dvoch hodinách strávených v Shaniwarawade, alebo dobrodružstve číslo tri vychádzame von. Teraz si aj prečítam nejaké informácie o nej. Základný kameň položil desať ročný princ, ktorého meno si nepamätám. To nie je ale prekvapujúce s mojou super schopnosťou zabúdania mien. Postavili ju za neuveriteľné dva roky. Bolo tam viacej budov, všetky všal boli drevené. Jedna mala dokonca sedem poschodí. V tom koplexe počas vrcholu tam žilo vyše tisíc ľudí. Nanešťastie začiatkom 19. storočia v pevnosti vypukol požiar, ktorý horel sedem dní a zanechal len kamenné vonkajšie múry.
Sopan na nás trpezlivo čaká na parkovisku. Informuje nás, že mu volal Ankit, chce sa s nami posledný krát stretnúť. Keďže nemáme nijaký iný plán, súhlasime. Vydávame sa na ďalšiu bláznivu cestu ulicami Pune. Nemám ani najmenšie tušenie kam to vlastne ideme. Zrazu zastavujeme na okraji ultra rušnej ulice. Ak som to správne pochopil, Ankit sem príde o desať minút na motorke a dá nám nejaké veci. Necítim sa celkom vo svojej koži, lebo stáť na tomto mieste je povolené len kým nedôjde polícia a nevyrúbi nám pokutu.
Pozorujem, že naše premávku blokujúce auto asi nikomu neprekáža. Všetky okoloidúce vozidlá síce trubia o sto šesť, lenže nevymyká sa to z priemeru. O chvíľu dôjde náš kolega a dávame sa do reči s ním. Celkom úspešne blokujeme ďalších desať minút premávku (štvrté dobrodružstvo!). Aj keď sme sa na raňajkách napráskali, zhodneme sa, že malý obed nikomu nemôže uškodiť.
Ankit vysvetlí Sopanovi kam pôjdeme a vyrazíme. Našťastie je to neďaleko. Pozývame najesť sa aj Sopana, ten ale odmietne. S Ankitom ideme do vegetariánskej reštaurácie dať si niečo malé pod zub. No malé ako malé. Nakoniec tam strávime hodnú chvíľu a opäť sa, s prepáčením, obžerieme. Keď v Indii majú také dobré jedlo.
Nie sme si presne istí, čo budeme robiť ďalej. Je ešte málo hodín, máme tak dostatok času ísť niekam. Dohoda padne na kopec Parwati, ktorý nie je ďaleko a z ktorého je vraj pekný výhľad na Pune. Roman zapne svoju navigáciu na telefóne a ukazuje šoférovi cestu. Najvtipnejšie je, že pokyny navigácia hovorí v slovečine. Neviem či jej Sopan rozumel, ja som rozumel veľmi dobre.
Vchádzame do štvrtí, kde sme po prvy krát. Na jednej z križovatiek počas červenej, s nesmiernym záujmom sledujem, ako sa suší spodné prádlo na plote medzi jazdnými pruhmi. V tomto okolí to ani nevyzerá nepatrične.
Som zvedavý, ako a kde sa ten kopec nachádza, keďže zatiaľ sa pohybujeme zaručene iba po rovine. A potom bum! Z ničoho nič sa cesta prudko dvíha. Sopan zastavuje pri múriku a ja s Roman sa ideme prejsť. Som veľmi zvedavý, kam sa dá na tom kopci až ísť a čo vlastne na ňom je.
Dláždený chodník sa vynie smerom hore. Niekoľko predavačov postáva popri ňom a nie príliš aktívne ponúka svoj tovar. Zopár psov leží na zemi a ľahostajne sledujú prechadzajúcich turistitov. Tí na oplátku znudene ignorujú predavačov. Zdá sa, že každá strana je napriek tomu spokojná.
Väčšia časť kopca Parwati je len suchá tráva a kamene. V tejto krajine sa prechádza menšie stádo kôz a nad tým lieta tucet dravcov. Veľkosť vtákov je ohromujúca. Nie sú to žiadne vrabce, ak tak rozmeru godzilly. Ak sa takéto lietajúce tvory navyše pustia do vzájomného súboja tak je to úchvatný pohľad.
Jediné stromy tienia chodník. Pomaly stúpame smerom hore. Na vrchole kopca zbadáme prvý chrám, postupujeme ďalej. Zbadáme ďalší chrám a potom ešte jeden. Nemáme chuť ísť do vnútra, sledujeme okolie z vonku. Všímam si detaily na múre ako v betóne zaliate črepiny. Môj skromný názor, riadne nebezpečná vec. Nie je to v Indii po prvykrát, keď vidím takto zalievané sklenené črepiny.
Po chvíli schádzame z chodníka, prechádzame cez plot a nachádzame výhľady na Pune. Pod kopcom je chudobná štvrť. Natlačená chatrč jedna na druhej, medzi nimi v úzkych uličkách sa preháňajú deti, psy a kozy pomedzi smetie a odpadky. Na strechách z vlnitého plechu trónia králi satelity a armáda kameňov, ako osobných strážcov, ktoré majú zabrániť jej odfúknutiu. Ani si neviem predstaviť život v takýchto biednych podmienkach. Akú majú ľudia z takéhoto prostredia možnosť presadiť sa v živote? Takmer žiadnu. Netvrdím, že nijakú, určite existujú aj svetlé výnimky, ktoré sa vypracovali vyššie, ale vo všeobecnosti budúcnosť týchto ľudí je zomletá nepriaznivými podmienkami. Často krát ich jedinou chybou je, že sa narodia na tom nesprávnom mieste. Inak z toho kopca nevidno nič viac. Otočíme sa a takto sa končí dobrodružstvo číslo päť.
Pridaj komentár