Keď som sa naposledy pokúsil ísť na Vihorlat, nedopadlo to veľmi slávne. Kvôli hlbokému snehu som sa predčasne vrátil a vrchol ostal nepokorený. Dnes ráno to musí dopadnúť úplne inak. Zodpovedne a dôkladne som sa pripravil na túto expedíciu:
- Naštudoval som si poveternostné podmienky a predpoveď počasia (vánok s teplotami okolo nuly).
- Zistil som výšku snehovej pokrývky v okolí Vihorlatu (prekvapivo vysoká).
- Požičal si vhodnú výstroj (prvý krát vyskúšam snežnice, hurá).
V sobotu ráno je všetko pripravené. Do Remetských Hámrov prídem ešte za tmy a vyrážam na cestu. V dedine sú vypnuté lampy pouličného osvetlenia a preto mám zapnutú čelovku hneď od začiatku. Je to možno aj dobre, lebo ma jeden nervózny pes trochu znervózňuje svojím brechaním. Oveľa viacej by som sa určite bál, ak by som ho navyše aj videl.
Nohy sa mi zaboria do prvého snehu približne už po kilometri. Trocha som prekvapený. Počítal som síce so snehom, ale takto skoro? Našťastie je ho len málo a po asi sto metroch som opäť na lesnej ceste. Tu začína slalom. Všade je plno blata a mojím hlavným cieľom je vyhnúť sa mu. Zväčša sa mi to darí, len občas sa ocitnem v mláke s mazľavým blatom a ľadovou vodou ako bonusom.
Preskakujem tak z jednej strany cesty na druhú a normálne si myslím, že sa mi ten sneh za dedinou len zazdal. Navyše, podľa mojich informácií, by mala byť na Vihorlate kopa snehu, ale ako je to možné, keď ho tu vôbec niet? Načo som si bral snežnice? Len mi na batohu zbytočne zavadzajú.
Snehu na ceste sa poteším ako malé dieťa darčekom pod vianočným stromčekom. Konečne sa začína to pravé dobrodružstvo. Podľa mňa je na snežnice ešte skoro. Sneh nie je veľmi hlboký a navyše predpokladám, že je to len predvoj a po nejakej dobe skončí. Keď po desiatich minútach je sneh stále hlbší a hlbší, je viac ako nad mieru jasné, že sa pohybujem nad snežnou čiarou. Stále sa akosi zdráham nasadiť si snežnice.
Snažím sa vyberať si najjednoduchšiu cestu a tak si nevšimnem ako schádzam zo značkovaného chodníka. Toľko krát som tadiaľto už šiel a napriek tomu zablúdim? Aká veľká hanba. Ešte dobre, že je to len malá zachádzka a po malom dobrodružstve dochádzam na Starú koniareň. Tam si konečne definitívne dávam na nohy snežnice a pokračujem ďalej už v nich.
Pomaly sa učím ako správne postupovať ďalej. Chôdza v snežniciach mi dáva zabrať. Ide to všelijako, len nie rýchlo a pohodlne. Idem takou kačacou chôdzou a asi každý piaty krok dopadne úplne inak ako som si plánoval. Je to riadna fuška. Predpokladal som, ako inak skoro vždy, že zvládnem všetky nuansy a tajomstvá mne doteraz neznámej zručnosti za krátku chvíľu. Jednoducho, že ma osvieti a preniknem do majstrovstva chôdze v snežniciach za päť minút. Rovno na chodníku. Tento predpoklad, ako skoro vždy, je úplne mylný. Riadne sa pritom trápim, taký je ale život samouka.
Na najprudšej časti kopca si všímam, ako postupne tma prechádza do pekného rána. Zatnem sa a napriek problémom postupujem ďalej. Snehu je vyše metra a ja si to napriek problémom riadne užívam. Som sám na seba hrdý, povedal by som, že až nesmierne pyšný. Veľa ľudí na Vihorlat v tomto ročnom období nechodí. Musím sa ale rýchlo uzemniť, lebo podceniť hocičo v týchto podmienkach by nebola práve najrozumnejšia stratégia.
Na Poľanu pod Vihorlatom dochádzam za dve a pol hodiny. Čaká ma posledná polhodinka smerom hore. Cestou si všímam veľké množstvo polámaných stromov. Je ich oveľa viac ako po minulé roky. V lete aspoň bude viacej dreva na táborák, keď budeme mať s Niňom, Mirkuffom a Samkom pánsku jazdu.
Neviem sa dočkať, kedy budem konečne hore. Chodenie v snežniciach mi stále nejde presne tak, ako som si to predstavoval. Ani po vyše hodine mi to skoro vôbec nejde. Občas mi jednoducho skĺzne celá noha so snežnicou na bok a potom stojím celý dokriva. Navyše, pod snehom sa so mnou hrajú polámané konáre na skrývačku a často nado mnou vyhrávajú. Vtedy sa nejaký konárik zákerne zapletie do snežnice a ja potom nedokážem zdvyhnúť nohu zo zeme. Následkom je môj pád do snehu ako som široký a dlhý.
Konečne som na hrebeni Vihorlatu. Trvalo mi to len tri hodiny. V lete dokážem spraviť rovnakú trasu iba za dve hodiny. V zime je to však oveľa zábavnejšie a mám z toho o dosť lepší pocit. Oblaky na obzore výrazne znižujú dohľadnosť. Tešil som sa, že možno bude možnosť vidieť až Belianské Tatry, mal som však dosť veľké problémy vidieť vôbec Michalovce. Nie každý deň sa priania plnia.
Obraciam sa a začínam cestu späť. Chcel by som byť teraz troška rýchlejší. Predsa len, dolu kopcom mi viac pomáha gravitácia. Musím si však dávať dobrý pozor, gravitácia je dobrý sluha, ale zlý pán. Nechcem predsa skončiť ako snehová guľa.
Po chvíli zisťujem, že cesta smerom dole v snežniciach, aj keď som si to dobre nevedel predstaviť, je o dosť nepohodlnejšia ako smerom hore. Vo svahu si ich dávam dole a skúšam ísť bez nich. Po 20 metroch si ich opäť nasadzujem, bez snežníc je kráčanie v tomto snehu oveľa zložitejšie. Napriek všetkým nedostatkom a problémom, je to fantastické dobrodružstvo. Niekoľko posledných dní tadiaľto nikto nešiel a tak sa cítim ako objaviteľ, ktorý prišiel do nových nezmapovaných končín.
Keď zídem pod snežnú čiaru, dávam konečne zbohom snežniciam a pokračujem bez nich. Vidím za svetla koľko blata všade bolo. Normálne sám sebe neverím, ako som dobre cez tú prekážkovú dráhu po tme prekľučkoval. Teraz mám s tým vážnejšie problémy. V dedine zažívam nepríjemné stretnutie s tým istým psom ako ráno. Zúrivo beží ku mne, ešte šťastie, že nás oddeľuje plot. Zábrana nevyzerá nejako bezpečne a pevne. Preto nervózne trielim čo najrýchlejšie preč.
Mám to všetko dnes za sebou. To bolo obrovské dobrodružstvo. Po prvý krát som využil snežnice. Pravdupovediac, neviem čo si o tom mám myslieť. Na jednej strane sa mi nie veľmi darilo, na druhej strane bez snežníc by výstup trval oveľa dlhšie a určite by som bol aj o dosť viac premočený. Na ďalšiu zimu im dám druhý šancu. Pravdaže sa skúsim poinformovať o správnej technike chôdze. Chcel by som týmto poďakovať Meťovi, ktorý mi snežnice požičal. Nesmierna vďaka ide mojej mame, ktorá mi cez svojho známeho Milana Ihnáta zistila, koľko snehu je na Vihorlate. Bez nich by nebolo možné sa správne pripraviť. Ešte raz vďaka!
Pridaj komentár