Koruna Turca

Utorok

Po vystúpení z vlaku ostávam mierne bezradne stáť. Teda presne viem aký bude môj prvý vrchol, ale ako sa tam presne dostanem, mi zatiaľ vôbec nie je jasné. Hľadám rázcestník pred stanicou a nachádzam jeden, takmer štvrťstoročný, vrastený do stromu. Stoh je podľa neho tri a pol hodiny ďaleko a nakoľko mám v pláne prejsť oveľa – oveľa viac, tak sa mi to zdá extrémne blízko. Nachádzam cestičku z nakreslených značiek a hajde sa hore. Lebo kam inam ísť ak nie niekam hore do neba?

S pomaly narastajúcou výškou sa pomaly – pomaličky vzďaľujem dedine a i tomu (ne)chcenému civilizačnému zhonu. Zaniká však oveľa pomalšie ako by som si to želal. Stále počuť klaksóny áut, húkačku sanitky a ostré škrípanie bŕzd. Veľmi mi to pripomína minuloročné nočné zvuky veľkomesta (koniec Cesty hrdinov SNP) a nie malú a takmer bezvýznamnú (nech mi to obyvatelia prepáčia) dedinku s honosným kráľovským menom (Kraľovany). Treba zaťať zuby, zdvihnúť nohy a pokračovať v ceste. Nie jednoduchej, nie krátkej a vôbec nie nudnej ceste okolo Turca.

Táto cesta nie je veľmi frekventovaná (zatiaľ som nestretol nikoho). Po pár (šiestich) kilometroch a po takmer hodine a pol si robím prvú (asi krátku) prestávku. Treba sa silnejšie posilniť (nie cesnakom a pivom ale niečím sladkým a zase sladkým). Sedím chvíľku na zemi na lúke, obzerám sa vôkol seba. Predo a nado mnou obdivujem Stoh. Rovnako obdivujem i všetky tie krásne kvety v plnom rozpuku všade navôkol. V jednom žltom sa dobre maskuje a striehne žltý pavúčik.

I keď som tu evidentne celkom sám, mám taký pocit, ako keby ma niekto z odniekadiaľ otvorene a pritom tajne pozoroval. Zatvorím na chvíľu oči a snažím sa vnímať prostredie. Cítim sa ako ten, pred chvíľkou mnou pozorovaný pavúčik. Niečo sa nezdá byť celkom OK ale na druhej strane sa zdá, že všetko je v poriadku. Čím dlhšie nad tým premýšľam, tým skôr som o tom presvedčený, že si to len zbytočne nahováram. Veď slnko svieti, vetrík pofukáva a živote je netriviálne skvelý.

Cesta na Stoh je prudká, krásna (ešte krajšia ako krásna) a i troška kratšia ako som očakával. Hore na vrchole posedáva, a užíva si výhľad na Rozsutec, niekoľko skupiniek. Fučí tam poriadny vetrisko a aby ma neodfúklo pokračujem mimo najvyššie miesta. Pokračujem po hrebeni a stretávam zrazu oveľa viacej ľudí. Poludňový grúň, Steny, Chleb, toto všetko za sebou nechávam. Na Veľkom Kriváni stretávam kopu mládežníkov. Nie zo Slovenska ale z Čiech. Dám sa do reči s učiteľom a zisťujem, že koncoročný výlet si žiaci organizujú sami. Vyberú si destináciu, zorganizujú ubytovanie, presuny a vlastne všetko. Kto si netrúfal na hrebeň Malej Fatry, tak má možnosť vybrať si i z ďalších možností (náročnosť stúpa od mestského výletu až po spomínanú Malú Fatru).

Frekvencia stretnutí s ďalšími turistami prudko klesá. Kilometre predo mnou a i za mnou nie je nik. Iba vrchy, kvety, vtáčiky a tak celkovo príroda a ja. Užívam si to tu. Inak sa to ani nedá. Kilometre naskakujú. Niekedy rýchlo (takmer nikdy) a inokedy pomalšie (takmer vždy). Rozmýšľam, či sa mám zastaviť na Chate pod Suchým, ale mám ešte dosť tekutín vo fľašiach. Navyše jedla mám na päť dní a je ho teda celkom požehnane. Schádzam dole k Váhu a že je to poriadne klesanie (do Strečna je to predsa len ďaleko a hlboko). V dedine mi jedna mladá pani pomáha s načerpaním vody a hajde sa ďalej.

Ale iba pod hrad, kde si v bistre dávam večeru. Na hamburger sa mi nechce čakať (niečo vyše pol hodiny) a tak si dávam len jednoduchý grilovaný syr. Ten je na tanieri raz dva. Oddychujem, jem a socializujem sa s okolitým, mierne podguráženým avšak celkom veselým Ľudom. Po informácii, kam mám namierené ma ukľudňuje, že medvede na Javorovom sedle bol dnes vyplašiť až dvakrát. Tak sa vraj nemusím ničoho báť.

Nuž idem bez veľkej bázne a trochu hany a drží ma to prvý polkilometer. Potom treba vojsť do lesa a tam na rozmočenej lesnej ceste úplne bez bázne a hany tróni veľký, kolesový lesný traktor. Vôbec sa nedá obísť a tak mi neostáva nič iné len sa trocha premôcť a nechať si zablatiť moje krásne topánočky. To si po takmer 800 kilometroch snáď ani nezaslúžili. Nuž ale i taký je život. Stúpam na tie všetky stratené výškové metre a som celkom prekvapený, keď som v mojom dnešnom cieli.

Spravím večernú rutinu pozostávajúcu z prípravy lôžka (spať budem v prístrešku na stole na karimatke), umytia zubov, zavesenia jedla na strom, krátkeho strečingu a dlhšieho telefonátu domov. Postupne ma zmáha únava a postupne sa prebáram do limbatického stavu. Občas ma niečo prebudí ale v podstate spím.

Neviem čim to zasa je, ale mám pocit, že nie som celkom sám. Pozoruje ma niekto, niečo? Alebo je to len sen? Ako to môžem vôbec rozlíšiť? Snívajú sa mi tajomstvaplné sny. Prichádzajú ku mne dve postavy (čo tu vôbec uprostred noci uprostred lesa robia?) a zjavne sa rozprávajú o mne (ich gestikulácia mi nedáva žiadne pochyby). Nezačujem však útržky ich rozhovoru Potom sa zdvihne divný hukot a obaja/obidve sa rozpadnú na milión (ak určite nie viac) kúskov a obalí ma hmla. Jeden divný sen strieda druhý ešte čudesnejší a potom ďalší a ďalší. Niekedy vtedy v noci vediem snový rozhovor so snovou Aďkou a tá na informáciu, že sa mi snívajú poriadne halušky ma ukľudní, že jej sa snívajú ešte väčšie. Zaprisahávam sa, že nabudúce si nedám také ťažké jedlo tesne pred spaním.

Zakrúti sa so mnou celý svet a zažívam na krátko bezváhový stav. Padám z mojej postele (teda zo stola). Úspešne brzdím ľavým ramenom na lavičke a nohami na zemi. Nechce sa mi vyjsť z vyhriateho spacáku a ísť zachraňovať vetrom hnanú karimatku. Ležím a premietam si rôzne scenáre a nakoniec sa predsa len odhodlám k akcii. Klepem sa zimou a v hmlistej fučiacej tme naháňam žltý kus nafukovacieho plastu. Nakoniec sa ukladám opäť na ležovisko (stôl) a zaspávam spánkom porazených.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
10. 06. 2025	10:16 h:min	40,1 km	15:22 min/km	3369 m

Streda

Ráno (okolo pol piatej) som rozbitý. Nielen z pádu. Neviem čo v noci bol len sen a čo bola realita. Postupne a veľmi pomaly sa balím. Chcem mať toto divné miesto za sebou a teším sa na dnešný deň. Len keby tak nebolo chladno. Vietor sa preháňa pomedzi stromy a nesie so zo sebou chuchvalce mrakov. Pocitovo je veľká kosa. Zahrievam sa celkom ostrým stúpaním na Šaračníky a potom ďalej. Na prvom kilometri sa vyšvihnem o viacej ako dvesto metrov. To je už dostatočná zahrievacia fáza.

S rastúcou výškou rastie rýchlosť vetra. Aby mi nebolo chladno musím zrýchliť krok. Ak by sa to len dalo. Míňam Minčol, prechádzam prvé lúky a pred siedmou som na Krížave. Dostávam neuveriteľnú chuť na praženicu a nakoľko počasie je úplne pod psa, chata Javorina je tak mojím ďalším cieľom. Veľmi sa poteším otvoreným dverám a veľmi ma sklamú zamknuté dvere v predsieni. Chata je zatvorená a v prevádzke bude až od ôsmej hodiny rannej. Nechce sa mi tu len tak sedieť a čakať vyše hodiny. Preto sa otáčam a odchádzam. Smutný, uzimený a bez teplého jedla.

Odosobňujem sa od zážitku a predstavujem si, že som niekde v ďalekej a nehostinnej divočine (čo možno vlastne i som). Neviem čim to je, ale napriek veľmi nehostinnému počasiu sa cítim celkom v pohode. Na Veternom je riadne veterne ale nie je mi ani zima a odkiaľsi beriem nejakú tajnú energiu. No nebudem sa tomu vzpierať, keď mi to pomôže. Následne putujem nekonečným lesom a pocit neustáleho sledovania nepoľavuje. Problémom sú aj obrovské lesné úseky, preplnené medvedím cesnakom. Jeho pach ma neuveriteľne vytáča.

Dobre si uvedomujem, že od včera večera som nestretol žiadnu živú ľudskú dušu. Na chodníku tu nik nie je. Vlastne niekde nie je ani samotný chodník. A ak aj náhodou je, najpravdepodobnejšie vedie prudko do alebo z kopca. Pri schádzaní z Hnileckej Kýčery sa šmyknem cestou dole v blatistom teréne a udieram si najväčšiu mäkkú zadnú časť tela. O chvíľku ešte raz a potom znova. Na dvesto metrovom úseku teda strácam rovnováhu hneď trikrát. Keď som raz nešika, tak som raz nešika.

Príjemné lesné úseky sa striedajú s nepríjemnými lesnými úsekmi ale keď sa dostávam na Jankovú, je to už lepšie. Vychádzam zo zeleného tunela a pokračujem lúkami. Mraky a vietor sa tiež niekam podeli a ja si len vychutnávam krásnu modrú oblohu a stúpajúce teplo. Beriem to ale veľmi pozitívne, aspoň mi nie je zima. Asi stretávam i prvých dnešných ľudí, respektíve ich stan a po páre mužských a ženských topánok pred ním. Nemienim ich nijako vyrušovať alebo stresovať a poberám sa kade ľahšie (avšak stále po červenej značke). Zapadávam zase do lesa a vyleziem z neho až niekde za Ostrou skalou pod Malofatranským Kľakom.

To je ale riadny kus kopca. Extrémne prudký (takých ale dnes už bolo a asi i bude) ale našťastie nie veľmi dlhý. Z vrcholu vidím Fačkovské sedlo a zdá sa absolútne na dosah. To je dobre, lebo mi dochádza voda a mal by som si ju doplniť. Pri útulni Javorina pod Kľakom je prameň, kde by som si mohol vodu doplniť. Je to však troška od ruky a nechce sa mi filtrovať voda, ak reštika na Fačkovskom sedle je na skok. Mením plán a ponáhľam sa tam.

Cestou stretávam dve ženy smerujúce na Kľak a jedného pána idúceho mojím smerom. S každým sa len letmo pozdravím a putujem ďalej. Keď stretávam prvú dvojicu SNPčkárov, ktorí ma informujú o výdatnom prameni (kde som pred dvoma rokmi sám filtroval vodu na mojej Ceste hrdinov SNP), nerozmýšľam ani minútu. Kašľať na reštiku (i tak sa treba zbaviť nejakého to jedla v batohu a takto ho odľahčiť) a jej jedlom a čistou vodou a radšej sa venovať ďalším kilometrom. Prechádzam cez krásne lúky a extrémne ľahko nachádzam ten extrémne výdatný prameň. Prefiltrovať tri litre bude malina. Iba žeby nie.

Niečo tomu filtri je (žeby bol zanesený?). Namiesto toho aby filtrovaná voda tiekla prúdom iba ledva kvapká, slzí, sotva cvŕka. Ako brutálne ma to štve. Sedím tam na bobku, stláčam fľašu s vodou a psychicky sa to snažím urýchliť. Dostatočne neúspešne. Robím si polievku, zjem ju, dávam si nejaké ďalšie dobroty a zasa filtrujem. Nakoniec mi trvá prefiltrovať tri a pol litre vody vyše hodiny a pol. Absolútne neakceptovateľné. Už teraz viem, že ďalšie dni sa vôbec nemôžem spoľahnúť na studničky ako zdroj vody. Hmmm.

Nahadzujem vak na chrbát a idem ďalej. Chcem a môžem ešte kráčať niekoľko hodín. Pravdaže ma čakajú nejaké tie kopce, skoro žiadne rovinky a relatívna samota. Takmer dokonalé podmienky. To si myslím kým neprídem k Vríckemu sedlu a následne stúpanie na Závozy. To som si po tom dlhom oddychu myslel, že budem mať silnejšie nohy ale tie sa niekde stratili a neostali so mnou. Chcel som dôjsť niekam až Vyšehradskému sedlu ale nakoniec sa rozhodujem pre prenocovanie na posede pred Hadvigou. Je to veľmi dobré rozhodnutie. Posed je zateplený, okná sú prekryté priehľadným plexisklom a ponúka luxus nestavania stanu. Pripravím si večeru, umyjem zuby a ešte za svetla sa prepadávam do hlbokého spánku.

Pretáčam sa v noci z jedného boku na druhý a cez okno vidím nejaké divné svetlo. Čo to asi môže byť? Príjemný pocit osamelosti je zrazu ta tam. Do hlavy sa mi niekto derie. Už viem ako sa asi cítia paranoidný schizofrenici. Nie je to príjemný pocit. Je to veľmi príjemný pocit. A i niečo medzi tým. Hlavou mi znie cudzí „hlas“ o tom ako som takmer pripravený. Iný hlas dôsledne nesúhlasí a občas sa nepríjemne zasmeje. Tlak v hlave postupne ustáva a preborím sa do normálneho, i keď ťažšieho spánku.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
11. 06. 2025	12:27 h:min	50,5 km	14:48 min/km	3937 m

Štvrtok

Ráno, ešte za tmy, sa budím prekvapivo oddýchnutý aj keď mám mierny pocit nevyspatia. Čaká ma asi dlhý deň. Kam by som mal a chcel až zájsť? Nechám sa sám prekvapiť. Balím sa, popritom do seba dávam raňajky, umývam zuby a vydávam sa na cestu. Je chladnejšie (ale nie tak ako včera) a asi preto sa slnko ešte skrýva za vŕšky. Takéto rána mám veľmi rád. Osamelý turista vstrebavajúci tú celú atmosféru do seba. Tak to som ja v tejto chvíli.

Sledujem značenie a zrazu počuť ťažké zviera predierajúce sa cez húštinu. Na lúku vyskočí statný (a nešťastný) paroháč a uteká kade ľahšie. Na lúkách stretávam ešte čriedu sŕn a zopár ďalších jeleňov. Najväčším zážitkom je konský žrebčín pod Vyšehradom. Je to celkom pekné divadlo. Kone pobehujú, erdžia, fŕkajú, spásajú trávu a veľmi zvedavo opúšťajú vymedzený priestor zisťovaním, či tá tráva na druhej strane elektrického ohradníka je naozaj zelenšia a šťavnatejšia. Jednoznačne je. Ja zas jednoznačne nasledujem nejednoznačný chodník. Chodím hore – dole a nakoniec to pochopím. Musím vojsť do ohrady. Pozerám vpravo i vľavo a keď môžu byť kone von, ja môžem ísť dnu.

S rešpektom rýchlo prechádzam cez vymedzený priestor (taký voľne pribiehajúci kôň si celkom zaslúži rešpekt) a na konci trocha podliezam ohradník. Celkom nechápem ako ľudia, ktorí sem prídu z opačnej strany, vedia kam majú vôbec pokračovať. Z ich pohľadu totiž červená značka ústi do húštiny cez ktorú vedú elektrické drôty. Mňa to ale teraz už ani nemusí až tak zaujímať a šliapem do kopca na Vyšehrad. Nezastavujem sa, mám meškanie a schádzam na ďalšie lúky, ktoré sa vlnia v miernom vetre.

Keď vojdem do lesa, idem dlhé kilometre v tieni stromov. Trocha mi dochádza voda a rozmýšľam, či jej budem mať dostatok až do Sklenného, kde by som si ju v nejakom dome alebo obchode mohol doplniť. Okolo pol deviatej stretávam prvého človeka po sedemnástich hodinách. Je to SNPčkar, ktorý prespal na Jožkovni na Chrenovských lazoch. Do hlavy sa mi votrie myšlienka. Čo ak by som si vodu dočerpal práve tam? To by nebol zlý nápad.

Nie som si celkom istý, kde tá Jožkovňa presne je a tak, keď zazriem dobrú ľudskú dušu trhať zeleninu v obrovsky vysokej ohrade na čistinke, neváham sa a pýtam sa na vodu. Výzorom mladá dievčinka mi ponúkne načerpanie vody u nich. U nich sa ukáže ako dom, z ktorého sa vykľuje samotná a mnohými ospevovaná príležitosť na spanie u Jožka – Jožkovňa. Posedím polhodinku, poprehadzujem zopár slov s prísediacimi, popočúvam rôzne príhody a skúsenosti (o tom ako po horúcom začiatku mája vysadili na záhradke zelinu a večer ich im ju zasypal čerstvý sneh).

Nuž, dnes mám v pláne dostatočnú porciu kilometrov a tak chtiac nechtiac odchádzam. Opäť hory a lesy a žiadne veľké stúpania predo mnou. Kilometre ako keby samé od seba odsýpali. Potom lúky a ďalšie lesy. Bralova skala a ďalšie kilometre predo mnou (a ešte viacej za mnou). Stretávam idúceho Hrdinu SNP, prehadzujeme zopár slov (odporúčam mu namiesto prístrešku na Sklenianskych lúkách radšej skúsiť Jožkovňu).

V tom všetko v lese neprirodzene stíchne a môj diskusný parťák zmrzne uprostred slova. A nielen on. Celý svet vôkol mňa zabudol čo je to pohyb. Je to strašidelné. Viacej ako strašidelné. Jediným živým prvkom široko ďaleko som ja. Je to snáď niečo ako sen počas prvej noci? Alebo je to pocit ako na Veternom? Skôr superkompozícia oboch zážitkov dokopy. Som živá/mŕtva Schrödingerova mačka?Niekedy niekde sa niečo prebudí a snaží sa bez pozorovania zistiť môj životný status. Je to nemožné. A všetko sa zrazu prebudí drsným a drzým výbuchom. Vtáci opäť poletujú, v diaľke počuť rachot padajúcich stromov a ja takisto poplašene padám. Čo to mohlo byť? Tento nepozemský zážitok som zažil iba ja? SNPčkár si nič zvláštneho nevšimol (alebo o tom len nechce hovoriť).

Pokračujem dobrú hodnú chvíľu lesom kým sa nepriblížim ku Kunešovu. Robím si krátku prestávku (zameranú hlavne na aplikovanie opaľovacieho krému) a potom vychádzam na dlhé lúky. Pred sebou vidím vysielač na Skalke a už rátam ako tam o chvíľu (niekoľko hodín) budem. Najprv však musím prežiť poludnie bez možnosti skrytia sa pred slnkom. Cítim ako mi z telá uniká voda potokmi potu. V dedine hrdo na značke stojí obchod a možno sa mi pošťastí si niečo kúpiť. Najprv však treba prejsť cez more tráv. Pomôže mi k tomu známy rázcestník, ktorý tvrdí, že mám pokračovať približne kilometer rovno až k môstíku. Nachádzam to v pohode. Otvorený obchod v dedine nie. Je totižto zatvorený. A ani nie veľmi preto, že má pauzu medzi jedenástou a štvrtou ale preto, lebo celý týždeň je zatvorený. Tak sa len zahryznem do jazyka a pokračujem po asfaltke až do Kremnických baní.

Pečiem sa, varím sa, oblieva ma pot ale nakoniec to zvládnem. Výstup na Skalku je už príjemnejší v tieni stromov. Plánujem si dať niečo dobré. Skoro všetko je ešte pozatvárané a tak nemám veľmi na výber. Otvorený je len bufet. Nemám chuť na hustú a ťažkú kapustnicu preto si dávam hustý a ťažký vyprážaný syr. Dobre mi padne. Dobrí ľudia mi naplnia moje fľaše novou a čistou vodou a nakoľko sú ešte len štyri hodiny poobede, rozmýšľam kde zakončím dnešný deň. Skúsim ísť na Cabanku a potom sa uvidí.

Brutálne ma udivuje ako je jedná strana hrebeňa brutálne ale naozaj brutálne prudká a druhá strana pozvoľne klesá do diaľok (alebo aspoň čo sa dá v tom lese odhadnúť ako diaľka). Na Kordíkoch som rýchlejšie ako som čakal a nakoľko ma zajtra čaká brutálna časť Veľkej Fatry, snažím sa priblížiť najviac ako sa len dá. Navyše sa mi ide veľmi dobre. Horúčava s postupujúcim časom trocha ustúpila tak to chcem čo najviac využiť. Teraz stretávam tri skupinky mládencov na Ceste hrdinov SNP ale sa len pozdravíme a každý postupuje svojím smerom.

Celkom ma dostáva zostup z Flochovej. Je to brutálne dlhé a brutálne prudké. Sám sa sebe čudujem ako som to pred troma rokmi bez problémov (asi ma moja pamäť klamala a nakoniec to určite nebolo úplne bez problémov, asi). Pri stúpaní z Tureckej cesty zrazu počujem odniekiaľ nad sebou kýchnutie (rana jak z dela). Ako slušne vychovaný človek rovnako hlasno kričím späť: Na zdravie! Chlapíka, čo kýchol, tak prekvapujem, že si takmer cvrkne do gatí. Napriek tomu prekvapivému spoznávaniu, prehodíme zopár viac ako len niekoľko slov, vyzvedáme nejaké pikošky a po štvrťhodine sa lúčime. Mne do sedla Malý Šturec netreba prejsť veľa kilometrov a keď som nakoniec tam, nepripravujem si nocľah. Aby som nemusel spať pri frekventovanej ceste plnej kamiónov, náhliacich sa áut a pretekajúcich motoriek, prejdem ešte zo dva kilometre. Nájdem si dobré rovné miesto, pripravím si jesť, vykonám večernú už takmer rutinu a zaspávam. Spím extrémne veľmi tvrdo.

Opäť ma budí divé divné svetlo alebo sa mi to zobúdzanie len sníva? Neviem to presne určiť, všetko je také zvláštne. Možno ma len šalí moje unavené telo a hlava, nie som si ale istý ničím. Som tu celkom sám alebo ma niekto sleduje a pozoruje? Cítim miernu nespokojnosť, len neviem či je to môj pocit alebo niekoho/niečoho iného. Do tejto hry vstupuje tretí a s miernym (väčším) pobavením sleduje nielen mňa. V tom počuť divný smiech (škrekot nejakého nočného vtáka?) a nasledujú normálnejšie (avšak stále divné) sny.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
12. 06. 2025	14:20 h:min	67,0 km	12:51 min/km	2662 m

Piatok

Obloha postupne bledne a môj spánok bledne s ňou. Raňajkujem ešte za šera, pobalím si veci za šera a vpred postupujem za šera. Ide sa fajn, široká cesta dovoľuje briskné tempo. Potrebujem opäť doplniť vodu (filter sa sám od seba pokazil ale opraviť sa mu nechce) a to chcem spraviť na horskom hoteli Kráľová studňa. Počítam s tým, že si tam dám nejaké druhé raňajky (stále ma máta tá praženica).

Pred hotelom stretávam jedného turistu, ktorý odchádza preč. Inak je všade ticho a nikto nikde nikdy nič. Tak si potichu dopĺňam vodu, robím si druhé raňajky (praženica musí počkať na ďalšiu príležitosť). Potichu ich zjem a potichu odchádzam. Cesta na Krížnu je jedna báseň. Hole všade kam sa len pozriem. Nemá zmysel ani opisovať ako to všade okolo mňa skvelo vyzerá. Frčkov, Ostredok, Koniarky všade si môžem len oči vyočiť. Vidno Nízke Tatry, v diaľke Vysoké Tatry, niekde medzitým zvyšok Veľkej Fatry a jednoducho je to bomba. Bomba.

Pod Koniarkami stretávam nestratené ovečky a ich pastiera. Ten sa len na mňa zvedavo pozrie a potom ma ignoruje (i keď z jeho pohľadu cítiť otázku, čo tu tak skoro ráno robím, keď všetci slušní ľudia predsa ešte nie sú v horách). Pod Ploskou sa natieram opaľovacím krémom (slnko ešte neznesiteľne nepečie ale o chvíľu sa to určite zmení) a vydávam sa hore. Ploská je možno hore ploská dole je však škodoradostne prudká. Posledný sa nakoniec smejem ale ja. Vidím pred sebou Chatu pod Borišovom a už sa teším na niečo špeciálne (praženica?).

Na chate sa o mňa veľmi pekne postarajú. Dostávam paradajkovú polievku a nakoľko sa neviem rozhodnúť medzi makovo-višňovou a jablko-škoricovou štrúdľou, dostávam kúsok od každej (praženica v ponuke nie je a ani nebude). To je brutálny servis. Dopĺňam vodu do fliaš a začína sa ťažší úsek Veľkej Fatry (to však zatiaľ neviem). Obchádzam Ploskú a poviem pravdu, cítim sa zas ako niekde úplne inde ako uprostred Európy. Kam len oko dovidí vidno len ďaleké hory, zelené lesy, holé hole, sivé vrchy, modrú oblohu, žlté slnko a nič iné. Presne toto som čakal od dnešného dňa.

No nečakal som, že odteraz to bude také ťažké. Chodník sa vnára do lesa a začína sa krútiť zľava doprava, hore a dole a ani na chvíľu sa nevyrovnáva. Nikdy a nikde. Je to taká horšia verzia Súľovskej pílky. Na mape chodník vedie rovno ale realita je úplne iná. Okolo obeda stretávam turistov (dnešné číslo dva a číslo tri) a to som na nohách od pol piatej. Ponáhľajú sa však ďalej a tak sa len v podstate minieme.

Ide sa mi ťažšie a ťažšie. Je to kombinácia vysokých teplôt, vinúcieho sa chodníka, popadaných stromov a akejsi únavy. Napriek tomu viem, že i táto hrozná chvíľa je oveľa lepšia ako najlepší okamih v kancli v práci. Tak si to strašne užívam. Na vrchole Jarabinnej míňam odpočivajúcu dvojicu a jedného staršieho pána. Do môjho dnešného cieľa je to ešte ďaleko a rozhodujem sa, že je najvyšší čas nasadiť ťažké zbrane v podobe hroznového cukru. Funguje to skvelo! Kým neprídem pod Kľak. Veľkofatranský (na Malofatranskom som bol takto pred 48 hodinami). Nemám k tomu žiadne slová. Je to asi najťažší moment celej hrebeňovky. Nie asi, ale určite. Prežívam si lokálne pekielko. Fyzicky a psychicky som úplne na dne. Prečo som sa na to vôbec dal? Ako som si mohol dnes ráno hovoriť, že to je najlepšia turistika môjho života?

Troška pookrejem, keď som na vrchole. Možno výhľad nie je taký epický ako z Ploskej, Chleba alebo Krížnej, je však veľmi sladký a hlavne poriadne zaslúžený. Užívam si ho poriadne. Chvíľu oddychujem (veď môžem a zaslúžim si ho) a potom treba pokračovať ďalej. Dole to nejde oveľa rýchlejšie ako smerom hore. Hovorím si, no ale čo? Musím niekomu niečo dokazovať? Maximálne sám sebe a ja som so sebou spokojný.

Prichádzam do ďalšieho kráľovstva medvedieho cesnaku. Jeho ťažká vôňa sa drží pri zemi. Nevanie ani najmenší vánok. Ako ja neznášam a nenávidím tento pach. Začína ma to riadne srdiť. Vrie to vo mne. Cítim ako sa prebúdza moje nervóznejšie, netrpezlivejšie a jednoducho moje temnejšie ja. Moje silno negatívne emócie sa rozlievajú do okolia. Ak by tu boli ľudia okamžite by sa snažili dostať z môjho dosahu. Platí to i pre zvieratá a najmä pre toho medveďa, ktorý berie laby na plecia a úspešne mizne vo vzdialenom lesíku. Niekde v hlave počujem divoké neľudské pochechtávanie a cítim i nepokoj a nespokojnosť toho prvého. Do normálu sa dostávam, keď opustím oblasť medvedieho cesnaku.

Pred sedlom Príslop stretávam ďalších (a na dnes i posledných) dvoch turistov a idú celkom na ťažko. Teda im vôbec nezávidím ten výšľap na Kľak. Tu si dávam krátku (v skutočnosti troška dlhšiu) prestávku a nakoľko mi dochádza voda, rozmýšľam kde sa uložím na noc. Predo mnou je ešte päť hodín svetla, to viem prejsť ešte veľa kilometrov (i keby som všetky nevyužil, čo nevyužijem, lebo sa mi nechce). Mám tu telefónny signál, rýchlo nachádzam nejaká ubytovanie v Hubovej a pomaly oddychujem. Nemám sa kam predsa ponáhľať nie? Ako som hovoril, predo mnou je ešte veľa hodín slnečného svitu.

Nakoniec sa predsa len rozhýbem a pokračujem. Teraz to už nie je také extra náročné a dokonca sa neterigám iba lesom. Prechádzam cez kratšie i dlhšie úseky lesných lúk a je to príjemné. Predo mnou vidím siluetu Stohu a Veľkého Rozsutca a nechce sa mi ani veriť, že len toť nedávno som tam bol, odišiel som a po brutálnych dobrodružstvách sa vraciam späť. Je to extrémne dobrý pocit. Lepši ako dobrý pocit.

V ľubochnianskom sedle sa otočím smerom na Ľubochňu (a v podstate tak opúšťam Turiec, ale nie je to jedno v podstate?) a na dnešok ma čakajú už len posledne kilometre. Celkom som prekvapený, ako mi to zrazu dobre ide. Aj preto mi vôbec nevadí, že dedina je celkom dlhá. Nachádzam dobrú (dúfam) reštauráciu. Dávam si vyše hodinovú večeru a už sa len presunúť na ubytovanie. To je Hubovej a kým sa tam dostanem, prejdem ďalšie minimálne tri kilometre. S ťažkým bruchom to nie je úplne ideálne.

Dostávam sa na prah penziónu a chvíľu neúspešne maturujem, kým nájdem vchod, dostanem sa do vnútra a ku kľúčom od izby. Následne ma čaká už len poriadna sprcha, príprava vecí na ďalšie ráno a môžem s kľudom a kľudne ísť spať. Na moje počudovanie nespím až tak tvrdo. Buď mi nedávna večera tlačí na brucho alebo posteľ nie je až taká pohodlná ako karimatka so spacákom poslednú noc.

Sníva sa mi ďalší divný a prečudesný sen. Mne už dobre známe divne odeté postavy sa zas rozprávajú o mne. Nerozumieť im veľmi dobre, ale jedna sa vždy čudne pochechtáva a z gestikulácie je jasné, že druhá je s niečím (s niekým) veľmi nespokojná. Mám pocit, akoby tá prvá sa na strápňovaní tej druhej celkom dobre bavila. Celkom to nechápavo, ale kľudne pozorujem. Keď jedna naštvane odchádza, mám pocit obrovskej úľavy a oslobodenia. Tá iná sa na mňa pozrie (čím, nevidno jej do tváre?), zahučí mi v hlave: Užívaj si život človiečik, a potom sa mi až do rána nesníva nič.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
13. 06. 2025	11:45 h:min	51,2 km	13:47 min/km	2549 m

Sobota

Ráno pomaly vstanem, najem sa a idem späť do Ľubochne. V miestnom obchode si kupujem ďalšie raňajky (som akosi extrémne brutálne hladný), pitie a nejaké malé sladkosti. Keď sa poriadne najem, pokračujem ďalej na Havran. Stúpanie je spočiatku prudké a potom ešte prudšie. Dnes sa ale nikam neponáhľam. Tak idem z nohy na nohu a keď vypotím neuveriteľné množstvo potu, som na vrchole, z ktorého vlastne nič poriadne nevidno. Pomedzi stromy len tuším, ako sa v údolí Oravy prevaľuje chuchvalcovitá hmla.

Vykračujem si po hrebienku (s malým h), kuknem občas na liptovskú stranu, občas niečo vidno na oravskej a vychutnávam si pomalé skoro nič nerobenie. Keď sa objaví možnosť ísť sa kuknúť na vyhliadku, pokúsim sa ísť pozrieť. Až kým to nie je mimo moju komfortnú zónu a dávam prednosť pred bezpečnou a nezaujímavou rovnou zemou ako pred potencionálnou možnosťou zdrúzgať sa sto metrov dole zo skalnej a vyhliadkovej veže.

V sedle pod Ostrým sa spontánne rozhodujem pre výstup na Ostrý. Veď prečo nie? Je to síce ďalšia porcia celkom dobrého a ostrého stúpania, je však odmenená super výhľadmi. Veľká časť hrebeňa Malej Fatry od Stohu až po Malý Kriváň je predo mnou ako na dlani. Ani sa mi nechce veriť, že pred štyrmi dňami som tam bol. Kochám sa a kochám sa. Nechce sa mi, ale musím pokračovať. Prechádzam lesom a neskôr krásnymi lúkami nad Žaškovským sedlom, kde si robím ďalšiu krátko dlhú prestávku. Nenechávam sa vyrušovať muchami a iným blanokrídlym hmyzom a sám seba presviedčam, že len nasávam slnečné lúče kvôli vitamínu D.

Schádzam do Stankovian, stretávam prvých (a posledných) dnešných turistov, prechádzam cez lávku ponad Váh a smerujem do Rojkovian. Tam si nenechávam ujsť Zlú vodu, ktorá vôbec nie je zlá. Dávam si ďalšiu dostatočne dlhú prestávku, počas ktorej si močím si v bazéne nohy. Sledujem zopár miestnych kúpania chtivých návštevníkov a zopár nemiestnych tvrdých motorkárov. Tí kvôli zopár instagramovým fotkám strúhajú divné grimasy a čudné pózy. O komédiu mám postarané. No chtiac nechtiac musím zas vyraziť a ísť o zopár kilometrov ďalej.

Idem popri rušnej ceste a na križovatke pred Kraľovanami zrazu všetky autá poslušne zastavujú a podriaďujú sa pokynom mladého chlapíka s terčíkom v ruke. Popri mne prefrčí pelotón nabúchaných cyklistov v modrombielom. Nebudú to normálne preteky, každý do jedného má jednotné modrobiele tričko. Všetci zrejme patria do jedného tímu. Som z toho troška mimo. Situáciu mi objasní spomínaný dobrovoľník, jedná sa totiž o preteky voči vlaku medzi Kraľovanami a Trstenou – Faster Than a Train.

Na železničnej stanici mi to dôjde. Došiel som. Nemusím ísť ďalej. I keď by som možno ešte chcel. Bol to brutálny zážitok s veľkou porciou kilometrov a veľkou porciou výškových metrov. Mal by som mať pocit, že som niečo nie celkom normálne dokázal, ale mne je z toho akosi len smutno. Za tých pár dní som si zvykol, že moje všetky problémy sa zredukovali len na to, kam sa zložiť na noc, čo si dať jesť a kde načerpať vodu. Nič iné nie je a ani nebolo dôležité. Teraz ma však čaká reálny a dospelácky svet a reálne sa mi do neho nechce.

Veľa vecí v tomto cestopise sa stali tak ako je napísane.

A zopár vecí sa možno udiali inak alebo nestali vôbec.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
14. 06. 2025	3:44 h:min	14,5 km	15:23 min/km	804 m