(Ne)akceptovať nepohodu

Tak dobre, každý (takmer každý) rok, idem si prejsť nejakú tú časť Cesty hrdinov SNP. To je však len malá časť celkového dobrodružstva. Sú to mesiace prezeranie si máp, volenie stratégie, plánovanie príchodu na začiatok a nájdenie si spoju na cestu domov, kilometráž jednotlivých dní, výber vhodného vybavenia, jeho skúšky na nečisto atď. Jednoducho je to dlhý proces, ktorý sa zavŕši pár dňami na samotnej ceste. Minulý rok som prešiel hrebeňovku Nízkych Tatier a tá bola veľmi odmeňujúca. Preto som sa rozhodol, že skúsim dôjsť zvyšných tristo (300!) kilometrov na jeden záťah. Ja viem, viem, je to riadna porcia ale prečo by som nemal byť schopný to prejsť? Kondíciu mám veľmi dobrú, batoh menší, ego väčšie.

Trošku (ale iba trošku) moje plány naburáva Železničná spoločnosť Slovensko. Vôbec som nečakal, že všetko bude tip top, ale aby vlak už mal normálne meškanie pri odchode zo stanice desať minút, nie je celkom fajn. A v mojom prípade mal ten vlak ešte väčšie meškanie. Napriek tomu ma prekvapilo, keď vo Vrútkach sme už zaostávali viac ako polhodinu. Môj prípoj teda odišiel bezo mňa a tak som čakal na ďalší spoj. Ten šiel už po tri štvrte hodine ale len prvú zastávku Horná Štubňa. Tá ma zastávky až tri a tak som si nadišiel štyri kilometre. No keď mám v pláne tristo, tak to je len niečo okolo jedného percenta navyše. To má predsa nemôže rozhodiť nie?

Na červenú sa potrebujem dostať tak či tak pešo a najkratšie (časovo i vzdialenostne) je to cez lúky. Po daždi sú však lúky viac ako menej rozmočené a za žádna celá nic mám mokré topánky (a ponožky a nohy). Potom mám za necelú pikosekundu mokré i kraťasy (tráva je vyše pása). Takto som si to nepredstavoval. Keď sa zem mení na mláky a potom v podstate idem vo vode si uvedomím, malo mi to trknúť. Keď sa niečo na mape volá Turčianske mokrade, tak asi to bude mokré. Napriek tomu si to užívam. Veď toto som chcel, toto je úplne super a takto to bude ďalšie päť dní. Paráda.

Až na to, že fakt nenávidím, ale naozaj naozaj nenávidím psov. Teda takých čo ku mne okamžite vyštartujú, pán či pani nikde, štekajú na mňa a najradšej by ma mali v zuboch (doslovne). Som z toho psiska (vyzerá ako švajčiarsky salašnícky) riadne vystresovaný. Asi sa mu páči, že odchádzam preč (mne sa to páči) a tak ma nakoniec nechá tak (našťastie v jednom kuse). Na okraji dediny takýchto šeliem stretnem ešte pár (viacej ako pár) a moja fóbia sa ešte prehlbuje.

Okrem psov je dedina plná i mačiek. Tie si však len lenivo políhavajú na ceste a vôbec ich z nič nerobenia nevyruším ani ja a ani prechádzajúce autá. Konečne som po sto minútach a jedenástich kilometroch na mieste, kde som minulý rok skončil. Vyzerá to tu ale úplne inak ako vtedy. Žiadne slnko a dokonca sa cez sedlo prelievajú husté mraky. Nevyzerá to zle, len by som bol radšej aby bolo teplejšie a menej mokro.

Stúpanie do kopca ma zahrieva (problém s teplom je teda vyriešený). Ako sa stromy pomaly vynárajú z hmly je to veľmi rozprávkové. Posúvam sa vpred a hore. V lese je príjemne ale len kým nezačne pršať. Prekvapivo dokáže byť ešte mokrejšie ako doteraz ale pohybujem sa dosť rýchlo preto tak to až nevadí. Keď míňam nejakú lesnú chatu, tak na mňa spoza plota vyštartuje ďalší pes a ani tento nevyzerá na to, že som mu sympatický. Frasa, čo na mne tí psy vidia?

V blate (neprekvapujúco je tu blato) vidím nejaké stopy topánok a tak asi niekto ide predo mnou. Moje stopovacie schopnosti sa tým končia. Neviem určiť aké sú staré. Možno i viacej ako jeden deň? Neviem. Ak by so mnou išiel Old Shatterhand tak okrem toho by správne určil smer, váhu, pohlavie a i posledné jedlo majiteľa tých topánok. Ja som rád, ak tú stopu v tom blate uvidím. Na Štyroch chotároch si robím krátku zastávku (prestáva pršať, avšak bundu si nechávam na sebe) a pripravujem si večeru. Dostávam chuť na cestoviny so syrom a tak si ich zalievam studenou vodou (však sa ony rozmočia). Neviem kde budem presne spať, rád by som to potiahol dosť výrazne za Vyšehrad. Ale ktovie?

Preskakujem na jednom mieste nejaké stromy na zemi (tie sú však pozostatkom ťažby a nie veternej smršti) a nie je to až taká zábava, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Je dosť mokro (hej, ešte stále je mokro) a i šmykľavo. Úplná paráda je to na lúke pred Čertovou dolinou. Nízko letiace mraky sa prelievajú z jednej strany hrebeňa na druhú. Tak hajde do nich! Treba mi vystúpať na Vyšehrad. Dosť spomaľujem a neviem či je to kopcom alebo mi došla energia. Je to stále len hore a hore a i keď to nie je dlhé, trvá mi to subjektívne nekonečne dlho. Tešil som sa na výhľady a tie sú úžasné. Teda žiadne (lebo som v mraku).

Dole do sedla sa ide fajn, najmä keď som zas pod vrstvou mrakov. Je zrazu vidno i do oveľa väčšej diaľky. Prechádzam cez cestu (poriadne vyťažená, stále sa niečo ňou rúti) a troška blúdim po lúke. V lese to musí byť oveľa lepšie, či? Nie je, i tam blúdim. Cestou hore do kopca si nevšímam odbočku a terigám sa hore. Keď dlho nevidím žiadnu značku kontrolujem pozíciu na mape a som úplne mimo. Cesta sa vinie údolnou variantov (kam sa o chvíľu vraciam i ja).

Pomaly je už veľa hodín (v nohách mám i dosť veľa kilometrov) a ja vlastne rozmýšľam. Koho som dnes stretol? Ak nepočítam ľudí z dediny (a ľudí v autách) tak som vlastne sa prechádzal iba sám (no a ešte ten človek, čo po sebe zanechával stopy v blate). Musím si pomaly nájsť miesto, kde skloním svoju zbytočnú hlávku. A potom prekvapenie! Z posedu na mňa pozerá chlapík a nie je to poľovník. Tak skromne tipujem, to bude ten človek predo mnou. Alebo aj nie. Pozdravíme sa, vyprodukujeme plodnú diskusiu (On: Čo, červená? Ja: Hej, nech sa i tebe darí) a idem ďalej. Nechcem spať na lúke (niežeby malo v noci pršať ale na otvorených priestoroch je v noci chladnejšie ako v lese) a malo by tam byť i rovno. Netrvalo mi to ani dlho a našiel som celkom vhodný kúsok na stanovanie.

Tak a teraz už len najesť sa večere a ochutnávam tie makaróny so syrom. No nie je to žiadna lahôdka, poviem pravdu. Vlastne je to celkom hnusné. Tak na to kašlem a dávam si tortilu s nátierkou z bielej čokolády. Tak toto je úplne iná káva. Potom umyť zuby, prezliecť sa do suchého, zavesiť jedlo na strom (nech ma medvede a hlodavce v noci nerušia) a hajde do spacáku a do hajan. Bol to vcelku namáhavý a zaujímavý deň.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
07. 06. 2023	6:32 h:min	38,60 km	10:10 min/km	1240 m

Ráno sa cítim veľmi fajn. V noci nebola zima a ani som si stan nerozložil v mravenisku a dobre som sa vyspal. Po stiahnutí jedla zo stromu si robím raňajky, ktoré mám v pláne zjesť neskôr. Prezliekam sa do denného, všetko je v podstate suché až na ponožky a topánky. Tak si dávam náhradné ponožky (ktoré vyzdržia byť suché len kým si neobujem topánky). Pobalím sa a ešte pred piatou hodinou rannou sa vydávam opäť na cestu. Mohol som si rovno dať tie mokré ponožky. Hustá tráva cestou na Závozy mi opätovne spôsobí oceán v topánkach.

Keby len mokro mi bolo. Okolie je brutálne blatisté a Závozy sú riadne prudké. Som rád, že mám so sebou paličky, bez nich by nebolo možné vyštverať sa hore. Jeden krok, zapichnutie paličkami, prisunúť druhú nohu a zas. Neviem si ani predstaviť ako by som to mohol dávať opačným smerom. Druhá strana je našťastie menej prudká a preto i veľmi choditeľná. Nízko letiace slnko osvetľuje lesnú hmlu a ani si neviem prestaviť, žeby dnes malo pršať (Aladin to predpovedá, tak čo ja viem?).

Preletím cez Vrícke sedlo a musím smerovať hore do kopca. Opäť je tu jeden ťažšie priechodný úsek (k naklonenej rovine a blatu sa pridávajú i popadané stromy, tentoraz naozaj kvôli vetru) ale ja som riadny hrdina a toto ma predsa len nemôže zastaviť, no nie? Keď sa vynorím z lesa na lúky (ktoré sa tu sem a tam objavujú) je to ako splnený sen. Pre toto som sem šiel. Nie je to vôbec jednoduché, musím sa snažiť aby som niekam došiel a nakoniec dostanem nádhernú odmenu vo výhľadoch, dobrého pocitu a tak a vôbec. Na jednom mieste si naberám vodu do fliaš (od včera obeda sa mi už takmer všetka minula).

Do Fačkovského sedla dochádzam plný elánu. Naraňajkujem sa na parkovisku a predo mnou je obávaná zjazdovka (na necelom kilometri a pol cez 200 výškových metrov). No nezdá sa mi až taká hrozná (dokonca si spravím krátku odbočku aby som vyšiel Homôľku). Slnko akosi niekam zmizlo a namiesto neho sa objavili len sivé mraky a kúsky hmly v kopcoch. A úzky chodník a blato. Cesta dole je na niektorých miestach omnoho prudšia a neuveriteľne klzká. Šmyknem sa a nekontrolovateľne naberám rýchlosť. Snažím sa niečoho zachytiť až nakoniec sa mi palička zakliesni do konárikov nejakého úbohého stromčeka a prudko zastavujem. Ako v spomalenom filme padám na bok a pred opätovným nabratím rýchlosti sa chytám ďalšieho stromčeka. Tak toto bolo naozaj veľmi tesné. Ak by som sa nezastavil teraz určite by som sa rozflákal na marné kúsky.

Musím si tu dávať veľký pozor a tak troška moje tempo klesne. Striedajú sa tu úzke lesné chodníčky s úzkymi lúčnymi chodníčkami. Celkom fajn. Približujem sa k Čičmanom a sám som zvedavý na tie pomaľované domčeky. Poviem pravdu, troška som z nich sklamaný. Také veľké halo okolo nich je až keď ich vidím na vlastné oči som nejako rozčarovaný. Nie žeby neboli pekné ale čakal som niečo viac. Asi som veľmi náročný, lebo sám neviem spraviť ani milióntinu toho čo spravili predošlí obyvatelia.

Cesta z Čičmian je spočiatku veľmi jednoduchá (rozumej po asfaltke) a celkom nerozumiem kde by som mal nabrať tie výškové metre kým dôjdem na Strážov. Prvé začínam naberať keď zídem z cesty ale i tak je to pohodové a milé. Potôčik zurčí chvíľu napravo a chvíľu naľavo. Vojdením do lesa a trocha viacej kopec dostáva do zvislej polohy ale nie veľmi. Napriek tomu zažívam asi prvú vážnejšiu krízu. Nie je to vôbec príjemné. Začínam pochybovať na čo som sa vlastne dal a spochybňujem môj zdravý úsudok. Teda absolútna jeho absencia. Znova sa dostávam do terénu viacej kolmého ako vodorovného. Jeden krok hore, potom druhý a tretí a štvrtý a akoby zázrakom som stále na mieste. Tak toto sa mi vôbec nepáči.

Kým sa dostanem na lúku po Strážovom prejde viacej času (aspoň začalo svietiť slnko a je teplejšie) ako by mi bolo milé. Rozmýšľam, mám ísť ešte hore i keď tam samotná červená nevedie? Nuž ale keď som už tu, tak by to bolo smutné ak by som sa nešiel pokochať výhľadmi. Stretávam i prvého dnešného turistu (so psom). I oni idú na Strážov ale nemám ani najmenšiu šancu im konkurovať v rýchlosti postupu. Tak sa posúvam vpred vlastným tempom (ja idem ešte hore a oni už idú dolu). Celkom hore som trocha nasratý. Tak ja sa terigám celú tu cestu, zvažujem či vôbec pôjdem mimo cesty a keď sa dostanem k možnej vyhliadke tak výhľady sú nulové? Ocitol som sa totiž v mraku. Tak sa len smutne otočím a pokračujem ďalej.

Stretávam ďalšieho turistu (opäť len krátky pozdrav) a schádzam do Zliechova. Postup j prudký, dlhý a s kopou popadaných stromov. Žiadne pozitíva nevidím. V dedine si kupujem Vineu, nechávam si načerpať čistú vodu a pokračujem ďalej. Opäť svieti slniečko ale len tak nejako potmehúdsky. Skrz kvapky dažďa. Miestny chlapík, zaháňajúci ovečky, sa mi sťažoval, že včera strašne čľapalo (pršalo), že je všetko neuveriteľne mokré a opäť začína pršať? Nebol z toho nadšený. Vlastne ani ja nie.

Na lúkach je fajn a dokonca ma to nesmierne baví (no prestalo pršať, to bude asi tým). Dochádzam dvojicu turistov, tí určite idú niečo dlhšie (veľké batohy a unavené výrazy tváre hovoria svoje). Akonáhle vchádzam do lesa začína opäť pršať. Dosť. Silno. Dlho. Tak toto ma nebaví. Idem a idem a idem a z oblohy sa na mňa valia celé potoky vody. O chvíľu je všade mokro a v topánkach už nemám bazény vody ale rovno celé oceány. Aby som z toho nemal nejaké nepríjemné spomienky celkom úspešne túto časť cesty úplne vytesňujem z hlavy.

Trochu sa spamätávam, keď prestane pršať a opäť stúpam do kopca. Prechádzam cez príjemné čistinky a postupne sa dostávam hore z lesa. To už je predo mnou Vápeč. Poriadny stupák. Pozerám do diaľky a vlastne ani neviem kde som dnes začínal. Ktovie či to vôbec vidno (skontroloval som to cez Hey whats that a nevidno). Volám si s Aďkou a poprosím ju, či mi nenájde v Trenčianskych Tepliciach nejaké ubytovanie. V noci má pršať a necítim sa na noc v daždi (som mäkký, uznávam). Cesta do Hornej Poruby je ako dnešná večne opakujúca sa téma: prudká, prudšia, najblatistejšia. Jednoducho strach a hrôza. Navyše ma začína pobolievať ľavá noha, to keď som spadol asi som si ju silnejšie ako slabo tresol. Tak mi treba.

Do Teplíc by to malo byť už len za štyri hodiny, tak to nejako zvládnem nie? Z dediny sa mi ide ešte celkom fajn ale tá Omšenská baba nie a nie sa zjaviť. I tie lúky ma prestali baviť. No keď vojdem do lesa hneď by som tie lúky bral späť všetkými desiatimi. Také hlboké a bohaté blato som už dosť dávno nevidel (a to som ho dneska videl požehnane veľa). Ak by sa dodávalo do Piešťan, tak by ho v pohode mohli využívať niekoľko desaťročí a ani by z neho vôbec neubudlo. Je to riadna morda. Najmä ak sa zasa zatiahne a začne brutálne pršať. Oveľa viac ako za Zliechovom. Už za pár minút sa mi pod nohami derú riavy. V topánkach mám celé vodné planéty a nie len oceány. Navyše tento dážď je i dosť studený a riadne som skrehol. Kedy už konečne budú Teplice (aby mi bolo teplo)?

Dosť dlho mi to trvá kým som v mestečku a ponáhľam si kúpiť niečo na jedenie. Obchod stíham ltt, predavačky za mnou zamykajú dvere. Rýchlo sa ubytovať na ubytko, ktoré je na šťastie doslova na trase, a potom zas do centra na večeru. Dobre som spravil s tým ubytovaním, zistil som totiž, že sa mi spravila malička dierka v nepremokavom vreci a časť spacáka navlhla (po dnešných dažďoch sa ani nečudujem). To by som sa veľmi v noci asi nevyspal.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
08. 06. 2023	13:33 h:min	65,40 km	12:26 min/km	3013 m

Nevyspal som sa i tak, lebo okrem buchnutej nohy si narazil asi i bok. Nemôžem si v noci ľahnúť na tú stranu a akosi mnou trhá (syndróm nepokojných nôh?). Alebo to bude „vôňou“ mokrých, a v noci sušiacich sa, vecí? Tak či tak ráno sa budím mierne nevyspatý. Trvá mi hodinu kým sa najem, pobalím a pripravím sa (moje oba páry ponožiek sú beznádejne mokré a nechce sa mi do nich) pomaly na cestu.

Von pokračuje počasie zo včera večera. Je pod mrakom a chladno. Mám skončiť v Trenčíne alebo sa pokúsiť ísť ďalej? Kuk na predpoveď počasia mi hovorí o dnešných nie príliš pozitívnych vyhliadkach. Má celý deň v podstate pršať a dokonca už teraz by malo. Keďže zatiaľ neprší tak neviem ako silno mám Aladinovi (a aj nórom z yr.no) dôverovať.

Raz dva som z mestečka von a rozmýšľam, či by som sa nemal skryť v najbližšom prístrešku. Nájdem ho coby dub ale hneď by som v ňom i zmokol. Sú to len jednoduché lavičky bez akejkoľvek striešky. Preto pokračujem ďalej. Začína mrholiť ale pod stromami to nie je až také strašné. Dochádzam k rázcestníku Nad Opatovskou dolinou. Smerujem dole a to je skoro vždy dobre znamenie (teda kým sa nezdžubem ako včera). V lese sa objavuje pod stromami tráva, preskakujem nejaký potôčik pretekajúci cez chodník, obchádzam popadané konáre a stromy. Opäť ma to začína baviť.

Keď dôjdem na veľkú cestu už poprcháva dosť výrazne. Musím sa obliecť do nepremokavého. Nevadí mi to stále, okolo cesty je kopa bazy čiernej ktorá práve teraz na kvitne na bielo (a rozvoniava široko ďaleko). Na križovatke pokračujem rovno (najpravdepodobnejší smer) ale keď po pol kilometri nevidím žiadne značky, tak mi to nedá a predsa sa v tom daždi kuknem na mobil. Som mimo. Tak sa hajde treba vrátiť. Vraciam sa a idem hore kopcom. Rozhodol som sa, že dnes načisto skončím v Trenčíne a tak mi ani až tak nevadí moknutie. Preskakujem to i ono a konečne dochádzam k rázcestníku.

No ale počkať, šípka na ňom ukazuje Trenčín smerom z ktorého som práve prišiel. Logicky sú Trenčianske Teplice opačným smerom. Kuknem lepšie, či sa mi to len azda nemarí ale nie. Je to naozaj tak. Zasa som Nad Opatovskou dolinou a posledných dvadsať – tridsať minút som šiel úplne zbytočne. Frasa. Kde sa stala chyba? Otáčam sa a zas idem smerom dole. Všetko sa mi zdá povedomé (ani sa tomu nečudujem) a vôbec nechápem ako to vyzerá úplne inak, keď človek ide opačným smerom. Brutalita.

Na križovatke zastavujem a obzerám sa kade tade. Až po chvíľke rozpoznám odbočku do húštia kadiaľ pokračuje značka. Tak toto bolo naozaj rana pod pás (doma pri opätovnom čítaní prebehu Júlie B. SNPéčkou zisťujem, že i ona na rovnakom mieste mala problém i keď nie až taký veľký ako ja). Silno prší, ja idem smerom hore a dokonca cez lúku. Musím podotknúť, že vysokej trávy? Mokrý som skoro od hlavy po päty. Vlastne som mokrý od päty po hlavu.

Ponáhľam sa lebo do Trenčína chcem dôjsť čím skôr. I ten ďalší kopec zvládam s gráciou (no skôr ležérnou eleganciou storočného starčeka či vyskočil z okna a zmizol) a ako si dávam pozor na odbočky (už som sa dneska predsa poučil) slepo nasledujem červenú. Rovno do pokrivy (koprivy či pŕhľavy) ktorá je vysoká až po moju hruď. Tak mi treba, teraz ma všetko svrbí a škriabe a ako sa vlastne dostanem na chodník?

V Kubrej pri kyselke vidím rozložených ľudí ktorí určite idú Cestu hrdinov. Tak v duchu im poprajem príjemnú cestu a troška (riadne im závidím). Nemal by som radšej ostať, vysušiť sa a pokračovať niekedy neskôr poobede? No spacák je ešte stále vlhký (a ktovie v akom stave bude po dnešnom daždi i keď som ho dal do nového vreca). Nebudem radšej nič komplikovať, idem domov.

Po hlavnej ceste sa mi ide v Trenčíne fajn. Len občas musím prejsť na druhú stranu cesty lebo chodník sa prekvapujúco neočakávane končí a pokračuje tam oproti. V meste nakupujem kopu jedla v Bille (aj keď o chvíľu budem končiť). Posledné metre a je tu železničná zastávka. Je koniec (stále prší).

Čo si o tom mám vôbec myslieť? Išiel som do tohtoročnej etapy plný elánu, prejdených kilometrov a s vcelku dobrou kondíciou. Nakoniec som sa venoval chodeniu v podstate len dva dni (z piatich!). Som z toho dosť rozmrzený. Vlastne dosť naštvaný a nahnevaný. Nie na počasie ale sám na seba. Toľko som do toho vrazil, energie, času a nakoniec sa tak ľahko vzdám? Neviem či bolo správne rozhodnutie skončiť. Hovorí sa, že človek by nemal nikdy skončiť v zlý deň. Ale na druhej strane nemá zmysel predlžovať utrpenie. Tak ako? Ani sám neviem, ukáže to len čas. Nedokážem brať pozitívne ani, že vraj všetko zlé je na niečo dobré. Možno budem o nejaký čas múdrejší a skúsenejší a akceptujem situáciu.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
09. 06. 2023	2:40 h:min	15,51 km	10:20 min/km	500 m