Odysea dlhej vzdialenosti, plytké uvažovanie a nečakané skoré ukončenie

Nuž, chcel som mať kľudnejší marec, ale keď organizátori dali do Termínovky moje video, padlo rozhodnutie, že i tentoraz sa chcem (musím) zúčastniť. Cesta do Trenčína je dlhšia, ako by sa mi páčila (môže zato moje automobilové slimačie tempo, minutá odbočka na diaľnicu a dofukovanie pneumatiky na dvoch čerpačkách), no na druhej strane, môžem si dlhšie bez výčitiek svedomia užívať pomalé a (ne)kontrolované požieranie čipsov. Veď si musím nejako nahromadiť energiu na poslednú chvíľu.

Do mesta Matúša Čáka dochádzam veľmi neskoro. Rýchly presun do Sokolovne, prezentujem sa a idem sa najesť do mesta. Idem rovno do tej istej reštiky ako minulý rok. Ako minulý rok tak i teraz je dosť plná. Som však sám a preto sa empaticky pýtam čašníčky, či sa môžem votrieť k baru, k tomu dôležito vyzerajúcemu človeku. Naozaj to musí byť niekto významný, lebo sa k nemu prihovára po anglicky. Ešte dobre, že tomu jazyku troška rozumiem a tak po objednávke, cestovín a perlivej vody, si trošku pokecáme. Je to chlapík z Kanady, ktorý prišiel na služobku do Trenčína. Zajtra však už ide do Viedne a letí späť na Vancouver (na ostrov, nie do mesta). Keď odíde, rozmýšľam, čo asi tak môže robiť? Dúfam, že to nie je nájomný vrah na pracovnej ceste. Lebo kto iný by predsa šiel dobrovoľne na služobku na Slovensko?

Dlho čakám na jedlo a bavím sa pozorovaním barmana. Je celkom šikovný a miešanie kokteilov mu ide od ruky (dokonca sa mi zdá, že si to riadne užíva). Po vyše štyridsiatich minútach ma príde čašníčka upokojiť, že ona tie cestoviny naozaj objednala. Ja by som síce si už išiel radšej ľahnúť ale v reštike je tak plno, že sa ani nečudujem, že nestíhajú. Keď nakoniec po vyše hodine dôjde jedlo, tak ho rýchlo nahádžem do seba (čipsy mi už vytrávili). Pri platení mi neúčtuje vodu s odôvodnením, že v kuchyni nakoniec predsa len na mňa zabudli a tak sa takto chcú aspoň troška ospravedlniť. Nuž, nebudem sa hádať (a ak náhodou prídem do Trenčína budúci rok, idem sa najesť rovno tam).

Cestou naspäť sledujem ako to tu v meste žije. Cítim sa potom akosi nejako starý. Keď prechádzam popred mládež stíchne, dosť divne a udivene na mňa zazerá (som nejako divno poobliekaný, mám divoký účes alebo neviem jednoducho správne vyčítať ľudské emócie z tváre?). No ja neviem. No oveľa lepšie sa ani necítim keď dôjdem do telocvične. Čo ja tu medzi týmito borkyňami a borcami robím? Nemám ani poriadne natrénované a cítim sa menejcenne (a navyše som určite škaredý). Tak si nakoniec idem ľahnúť (nech sa nemusím cítiť divne). Navyše som unavený.

V noci sa mi snívajú riadne divné sny. Vystupuje v nich bližšie nešpecifikovaná diaľková akcia, kopa ľudí, plechové ploty, čriedy bielych ovečiek, zopár pastierov a jedno nie celkom príjemne vyzerajúce strážne zviera – krvavý tiger (nech je to akékoľvek divné zviera). V tom sne bolo veľmi jasné, že sa mu nesmie pozerať do očí ale ani tváriť sa, že sa vzdávaš. Tak si teraz vyber. Žeby ku mne prehováralo podvedomie? Alebo plný žalúdok?

Od pol piatej som hore, pomaly sa pripravujem, odbieham sem a tam a neviem čo sám so sebou. Stretávam Milda (ktorému sa táto akcia naozaj vydarí a už ho neuvidím). Von je zima, organizátor niečo hučí do mikrofónu (bla, bla, bla, bladibla, perfektné počasie, bla, bla, bla) a zrazu sa masa ľudí dáva do pohybu. Kým sa ja dostanem po dvadsiatich metroch na úroveň prvej zákruty, už sú takmer všetci preč. Predo mnou zopár ľudí a ľudí za mnou by som mohol spočítať na jednej ruke nešikovného drevorubača.

Dostávam sa na hrádzu a pomaly (mne sa všakale zdá, že rýchlejšie už ani nemôžem ísť) sa posúvam vpred. Predbieha ma jeden chlapík (zdá sa, že zmeškal štart) a empaticky utrúsi, aspoň už nie som posledný. To riadne zabolí, keď sa to stane necelý kilák od štartu. Aby som povedal pravdu, i ja predchádzam (predchádzam a nie predbieham) jedného účastníka a potom ešte jedného. Za brodom (ktorý som nebrodil ale popreskakoval po kameňoch) je extrémne dlhá rovinka (cez dva a pol kilometra) a pred sebou vidím len jednu ženu. K prvému kontrolnému bodu dochádzam po stotridsiatich minútach (ako 208-mi z 210 odštartovaných), vyžobrem si dve sicherky (tie zo štartu sa mi zlomili), napijem sa a najem. Ešte chvíľku po hrádzi a začína sa to reálne dobrodružstvo.

Teraz začínam dochádzať nejakých ľudí (občas). Už nie som teda sám! Ale len na chvíľku. Potom som opäť zasa sám. Druhá občerstvovačka, načerpanie žltej vody do žltej fľaše, priesvitnej vody do priesvitnej fľaše, niečo medzi zuby a ide sa ďalej. Minulý rok bola zjazdovka celkom prázdna (ak teda som nepočítal masochistov na Leteckej stovke) dnes je ale stredisko dosť plné. Niežeby sa ľudia lyžovali na tráve ale ľudia si tu prevetrávajú svojich tátošov (nemotorových). Hore zjazdovkou sledujem jedného pešieho a tak sa vydávam za ním. Dôjdem ho? Ale áno, len ide zrazu oproti mne. No mohlo mi napadnúť, že nie každý turista, musí byť zároveň účastník pretekov.

Idem v lese, miestami riadne fučí (spomínam si so slzou v oku na slová organizátora o dokonalom bežeckom počasí). Stromy sa hýbu sem a tam a na jednom mieste počujem ako s poriadnym hrmotom padne odlomená vetva na zem. Stretávam ďalších a ďalších ľudí (skupinky nepretekárov). Je mi dokonca i zima. Rozmýšľam, mám na seba hodiť nejakú tu bundu? Nakoľko sa však cesta zlomí smerom dole, tak dúfam vo vyššiu teplotu vzduchu (áno, teplota sa mierne zvyšuje).

Kým dole kvitnú celé koberce fialiek, tu na jednom mieste kvitnú snežienky. Tu i tam a potom ešte i niekde inde. Po siedmych hodinách som na Bezovci, kde si zas naberiem kopu pitiva (žlte do žltého, priesvitné do priesvitného). A jedla. Je mi len ľúto, že už na mňa nevyšla sľúbená pizza (na budúce mám byť vraj rýchlejší a mám to brať ako motiváciu, na mňa to skôr pôsobí antimotivačne, veď dávam do toho všetko a ja jednoducho nemám na to, aby som bol v tejto časti trate rýchlejší).

Za Bezovcom sú krásne výhľady a kochám sa a kochám sa a kochám sa. Stretávam ovce, kone, domácich a zopár spolubojovníkov. Pekne sa spolu pozdravíme, prehodíme zopár slov a ja pokračujem ďalej. Dostal som sa do stavu, aj keď mi posun vpred trochu vadí (tu ma pichá, to ma bolí, toto neprestáva). Znášam to celkom dobre. Pomáha mi, že sa napchávam každú chvíľku niečím sladkým z vlastnej zásoby (a nemám pritom žiadne výčitky). Pod zjazdovkou v Podhradí viem, že mám polovicu za sebou. Vzdialenostne je za mnou už dávnejšie, časovo je to niekde teraz. Teda ak nespomalím alebo výrazne nezrýchlim (to prvé sa nestane a to druhé tiež nie).

Už sa veľmi teším na Duchonku. Možno posedím a možno nie. Ale bude to príjemné spestrenie dňa. Najprv sa tam musím dostať. Nikoho pred ani za sebou nevidím a keďže mi treba na záchod, tak si odskočím označiť náhodný strom v lese. Keď si vyťahujem nohavice, nie je to to dvakrát príjemné (ani trikrát a ani štyrikrát). O chvíľu sa však ozve iná bolesť – na ľavej nohe sa mi asi robí pľuzgier. No mohlo mi to napadnúť, vložky do topánok mali svoje najlepšie časy už pred dvoma rokmi za sebou.

Akonáhle som pred kontrolným bodom na Duchonke (na krátkom obojsmernom úseku), stretávam asi dvadsať ľudí. Toľko národa som nevidel od štartu. To ma motivuje a nakoniec sa rozhodnem, že sa tam nebudem dlho zdržiavať. Dobrovoľník ma pochváli za rezký krok, rýchlo vbehnem do vnútra, nabalím si z drop bagu nové sladkosti, načapujem žlté do žltej fľaše, priehľadné do priehľadnej, dám si nejaké to sladké, polievku (ktorá nie je horúca a tak sa môže okamžite konzumovať, neviem teda či vychladla alebo to bol úmysel), pijem kolu, Horskú rosu (Mountain Dew, keď som už na horskom behu) a za osem minút ma ten istý dobrovoľník chváli za rezký krok a za to, ako som sa krátko zdržal. To bolo riadne motivujúce.

Predo mnou je posledný maratón (s asi 1900 metrami prevýšenia) a preto občas opúšťam rezký krok a dávam sa do pomalého behu. Nebude to ľahké, o hoďku a pol má zapadnúť slnko a dvakrát teplo tiež už nie je. Bod k dobru je dlhá asfaltka predo mnou (kto by si to pomyslel ráno?). Dlho sa snažím držať dvojice predo mnou, avšak pobehujú častejšie (a dlhšie) ako ja a tak mi pomaly miznú spred očí. Keď sa cesta pomaly vnorí do lesa a začne stúpanie na Panskú Javorinu, dochádzam (do kopca odmietam bežať, idem len rezkým tempom) zopár ľudí a jedného chlapíka so psom. Tak to klobúk dole. Pred tým psom.

V najprudšom svahu dochádzam mne dobre známu dvojicu a keďže ani oni teraz nebežia, tak sa dostávam celkom nenápadne pred nich. Po asi kilometri či dvoch nasadzujem čelovku a nakoľko sa už riadne zotmelo zapínam ju. Asi sa mi o niekoľko úrovní zlepší zrak, lebo odteraz dokážem zahliadnuť ľudí pred sebou z väčšej vzdialenosti (alebo dobre, nie som jediný, ktorý si zapol pomocné svetielko). Dochádzam ďalšiu početnú skupinu a pri schádzaní z Javoriny ich nechávam ďaleko za sebou (alebo aspoň v to dúfam). Rozmýšľam, minulého roku som tu bol približne v tomto čase alebo niekedy inokedy? To už netuším, ale viem, že bola tma. Tak ako teraz. Lenže vtedy bol i sneh a dnes nie je. Ide sa mi tak potom rezkejšie, nešmýkam sa každú chvíľku.

Na hrebeni riadne fučí a keď zdvihnem hlavu, som ohromený hviezdnou oblohou. Nad obzorom sú síce mraky, avšak Jupiter brutálne svieti a Orión lenivo si visí na nebi (a ostatné súhvezdia si takisto majestátne lebedia na oblohe). Ak by som mal chuť a čas, určite sa zastavím. Lenže teraz by to znamenalo riadnu dávku vetra a tak sa radšej pohybujem vpred. Cez deň som i v automatickom móde zaznamenával nejaké odlišnosti miest na trati, v tme je to úplne iné. Len pozerať sa pod nohy, oklepať sa ak zakopnem (a to sa deje častejšie ako by som to chcel), pozrieť sa pred seba a nasledovať cestičku alebo hľadať ďalšiu značku.

V diaľke pred sebou vidím ďalšie oranžové svetielko a nie je to nejaké mesto či dedina. Je to oheň, niekto sa tu utáboril a odpočíva a vychutnáva si pokojný večer (ktorí mu nejakí pobehujúci blbci v kuse ničia, tak sa ospravedlňujem, bratm). Ďalšie svetlá sú už však ľudské a pohybujú sa. Rýchlejšie ako by mi to bolo milé sa k nim dostávam a hore prudkým kopcom ich predchádzam. A ďalšia dvojička predo mnou. K tým sa dostávam tesne pred Inovcom a vo svetle robím zásadný objav (nebol to však ten Heuréka moment, skôr také obyčajné Do frasa) – okolo chodníka je sneh. Tak sa čvachtám v blate ako také šťastné a veselé prasiatko (nie som však ani šťastný a ani veselý, možno len to prasiatko).

Zájdem za zlom chodníka a zrazu počujem divné zvuky. Zdvihnem hlavu spoza mňa extrémne silné svetlá reflektorov osvetľujú stromy. Hlavou mi beží, ktorý debil sa sem takto v noci preháňa lesom na štvorkolke (alebo akom inom divnom stroji)? Nečakám na odpoveď a pokračujem ďalej (navyše idem po chodníku, sem sa ten pekelný stroj nemá šancu ako dostať a v transformerov neverím). Na Chate pod Inovcom sa zdržiavam krátko. Len si dávam načapovať žltú vodu do žltej fľaše a priesvitnú do priesvitnej. Žltú však nemajú a musím sa teda uspokojiť s ružovou. Nevadí mi. Odmietam šálku teplého čaju (zdržal by som sa dlhšie v teple a tak by som došiel do cieľa neskôr a bojím sa, že keď vyjdem von, chytím triašku).

Chytil ju tak či tak. Trasiem sa ako osika a snažím sa dobehnúť skupinku ľudí predo mnou. Je to však márne (to dohnanie, po pár minútach mnou už netrasie) lebo letia ozlomkrky. Trochu začína vzduchom niečo poletovať a tak nahadzujem na seba nepremokavú bundu. Toho som sa bál. Dažďa. Neexistuje pre mňa žiadna zázračná nepremokavá bunda, ktorá ma ochráni pred vodou zvonku a vnútorný pot odvedie von. Potím sa totiž viacej ako by mi (alebo okoliu) bolo milé.

V Mníchovej Lehote prekračujem koľajnice a začína sa posledný brutálny kopec. Predchádzam jedného, neskôr druhého a potom celé skupinky ľudí. Viem, do cieľa už nie je ďaleko a dobre si túto prudkú tmu pamätám z ostatného ročníka. Predchádzam ďalších a ďalších a na jednej križovatke, kde som mal minule problémy, odbočujem celkom presne. Lesík, ďalší ľudia a som pred posledným kontrolným bodom. Reflexný sprej na chodníčku mi nedáva žiadne pochybnosti kam mám ísť a pokračovať. Je to úplne super. Najprv som si myslel, že to je výtvor nejakých detí, ale keď mi mobil ukazuje, že cesta má pokračovať práve týmto smerom, tak neblúdim. Dávam si polku banánu, pohár koly a ani nečapujem nič do fliaš a pokračujem v ústrety posledným pár kilometrom (skoro desiatim?).

Dobrovoľník ma posiela proti šípkam a vysvetľujem mi, kam mám odbočiť aby som šiel správnym smerom. Moje logické uvažovanie si zobralo ale dovolenku a nerozumiem mu ani slovo. Chudák mi to vysvetľuje ešte raz a ja pre istotu vyberám mobil a kontrolujem cestičku na displeji. Idem dobre. Keď som konečne na asfaltke do Soblahova, riadne sa upustím. Po sto kilometroch bežím tempom na hranici siedmych minút na kilometer a nepoľavujem. Predbieham (áno, teraz regulárne predbieham) ďalších a ďalších pretekárov (slovom dvoch). Troška mi padne sánka, keď sa dostanem do polí medzi Trenčínom a Soblahovom. V diaľke vidím celú retiazku ľudských svetielok. Podarí sa mi do cieľa dostať skôr ako im? Celkom o tom pochybujem ale dám do toho všetko.

Cesta sa mierne vlní a dvíha a ja musím spomaľovať. Teraz pijem vodu a ionťák, pchám do seba hroznový cukor skoro každých päť minút. Namáham sa riadne. Predbieham ďalšiu skupinku, ktorá na mňa pokrikuje, že sa už nemusím ponáhľať, že cieľ je už blízko. A práve preto sa ponáhľam. Čím skôr dobehnem, tým skôr budem môcť odpočívať. V uliciach Trenčína ani nerobím žiadne videá (pouličné lampy produkujú málo svetla pre foťák) a pri hotely Elisabeth dobieham chlapíka z Čiech. Dáme sa do reči. Ja mu pomáham na jednej križovatke a on mne na ďalšej. Naše partnerstvo netrvá večne, ešte sa od neho odpútam na posledných sto metrov a nakoniec som v cieli.

Tak to bola riadna jazda. Plán bol nenechať sa stiahnuť z trate a keď to pôjde dobre, môžem sa pokúsiť o čas na úrovni dvadsiatich hodín. Moje plány ale boli prekonané brutálne. V polovici trate som mal náskok na úrovni skoro hodiny a nakoniec som skresal ďalšie desiatky minút. Cieľový čas je 18:07:35, len o 25 sekúnd pomalší ako minulý rok. V zázemí si dávam nejaké to jedlo, kolu a sprchu nakoniec nie. Došla voda v bojleri. Nechce sa mi čakať a tak idem spať. Po dvoch hodinách sa zobúdzam na čiernu dieru v bruchu. Ešte sa mi nestalo, aby som sa v noci zobudil na akútny hlad, kedy mi žalúdok hovorí daj mi niečo, lebo inak budeš ľutovať. Organizátori sú však ešte hore (a nejakí pretekári na trati) a tak nemám problém sa najesť. Chcel by som sa naozaj poďakovať všetkým organizátorom a dobrovoľníkom, ktorí vo svojom voľnom čase prišli povzbudiť, podporiť a pomôcť tým divným ľuďom, ktorí sa rozhodli jeden marcový víkend obetovať takej somarine ako pobehovaniu po lesoch a lúkach v okolí Trenčína.

Ďakujem.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
09. 03. 2024	18:07 h:min	108,0 km	10:04 min/km	3845 m